číslo 4,  ročník 18, Veľká noc 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Ja som chlieb života
Pri každej svätej omši nám Ježiš dáva podiel na svojom zmŕtvychvstaní


 

Aleluja! Pán vstal z mŕtvych!
Toto radostné zvolanie sa na Veľkonočnú nedeľu ozýva v majestátnych katedrálach i skromných kaplnkách. Ježiš z Nazareta vstal z mŕtvych. Hrob ho už nemohol zadržať a hriech nad ním nemohol zvíťaziť. Ježiš slávne vstal z mŕtvych a pozýva nás, aby sme mali podiel na jeho víťazstve.
Vždy, keď slávime Eucharistiu, sme pozvaní „skúsiť a presvedčiť sa“ o Božej dobrote (Ž 34, 9). Vždy, keď jeme Kristovo telo a pijeme jeho krv, máme príležitosť nechať sa naplniť jeho milosťou, životom i láskou. Pri každej svätej omši sa stretávame s ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Pánom. Pripomíname si jeho smrť na kríži a oslavujeme jeho slávne zmŕtvychvstanie.
V tomto veľkonočnom čísle sa chceme pozrieť na to, ako môžeme pri svätej omši zakúsiť Ježišovu prítomnosť a prijať moc jeho zmŕtvychvstania. Najprv sa pozrieme, ako nás Boh veľmi rád živí chlebom života, ktorý je jeho duchovným pokrmom pre nás.

Nová Pascha
Viac než 1 200 rokov pred Ježišovým narodením boli Izraeliti zázračne vyslobodení z egyptského otroctva. Početné rany a dramatické rozdelenie Červeného mora úžasne poukazovali na Božiu moc. Boli slobodní, ale pred vstupom do zasľúbenej zeme museli prejsť púšťou. Bola to nebezpečná cesta, kde chýbalo jedlo a voda.
Veľakrát si mysleli, že Boh ich opustil. Vždy im však dokázal svoju lásku a opateru. Dal im vodu zo skaly a sýtil ich mannou z neba – každý deň. A toto im neustále pripomínalo, že Boh je naozaj s nimi, vedie ich a sýti na ceste.
Ježiš o niekoľko storočí robil niečo podobné. Keď už dlho učil zástupy, videl, že sú hladní. Okrem duchovného jedla, ktoré im dával, potrebovali aj telesný pokrm. A nasýtil ich. Použil len päť chlebov a dve ryby (Jn 6, 1 – 15).
Keď Ján o tom hovorí, zdôrazňuje, že tento zázrak sa stal krátko pred sviatkom Paschy. Hovorí nám, že ľudia si zázrak s chlebmi spájali s „mannou na púšti“ a „chlebom z neba“, ktorý Mojžiš dával ich predkom (Jn 6, 31). Keď Ježiš rozmnožil chleby a ryby, dal nám znak novej Paschy, ktorú uskutoční. Dal nám nový druh nebeského chleba.
Izraeliti jedli každý deň mannu na púšti, ale naďalej boli hladní. Ježiš však sľúbil, že každý, kto bude jesť tento nový chlieb, „ktorý zostupuje z neba a dáva svetu život“, nikdy viac nebude hladný či smädný (Jn 6, 34 – 35). Uskutoční novú Paschu, ktorá sa nezameriava na vyslobodenie z hladu, ale z moci hriechu a smrti. Povedal, že každý, kto s vierou z neho je a pije, v „posledný deň“ vstane z mŕtvych práve tak, ako on vstal z mŕtvych na Veľkonočnú nedeľu (Jn 6, 40).

Pochybujúci ľudia
Keď Ježiš nasýtil ľudí, začal ich učiť o novom chlebe, ktorý príde s novou Paschou. Povedal im, že tento chlieb „je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 51). Keď sa na to spätne pozrieme, vidíme, že Ježiš hovoril o kríži. Tam obetoval svoj život „ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45). Na kríži sa ukázal ako nový Mesiáš.
Bol tu však problém. Ľudia chceli chlieb, ale nechceli Ježiša. Jeho slová o obetovaní jeho tela sa protivili ich predstavám. Očakávali kráľovského Mesiáša, ktorý prinesie nový vek slobody a pokoja pre Izrael, a nie trpiaceho Mesiáša, ktorý sa za nich obetuje (Jn 6, 14; Dt 18, 15).
Namietali, že „táto reč je tvrdá. Kto ju môže prijať?“ (Jn 6, 60). Zdá sa, že trochu pochopili, čo mal Ježiš na mysli, keď povedal, že musia jesť jeho telo a piť jeho krv. Chápali, že hovorí o duchovnom pokrme. Problém bol v tom, že Ježiša považovali za obyčajného tesára z Nazareta – ako by im mohol dať chlieb z neba? Ako by ich oslobodil od rímskych okupantov? A mnohí ho opustili.
Nie všetci však Ježiša zanechali. Peter a apoštoli ostali, hoci nevedeli, prečo mal takú tvrdú reč. Viete si predstaviť, ako Peter o tom všetkom premýšľal a pýtal sa: „Je niekto, kto mi hovorí do srdca tak ako Ježiš? Je niekto, kto robí úžasné zázraky ako Ježiš? Je niekto, kto miluje svätcov i hriešnikov ako on? Kto iný môže sľúbiť večný život? Nikto. Musí to byť Svätý Boží“ (Jn 6, 69).

