číslo 8,  ročník 18, október 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Stvorení k spoločenstvu
Prečo by sme sa mali starať o zjednotenie kresťanov?


 

Západné a východné cirkvi sa rozpadli na katolícke a pravoslávne pred takmer tisíc rokmi. Od Lutherových výziev na reformu, ktoré viedli k rozkolu medzi katolíkmi a luteránmi, uplynulo päťsto rokov. Potom v rýchlom slede vznikli anglikáni, presbyteriáni, baptisti, husiti, metodisti, pentekostálni a mnohé iné kresťanské skupiny.
Tieto rozkoly sú tu už tak dlho, že ich môžeme brať celkom automaticky. Môžeme si myslieť, že takto to musí byť a nie je to nejaký veľký problém. Možno vnímame, že pápež František sa stretá s vedúcim predstaviteľom Pravoslávnej cirkvi, ale možno si celkom neuvedomujeme, aké je to dôležité. Alebo si môžeme uvedomovať, že máme v meste evanjelický kostol, ale možno nám uniká to, že je pripomienkou nepriateľstva, rivality a násilia na oboch stranách – vecí, ktoré toto rozdelenie spôsobili. „Načo okolo toho robiť hurhaj?“ môžeme sa pýtať. „Záleží na tom vôbec, ak všetci medzi sebou dobre vychádzame? Je zjednotenie kresťanov vôbec potrebné?“ Áno, je!

Základy jednoty
Existujú mnohé dôvody, ktoré spájame so zjednotením kresťanov. Cirkev je efektívnejšia, keď je zjednotená. Mnohé staré predsudky a domnienky, ktoré nás rozdeľujú, sú len pozostatkami minulosti. Ľudia urobia viac, keď pracujú spolu. Tento zoznam by mohol pokračovať donekonečna.
No hoci môžu byť tieto praktické dôvody presvedčivé, Písmo poukazuje na tri základné dôvody toho, prečo by sa sme mali usilovať o zjednotenie a zmierenie. Prvý dôvod je ten, že jednota je základnou vlastnosťou Boha. Jednota je kľúčovým bodom Božieho plánu s nami. A jednota je jadrom toho, čo nám Ježiš vo svojej modlitbe vyprosoval. V tomto článku sa chceme nakrátko pristaviť pri každom z týchto dôvodov a uvažovať nad tým, ako môžu obmäkčiť naše srdce a pohnúť nás k väčšej láske ku všetkým našim bratom a sestrám v Kristovi.

Kto je Boh?
V centre našej viery je dogma, že Boh je trojica osôb: Otec, Syn a Duch Svätý. Táto pravda viery je oveľa viac než len zložitý teologický výrok. Je krátkym nahliadnutím do srdca Boha a zjavením lásky, ktorá v Bohu existuje. Učenie o Trojici nám hovorí o Otcovi, ktorý večne miluje svojho Syna, a o Synovi, ktorý rovnako hlboko miluje svojho Otca. Hovorí nám, že Otec a Syn si večne navzájom odovzdávajú túto lásku, ktorá je taká silná, taká životodarná a dokonalá, že nie je ničím iným než Duchom Svätým, ktorý je Bohom.
Predstavte si, aké musí byť nebo! Ak je Boh dokonalým spoločenstvom osôb, ktoré žijú v dokonalej láske, potom aj ich nebeský domov musí byť miestom lásky. V prostredí plnom dávajúcej sa lásky niet miesta pre akúkoľvek závisť, nejednotu či rivalitu. A tam, kde niet miesta pre rozkol, niet miesta pre hriech ani utrpenie, či smrť. Jednota a láska napĺňajú celé nebo a všetkých, ktorí sú tam, vedú k životu v čistote, radosti a dokonalosti. Prostredie dokáže urobiť veľmi veľa!
Pouvažujme nad biblickým príbehom o rajskej záhrade. Prví ľudia tiež žili v prostredí plnom lásky a pokoja. No potom prišiel had, ktorý žene pošepkal slová nakazené závisťou a pochybnosťami a nimi ju a jej manžela doviedol k nedôvere a neposlušnosti voči Bohu. Táto nedôvera vzdialila muža a ženu od Boha. Narušila prúdenie Božej lásky, ktoré ich udržiavalo v jednote s Bohom aj v jednote medzi sebou. A tak sa zmenilo celé ich prostredie. Od tej chvíle nastala rivalita medzi mužom a ženou. Pôrod začali sprevádzať bolesti a manuálna práca sa stala bremenom. Na scénu vstúpila dokonca aj smrť.

