číslo 8,  ročník 18, október 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Hľadieť na tvár Boha
Môžeme sa pripojiť k Ježišovmu úsiliu o jednotu


 

Tento mesiac médiá prinesú veľa príspevkov o päťstom výročí protestantskej reformácie. V deň výročia sa budú konať rôzne podujatia, opäť sa budú preberať a prehodnocovať smutné dejiny nášho rozdelenia a vedúci predstavitelia rôznych cirkví sa budú sa objímať a vyzývať k horlivejšiemu dialógu. Samozrejme, to všetko je dobré. Nikdy by sme nemali stratiť zo zreteľa skutočnosť, že Boh chce, aby sa jeho Cirkev zjednotila. Nikdy by sme nemali stratiť nádej, že raz uvidíme zmierenie a zjednotenie všetkých kresťanov. Ako sme už povedali, sám Ježiš sa modlí, aby sme boli jedno – nemôže to teda byť celkom beznádejné!
Keď sa pozrieme na Ježišovu modlitbu z iného uhla, vidíme, že jednota, za ktorú sa Ježiš modlil, nie je len otázkou zhody v učení a v liturgii. Vidíme, že Ježiš sa nemodlil len za cirkvi, ktoré vznikli v priebehu dejín; modlil sa za svojich vlastných učeníkov – a aj za nás: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21). Je to osobná modlitba, prosba, ktorá vychádza zo srdca, ktoré vie, aký veľký je náš sklon k sporom a deleniu.
Ježiš sa modlí, aby sme boli v jednote so všetkými; chce, aby bola jednota vo všetkých našich vzťahoch. Túži po tom, aby sme my všetci spoznali, aký pokoj možno zakúsiť, keď sme jednomyseľní a navzájom sa milujeme. Vie, že naša ochota vnášať jednotu do našich každodenných vzťahov môže napomôcť tú jednotu medzi cirkvami, na ktorú sa všetci tento mesiac zameriavame. Pozrime sa teda na cestu, na ktorú sa môže vydať každý z nás, na cestu jednoty a lásky, ktorá vedie k tomu, aby sme sa všetci mohli stať v Kristovi jedno.

„Ponáhľal sa mu v ústrety“
Napriek tomu, že Písmo hovorí často o pokoji a nádeji, je tiež plné príbehov o rozdelení a rivalite v rámci rodiny. Už v Knihe Genezis čítame o Kainovi a Ábelovi, Jakubovi a Ezauovi, a Jozefovi a jeho bratoch. Potom čítame príbehy Dávida a Šaula, Absolóna a Amnona, Samuela a Šaula a mnohé iné. Tým, že naši prarodičia zatúžili súperiť s Bohom, zanechali svojim potomkom dedičstvo pretrvávajúceho nepriateľstva a rozdelenia.
No hoci Písmo hovorí o mnohom súžení a rozdelení, ukazuje aj riešenie: cestu zmierenia. Jedným z najlepších príkladov je príbeh Jakuba a Ezaua (Gn 25 – 33). Jakub svojho brata Ezaua podviedol dvakrát: prvý raz, keď ho ľsťou obral o dedičské právo prvorodeného, a druhý raz, keď ho obral o otcovo požehnanie. Všetko sa ešte väčšmi zhoršilo, keď Jakub pred Ezauovým hnevom utiekol (25, 27 – 34; 27, 1 – 45). Zdalo sa, že Ezau sa bude do konca života hnevať na svojho intrigánskeho mladšieho brata.
Po viac než pätnástich rokoch sa Jakub pokúsil vrátiť domov. Nemohol sa tam však dostať bez toho, aby prešiel po zemi patriacej jeho bratovi. Dokážete si predstaviť, aký musel byť Jakub vydesený? „Ako Ezau zareaguje? Bude sa mi snažiť pomstiť? Alebo sa bude chcieť pomstiť mojej rodine?“ No tieto jeho obavy boli neopodstatnené. Keď sa bratia stretli, „Ezau sa mu ponáhľal v ústrety, objal ho, padol mu okolo krku a pobozkal ho. A obaja plakali“ (Gn 33, 4). Ezau sa nehneval. Nepokúsil sa vyrovnať skóre. Jakubovi úplne odpustil. A bol šťastný, že má svojho brata opäť pri sebe.
Ezau nečakal, že sa Jakub ospravedlní. Nepredviedol ho pred súd a nečakal ani, že uzná všetko zlé, čo spravil. Ezauova láska voči svojmu stratenému bratovi bola dosť veľká na to, aby zakryla „množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8).

