číslo 4,  ročník 18, Veľká noc 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Boh je naša pevnosť
Kresťanské spoločenstvo v sýrskom Aleppe nestráca nádej
André Codouni (Bejrút, Libanon)


 

Až donedávna bolo Aleppo najväčším sýrskym mestom. Bolo to priemyselné hlavné mesto štátu. Nachádza sa v centre stredozemných obchodných ciest. Je to jedno z najstarších obývaných miest na svete. Aleppo v starozákonných časoch patrilo do Aramského kráľovstva. Neskôr ho okupovali mocné ríše – aj Rimania, ktorí ukrižovali Ježiša.
Aleppo však nie je výnimočné len pre svoju starobylosť. V centre mesta sa striedajú staroveké kresťanské ruiny s mešitami. Po stáročia tu pokojne žili a pracovali moslimovia i kresťania. Aj preto bolo Aleppo útočiskom pre všetky denominácie prenasledovaných kresťanov na Blízkom východe.
V roku 2011 vypukla občianska vojna a Aleppo už nikto nenazve miestom pokoja. Je to mesto, ktoré ničia bomby. Z domovov museli utiecť státisíce ľudí. Veľa starobylých štvrtí sa zmenilo na peklo trosiek a ruín.
V meste, kde prebiehajú tie najtvrdšie boje, však ostáva spoločenstvo kresťanov. Nazývajú sa Emanuel, „Boh s nami“, a zostávajú v Aleppe.

Živé mučeníctvo
Členmi spoločenstva sú rodičia, študenti a podnikatelia – asi sto dospelých. Minulý rok v lete bol ich život ohrozený pre útoky z oboch strán. Často dochádzalo k výpadkom elektriny. Ceny za základné potreby, akými sú pitná voda, lieky a kúrenie, sa strojnásobili.
Ľudia, ktorí pred vojnou zamestnávali desiatky ľudí, musia žobrať alebo predávať cigarety, aby si trochu zarobili. Jednému mužovi po zásahu bombou zhorelo auto, za ktoré dal celoživotné úspory. Zrútili sa celé budovy a zabili či uväznili ľudí. Sú to svedectvá z prvej ruky od mojich priateľov v spoločenstve Emanuel. Povedali mi to počas krátkej návštevy v libanonskom Bejrúte.
S veľkou bolesťou počúvame o nátlaku, ktorý deň čo deň trápi našich bratov v Aleppe. Naozaj im hrozí, že ľudia, ktorí nenávidia kresťanskú vieru, ich zabijú ako „neveriacich“. Sú v neustálej pohotovosti. Výbuchy, ktoré sa stále ozývajú, ich oberajú o spánok a pripomínajú im, že situácia nie je normálna. Rodičia sa boja o bezpečie svojich detí a majú na to dôvod.
Jeden mladík – šikovný študent na univerzite – prechádzal cez ulicu, keď ho niečo prinútilo zastať. V tej chvíli mu okolo tváre preletela guľka. Cítil pot, keď mu preletela pred nosom. „Bol som zachránený!“ povedal mi a oči mu žiarili.
Vďaka Bohu, keď toto píšem, nikto z členov spoločenstva Emanuel nebol zranený. Ich životy sú však živým mučeníctvom. Sú presvedčení, že svojou „smrťou“ pohodliu a bezpečiu sú v meste živými svedkami o spásonosnej Kristovej láske.

Každý deň sa viac podobať Ježišovi
Keď som sa priateľov v Aleppe spýtal: „Prečo ostávate?“, odpovedali s hlbokým presvedčením. „Náš boj je duchovný,“ povedal mi jeden. A ďalší dodal: „Ide tu o budúcnosť a prežitie kresťanov v Aleppe, v Sýrii a možno aj na celom Blízkom východe.“ Tak ako sa prví kresťania po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní zomkli, tak sa aj členovia spoločenstva Emanuel zomkli, aby vydávali svedectvo, že Ježiš žije aj uprostred vojny. Vidíme tu silnú súdržnosť veriacich.
Niektorí sa rozhodli ostať, hoci dostali možnosť odsťahovať sa do bezpečia alebo do zahraničia. Zamestnávateľ mladého manžela v spoločenstve mu ponúkol, že mu dá prácu v bezpečnejšej časti Sýrie. Dokonca mu ponúkol vyšší plat. Ale manželia sa rozhodli ostať. „Najviac sa bojíme toho, že nebudeme môcť pomáhať v misii, do ktorej nás Boh spolu s inými povolal,“ povedal.
Aká je to misia? Napriek všetkým prekážkam majú ohlasovať radostnú zvesť o Božej láske a majú sa nechať viesť Duchom Svätým. Ako pri najťažších bojoch o Aleppo počas minulej jesene jeden člen spoločenstva napísal: Viac sa podobať Ježišovi je dennodenné povolanie každého kresťana.
Členovia spoločenstva namiesto toho, aby prepadli strachu a točili sa v nekonečnom kolotoči zabezpečovania základných životných potrieb, zamerali svoju pozornosť na pestovanie ovocia Ducha: vzájomnú podporu, pokoru a vieru. Spoločne sa stretávajú na modlitbách a formujú svoj charakter a ciele. Toto „zmŕtvychvstanie“ viery si vyžaduje veľkú nádej v Ježišovo víťazstvo nad smrťou a hriechom.
Každý deň je napriek opatrnosti a svedomitosti náročnou skúškou viery a dôvery v Božiu ochranu. Jedna chyba alebo nesprávne zabočenie ich môže stáť život, ale zázračné prípady Božej ochrany ich pobádajú vytrvať.