Čo chce Boh?
Toto dedičstvo rozdelenia a nepriateľstva sa rozšírilo všade a spôsobilo mnohoraké rozdelenia. No toto Boh pre svoj ľud nechce. On chce, aby sme boli obrazom jeho lásky a jednoty. Písmo hovorí, že Boh nás stvoril na svoj obraz a podľa svojej podoby. Hovorí, že Boh nás stvoril ako „muža a ženu“ a že „nie je dobre, že je človek sám“ (Gn 1, 27; 2, 18). Boh nás stvoril, aby sme boli jedno. Stvoril nás k jednote a spoločenstvu, pretože aj on sám žije v dokonalom spoločenstve.
Keď sme teda upadli do hriechu, Boh sa rozhodol, že nás opäť spojí. Preto si vyvolil Izrael ako národ. Preto Ježiš dôrazne trval na tom, aby sme si vzájomne odpustili a aby sme sa k druhým správali tak, ako chceme, aby sa oni správali k nám. Preto nás Duch Svätý utvoril ako cirkev, a nie ako jednotlivcov milujúcich Pána.
Známky tohto Božieho plánu vidíme všade, kam sa pozrieme. Vidíme mužov a ženy, ktorí sa túžia vziať a vychovať deti. Vidíme úspešné organizácie a firmy, ktoré poukazujú na tímovú prácu. Vidíme to dokonca aj na tom, ako máme radi koncerty a športové podujatia – všetci totiž cítime isté prepojenie a pocit, že niekam patríme, ktorý sa objavuje, keď spoločne fandíme svojmu obľúbenému tímu alebo počúvame svojho obľúbeného hudobníka. Toto všetko a ešte mnohé iné dokazuje, že sme stvorení k životu v spoločenstve!
Môžete si predstaviť, ako Boh hľadí z neba na rozdelenú Cirkev a túži po tom, aby uzrel jej zjednotenie. On vidí naše rozkoly. Vidí naše predsudky a vzájomnú nedôveru. Vidí naše pyšné a kritické srdce. Ale vidí viac než len tieto hriechy. Vidí našu túžbu a naše želanie spojiť sa. Vidí našu túžbu po zjednotení Cirkvi. Vidí, ako veľmi si prajeme zvrhnúť múry, ktoré nás rozdeľujú.
Preto nás Boh naliehavo žiada, aby sme tieto vnútorné túžby neignorovali a začali sa vzájomne zbližovať: Viete, že to chcete. Viete, že je to správne. Prosím, urobte jeden krok vpred a ja vám pomôžem. Spomeňte si na to, čo vám povedal môj Syn: „Nové prikázanie vám dávam... Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 34 – 35).

Ako sa za nás Ježiš modlí?
Ježišov príkaz navzájom sa milovať sa nám môže javiť ako nereálna požiadavka – zvlášť pri spätnom pohľade na stáročia rozdelenia a nepriateľstva, ktoré ovplyvňovalo Cirkev. Ako sa môžeme opäť zblížiť? Ako môžeme prekonať všetky prekážky, ktoré nás rozdeľujú?
Je pravda, že keby bolo zjednotenie kresťanov len na nás, bolo by jeho uskutočnenie nemožné. No my na to nie sme sami. Máme Ježiša, ktorý sa za nás modlí. Deň čo deň stojí pred Otcom a prosí ho, aby vylial milosť jednoty a zmierenia na všetkých svojich nasledovníkov. A keďže sa za nás modlí Ježiš, vieme, že sa to podarí!
Asi najvznešenejšiu modlitbu za jednotu predniesol Ježiš pri Poslednej večeri. S vedomím, že už o chvíľu ho zatknú a odvedú na popravu, obrátil sa k Otcovi a predniesol svoju poslednú modlitbu za svojich učeníkov: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 20 – 21).
Ježiš vie, aké ťažké môže byť zostať spolu. Pozná obavy, sebectvo a závisť, ktoré nás môžu od seba oddeliť. Videl to na svojich učeníkoch, ktorí sa často hádali, kto z nich je najväčší. Vidí to na rodinách, ktoré sú rozdelené dávnymi zraneniami. Vidí to na svetových lídroch, ktorí sa neustále handrkujú a tvoria proti sebe aliancie. A vidí to na stovkách rôznych cirkví a organizácií, ktoré na seba hľadia so vzájomnou nedôverou. Preto sa modlí, aby skúsenosť s jeho láskou roztopila naše srdcia a pritiahla nás bližšie k sebe.
No Ježiš sa nechce za našu jednotu modliť sám. Chce, aby sme sa aj my modlili: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12). On vie, že najväčšou hrozbou našej jednoty je nedostatok odpustenia a naša neochota preukázať druhým milosrdenstvo. Vie, že jadrom každého rozdelenia v Cirkvi – jadrom, ktoré je hlbšie než spory pre vieroučné otázky – je istý druh rivality, závisti, kritiky alebo zatrpknutosti. Preto nás žiada, aby sme sa neustále modlili za to, aby sme mali srdce, ktoré dokáže odpúšťať.

Bratia a sestry
Pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Ut unum sint (Aby boli jedno) s vďačnosťou ocenil pokrok, ktorý sme už urobili: „V duchu Reči na vrchu kresťania jednej konfesie nepovažujú už druhých kresťanov za nepriateľov alebo cudzích, ale vidia v nich bratov a sestry... Slovom, kresťania sa obrátili k bratskej láske, ktorá zahŕňa všetkých učeníkov Krista“ (42).
Môžeme sa neustále hýbať vpred, ak sa budeme pevne držať toho, čo nás ako veriacich spája. Naplnenie Ježišovej modlitby uvidíme vtedy, ak sa my – a všetci veriaci s nami – začneme na seba navzájom pozerať ako na členov vlastnej rodiny, ako na sestry a bratov, ktorí si zaslúžia našu lásku a priazeň.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

Adam Szustak OP

Evanjelium pre nenormálnych