„Božia tvár“
Jakuba Ezauovo prijatie tak dojalo, že mu povedal slová: Keď „som videl tvoju tvár, ako keby som videl tvár Božiu“ (Gn 33, 10). Nebolo by úžasné, keby sa každý z nás mohol stať „Božou tvárou“ pre ľudí vôkol seba? Môže sa nám to podariť, no skôr než sa tak stane, musíme si ešte premyslieť niektoré veci.
Niektorí hovoria, že pred dosiahnutím skutočnej jednoty sa musíme zhodnúť na tom, čo je pravda. Títo by mohli tvrdiť, že Ezau nemal Jakubovi preukazovať lásku, kým mu Jakub nedokázal, že sa zmenil. Iní hovoria, že sa nemôžeme zhodnúť na pravde, ak sa najskôr úplne neprijmeme takí, akí sme. V tomto urputnom boji sa pod „pravdou“ myslia dogmy a fakty a každý, kto sa od nich nejako odchyľuje, je podozrivý. „Jednota“ na druhej strane zdôrazňuje vzťahy a spoluprácu a stráca zo zreteľa pravdu. Výhradné sústredenie sa na pravdu môže viesť k tvrdej kritike, neodpusteniu a ďalším rozdeleniam. Výhradné sústredenie sa na jednotu môže viesť k slabým vzťahom, ktoré nevydržia skúšku času. Pred nami teda stojí výzva: sústrediť sa zároveň na jednotu aj na pravdu.
Pápež František nás mnohokrát vyzval, aby sme boli akousi „poľnou nemocnicou“. „Cirkev nie je na to, aby ľudí odsudzovala,“ povedal, „ale na to, aby sprostredkovala stretnutie s hlbokou láskou Božieho milosrdenstva.“ Taktiež povedal: „Cirkev odsudzuje hriech, pretože tlmočí pravdu... Ale zároveň objíma hriešnika, ktorý si svoju hriešnosť priznáva, prijíma ho a hovorí mu o nekonečnom Božom milosrdenstve.“
A veľa nám hovorí aj príklad Ježiša, ktorý sa nikdy neodchýlil od pravdy, no Písmo nám napriek tomu stále znova a znova rozpráva o tom, že predtým, ako ľuďom povedal pravdu o ich životnej situácii, preukázal im lásku. Priblížil sa k niekoľkokrát rozvedenej Samaritánke, vyzval ju, aby sa napila z jeho „živej vody“, a až potom sa dotkol témy jej hriešneho života (Jn 4, 10). Žene pristihnutej pri cudzoložstve povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (8, 11). Mýtnikovi Zachejovi povedal, že sa chce s ním najesť, skôr než Zachej sľúbil, že vráti peniaze, ktoré ukradol (Lk 19, 5 – 8).
V žiadnom z týchto prípadov nepovedal: „Musíme sa najskôr zhodnúť na pravde, inak ťa nepožehnám.“ Preto títo ľudia mohli uzrieť Božiu tvár – a videli, že je to tvár milosrdenstva.

Zariskovať
Príbeh Jakuba a Ezaua a tieto evanjeliové príbehy nás vyzývajú vážiť si jednotu. Vyzývajú nás, aby sme sa zo všetkých síl snažili odpustiť – aj keď nás človek, ktorý nás zranil, ešte nepožiadal o odpustenie. Vždy, keď preukazujeme milosrdenstvo, vždy, keď odpúšťame bez toho, aby sme čakali na niečie ospravedlnenie, mení sa atmosféra u nás doma alebo na pracovisku. Pre ľudí, ktorí to vidia, je ľahšie správať sa k druhým s láskou a úctou.
Pápež František nás na začiatku svojho pontifikátu povzbudil, aby sme šli do ulíc a „robili neporiadok“. Hovoril hlavne o tom, aby sme šli do sveta a ohlasovali radostnú zvesť evanjelia. No pápežove slová nás môžu povzbudiť riskovať trochu neporiadku aj doma. Je riskantné urobiť prvý krok k zmiereniu. Neviete, ako ten druhý zareaguje. Je riskantné preukazovať takú radikálnu otvorenosť, akú preukázal Ezau Jakubovi. Neviete, či to ten druhý nebude zneužívať.
Ale tieto riziká sú hodné toho, aby sme ich podstúpili, veď ich odmena je sladká: uzdravený vzťah, láskyplné prostredie, väčší pokoj v rodinách. A ak ešte stále váhate, pomyslite na Ježiša. On podstúpil najväčšie riziko zo všetkých. Prišiel na zem, ponúkol odpustenie, slobodu a uzdravenie, „keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 8). Štedro nám dal svoje dary v čase, keď sme si ich nezaslúžili. Ale jemu na tom nezáležalo. Tak veľmi túžil po tom, aby sme s ním boli zjednotení, že riskoval vlastný život, aby nás priviedol späť. A Boh ho povýšil – tak ako povyšuje aj nás vždy, keď sa snažíme byť nástrojmi jednoty.

Úsilie o jednotu
Ježiš chce, aby sme boli všetci zjednotení. Chce uzdraviť spory v rodinách. Chce uzdraviť rasové rozdelenia. Chce uzdraviť spory medzi chudobnými a bohatými. A chce uzdraviť spory a rozdelenie medzi všetkými kresťanmi. Povedzme mu, že sa chceme pripojiť k jeho úsiliu o jednotu. Povedzme mu, že chceme urobiť prvý krok pri náprave rozvrátených vzťahov. Zaumieňme si, že budeme Božou tvárou pre každého, s kým sa stretneme – aby všetci mohli byť jedno.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

Adam Szustak OP

Evanjelium pre nenormálnych