Žatva vytrvalosti
Príbeh za príbehom poukazuje na silu modlitby príhovoru. Raz o štvrtej nadránom pristál ručný granát ako horúci uhlík pri mladom mužovi zo spoločenstva, ktorý bol mimo svojho bydliska. O sto kilometrov ďalej sa zobudila jeho matka, uvidela ho akoby v sne a modlila sa za neho. Neskôr jej povedal, že keď mu pri nohách pristál granát, cítil sa úplne ochrnutý. Granát však nevybuchol a on sa nezranil. Matka i syn žasli nad touto vypočutou modlitbou o ochranu.
Členovia spoločenstva Emanuel sa spoločne modlia za prielom vo vojne. Keď uzavreli dôležitú prístupovú cestu do Aleppa, celé spoločenstvo sa modlilo, aby ju otvorili. O sedem dní prístupovú cestu otvorili, aby mohli byť privezené potraviny. Jedna žena s nadšením rozprávala: „Podobne ako v Knihe Jozue (6, 20) na posledný siedmy deň nášho pokorovania pred Bohom... sa múry Jericha zrútili.“
Každý deň vidia členovia spoločenstva Božie zázraky – a v týchto udalostiach vidia príležitosť na šírenie viery. Hovoria, že ľudia odpovedajú na ich posolstvo a odovzdávajú svoj život Kristovi viac než počas mieru.

Zjednotení v nádeji a dôvere
Keď sa rozprávam s bratmi a sestrami, ktorí sa rozhodli ostať v Aleppe, musím myslieť na 91. žalm. Prejavujú tú istú dôveru, akú prejavil žalmista, keď povedal: „Ty si moje útočište a pevnosť moja; v tebe mám dôveru, Bože môj“ (Ž 91, 2). Prejavujú tú istú nádej, ktorej sa držali raní kresťania, keď Mesiáš vstal z mŕtvych. Kým iní ľudia strácali vieru, apoštoli videli, že Boh mocne pôsobí.
Myslím si, že sa musíme stále modliť za ochranu kresťanov v Aleppe. Vieme, že nepokoje v meste sa ešte neskončili. Keď slávime Veľkonočné obdobie, neprestávajme sa za nich modliť. Nasledujme príklad spoločenstva Emanuel a nosme jeden druhému bremená, prežívajme radosť a milujme sa navzájom tak, ako nás miluje Kristus.

André Codouni je členom spoločenstva Meč Ducha v libanonskom Bejrúte.

----------------------


Väčšina z nás, čo čítame tieto správy z Aleppa, sedí v bezpečí svojho domova. Ako Kristovo telo sme však úzko zjednotení s týmito živými mučeníkmi. Ich príbehy o nádeji sú aj našimi príbehmi, lebo ich spásonosný Boh je aj náš spásonosný Boh. Ich zázraky nám obnovujú vieru. Ich utrpenie nám dáva silu vytrvať v ťažkostiach. Sme jedno telo. Spoločne prežívame dobré i zlé, hoci nás delí veľa kilometrov.
Môžeme pomôcť niesť bremená prenasledovaných kresťanov tak, že sa budeme za nich modliť a povzbudzovať ich. Keď ľudia v tomto meste majú prístup na internet, potešia ich posolstvá solidarity, ktoré ľudia po celom svete posielajú prostredníctvom sociálnych sietí. A keď sú v núdzi, spoliehajú sa na našu hmotnú pomoc prostredníctvom katolíckych charitatívnych organizácií.
Aby ste pomohli núdznym v Sýrii, darujte finančný dar na Caritas Internationalis Syria Appeal. Viac informácií o finančnej podpore nájdete tu.

 



 

 

 

 

Dagmar Kráľová

Mária, naša ozajstná sestra

 

Ulf a Brigitta Ekmanovci

Veľký objav

 

Neal Lozano a Matthew Lozano

Otcovo srdce

 

 

Grzegorz Ryś

Škandál milosrdenstva