Vzťah lásky
Keď Ježiš pri Poslednej večeri slávil Paschu, opäť hovoril o tom, že musíme jesť chlieb života. Keď držal veľkonočný chlieb, učeníkom povedal: „Toto je moje telo, ktoré sa za vás dáva; toto robte na moju pamiatku.“ Potom pozdvihol kalich a povedal: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22, 19).
To, čo Ježiš sľúbil, keď nasýtil päťtisíc ľudí, to ustanovil pri Poslednej večeri. A to, čo ustanovil pri Poslednej večeri, to uskutočnil na kríži, keď doslova dal svoje telo „za život sveta“ (Jn 6, 51). A to, čo uskutočnil na kríži, to ukázal celému svetu, keď na prvú Veľkú noc vstal z mŕtvych.
Z našej strany môžeme prijať Ježišove slová s vierou. Môžeme ho prijať ako svojho Spasiteľa. Mnohí ľudia, ktorých Ježiš zázračne nasýtil, ho nemohli prijať, hoci jedli chlieb. Pri Poslednej večeri Judáš jedol chlieb, ktorý Ježiš požehnal a lámal, ale tento chlieb ho nezmenil. Nepohol ho k tomu, aby svoje zradné plány zanechal.
A čo my? Ako si môžeme byť istí, že prijímame Ježiša a jeho slovo? Najprv si položme Petrovu otázku: „Kde inde môžem tak veľmi zakúsiť Božiu prítomnosť?“ Samozrejme, existujú aj iné možnosti. Ježiš nám povedal, aby sme sa modlili a čítali Písmo, ak ho chceme nájsť. Povedal nám, aby sme sa kajali z hriechov, ak chceme prebývať v jeho prítomnosti. Povedal nám, že keď budeme milovať druhých, prídeme k nemu.
Nič z toho sa však nevyrovná Eucharistii. Keď prijímame Ježišovo telo a krv, prijímame Ježiša fyzicky, hmatateľne. Otvárame sa vzťahu lásky a jednoty, ktorý presahuje slová a gestá. Prijímame Krista v nás, nádej slávy (Kol 1, 27).
Zamyslime sa nad láskou medzi manželmi. Existuje medzi nimi sila, ktorá ich spája ako dva magnety. Vedia, že patria jeden druhému, a tešia sa zo spoločného života. Len si tak sedia bez toho, aby niečo hovorili alebo robili. Už len to, že sú spolu, ich napĺňa láskou. Takúto lásku a jednotu môžeme zakúsiť, keď prichádzame na svätú omšu a pýtame sa: „Pane, kde by som bol bez teba?“

Prijmite zmŕtvychvstalého Pána!
Boh nás od počiatku túži sýtiť, starať sa o nás a pozdvihnúť nás k večnému životu s ním. Neustále pracuje na naplnení tejto túžby.

  • Dejiny Izraela ukazujú, ako verne a neúnavne formoval a učil svoj ľud.
  • Keď prišiel Ježiš, táto osobná láska dostala ľudské telo, keď uzdravoval chorých, vyháňal zlých duchov, kriesil mŕtvych a sýtil hladných.
  • Ježiš nám pri Poslednej večeri dal svoje telo a krv ako večnú zmluvu, aby sa ľudia v každej krajine a v každej dobe naplnili jeho láskou a milosťou.
  • Na kríži zničil moc hriechu a smrti, ktorá nás od neho oddeľovala.
  • Pri zmŕtvychvstaní otvoril brány neba, aby sme mohli byť naveky s ním.
  • A napokon, keď Ježiš opäť príde v sláve, jeho večná túžba, odveký plán, sa naplní. Zúčastníme sa na „svadobnej hostine Baránka“ (Zjv 19, 9). Budeme s ním žiť naveky zjednotení v neporušiteľnom vzťahu lásky.

Toto sú pravdy našej viery. Tieto pravdy v nás ožívajú vtedy, keď prijímame Ježišovo pozvanie „vziať a jesť... vziať a piť“. Keď budete v tomto Veľkonočnom období prijímať Eucharistiu, premýšľajte o týchto pravdách. Uvažujte o nich. Opakujte si ich. Ďakujte Bohu za ne. Keď prídete k oltáru, budete cítiť veľkú nádej a očakávanie – pretože prijímate zmŕtvychvstalého Pána!

 



 

 

 

 

Bernhard Häring

Kristus Boh s nami

 

Dagmar Kráľová

Mária, naša ozajstná sestra

 

Ulf a Brigitta Ekmanovci

Veľký objav

 

Neal Lozano a Matthew Lozano

Otcovo srdce