číslo 8,  ročník 18, október 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Najlepšia hodina
Adorácia sa mi stala útočiskom počas veľkej skúšky viery
Lori Mayer


 

Hoci som si to v tom čase veľmi neuvedomovala, určite nebola náhoda, že som sa do svojho manžela zamilovala v rovnakom čase, ako som sa zamilovala do Krista v Eucharistii. Začalo sa to vtedy, keď som ja, oddaná evanjelička, začala chodiť s Ryanom, katolíkom milujúcim adoráciu. Jeden priateľ mu v tom čase poradil: „Len ju priveď na adoráciu a zvyšok urobí Pán.“
Ryan túto radu poslúchol a každý týždeň ma pozýval na spoločnú modlitbu pred Najsvätejšou sviatosťou. Adoráciu ako takú som síce úplne nechápala, ale hodina ticha a pokoja ďaleko od sveta ma určite priťahovala. Preto som sa rozhodla ísť. A pomaly ma to začalo meniť. Videla som ľudí klaňať sa, kľačať a občas dokonca ležať tvárou k zemi pred monštranciou. Videla som, ako si tam vylievajú srdce a nechávajú sa naplniť Ježišovým uzdravením a láskou. Aj ja som zatúžila po tom, čo mali oni!
Láska medzi mnou a Ryanom rástla. Naďalej sme chodili na adorácie a moje hľadajúce srdce začalo postupne chápať, že v hostii je skutočne prítomný Ježiš. Po mnohých modlitbách som – krátko predtým, ako sme sa s Ryanom v roku 2002 vzali – vstúpila do Katolíckej cirkvi. Adorácia sa stala najlepšou hodinou nášho týždňa – niečím, po čom som túžila najmä po tom, keď sa naše životy po narodení detí stali ešte hektickejšími. Vtedy som ešte netušila, akou oporou mi bude v budúcnosti, keď sa už nebudem môcť oprieť o Ryana.

Skúška mojej viery
V roku 2007 sa Ryan začal sťažovať na silné bolesti hlavy. Potom začal mať výpadky pamäti. Jedného dňa si už nedokázal spomenúť ani na to, ako v práci použiť vodný chladič. Vtedy sa sám odviezol na pohotovosť. Ešte v ten deň Ryanovi lekári povedali, že má na mozgu rakovinový nádor a musí podstúpiť okamžitú operáciu.
Ďalšie dva roky sme sa rakovinu snažili čo najväčšmi udržať na uzde. Ryan podstúpil ďalšiu operáciu a zdalo sa, že bola úspešná. Po celý ten čas každý týždeň chodil na svoju hodinovú adoráciu. V roku 2009 sa nám narodilo tretie dieťa, ale v priebehu toho roka sa Ryanov stav začal zhoršovať. Koncom januára 2010 sa rozhodol prestať s liečbou, ktorú podstupoval na klinike vzdialenej viac než tisícpäťsto kilometrov od domova. Cítil, že koniec je blízko, a chcel byť so svojou rodinou. Zomrel na Zelený štvrtok, v deň, keď sme slávili eucharistickú slávnosť na pamiatku Poslednej večere. Toto načasovanie pre mňa veľa znamenalo, hoci som vtedy mala zlomené srdce.
Zostala som sama na výchovu troch detí, z ktorých najstaršie nemalo ani šesť rokov. Potrebovali byť prebalené, potrebovali mať teplé jedlo a objatia – a potrebovali, aby ich niekto učil pravdy viery. Mala som pocit, akoby som ležala tvárou k zemi a nemala silu vstať. Plnila som si svoje povinnosti matky. Zostala som silná, aby som svojmu manželovi pomohla na jeho ceste do neba. Kto teraz pomôže mne? Rodina a priatelia mi pomáhali, ako mohli, ale nikto necítil bolesť, ktorú som prežívala. Nikto nemohol zdvihnúť moje vyčerpané telo. Nikto nemohol oživiť môjho ducha. Nikto mi nemohol pomôcť... jedine Ježiš.

Ježišov dotyk
Keď deti trochu podrástli a začali chodiť do školy, mohla som sa opäť vrátiť do svojej adoračnej kaplnky. Sedávať pravidelne pri Ježišovi bolo pre mňa veľkým požehnaním – mohla som plakať, počúvať, prijímať uzdravenie a učiť sa opäť žiť. Spočívanie v jeho prítomnosti bolo terapiou pre moju dušu.
Za uzdravujúci Boží dotyk som sa v tej kaplnke modlila mnohokrát, no raz prišiel hlbší a osobnejší, než by som si dokázala predstaviť.
Bolo to niekoľko rokov po Ryanovej smrti. Sedela som v Pánovej prítomnosti a v rámci modlitby som si robila domácu úlohu na biblickú študijnú skupinku, ku ktorej som sa pripojila. Prišla som k úlohe, pri ktorej som mala Bohu dovoliť, aby mi do mysle vložil obraz Ježiša, ktorý bol mne osobne najmilší. Myslela som si, že to bude nejaký obraz, ktorý dobre poznám, napríklad obraz Ježiša klopajúceho na dvere alebo držiaceho baránka. Chvíľu som len tak sedela a pozerala na Ježiša v hostii. Potom som zavrela oči a uvidela som ho.
Celý ten obraz bol taký živý a skutočný, až mi začali po tvári stekať slzy. Ryan ležal na svojej nemocničnej posteli a v rukách držal ruženec. Umieral. Ja som sedela vedľa neho. Vo svojich rukách som pevne zvierala jeho ruky a hlavu som mala položenú na jeho hrudi. Práve sme dospievali posledné „Amen“ Litánií ku všetkým svätým. Na druhej strane postele som uvidela Ježiša, ktorý sedel na ďalšej stoličke. Mal na sebe žiarivo biely odev a vo svojich rukách držal naše. Láskavo sa na nás pozeral a potom sklonil hlavu. Presne v tom okamihu som pocítila jeho dotyk.

Stále so mnou
Vždy som verila, že Ježiš sa o nás počas Ryanovej choroby stará. Toto posolstvo však bolo veľmi osobné a jasné. Vyšla som z kaplnky naplnená bázňou a vďakou. Vedela som totiž, že Boh ma miluje dosť na to, aby mi ukázal, že bol pri mne aj vtedy, keď som ho najviac potrebovala. Táto hodina adorácie bola kľúčovým bodom môjho života. Tá vízia sa mohla udiať kedykoľvek a kdekoľvek, ale to sa nestalo. Boh sa rozhodol, že sa mi zjaví v tej kaplnke pred hostiou.
Tento zážitok si budem vždy opatrovať ako vzácny poklad. Aj pred ním som vedela, že môžem Bohu veriť, keď ide o večnosť. No po tomto dni som pochopila, že mu môžem veriť, aj keď ide o dnešok. To mi dodalo silu a posilnilo moju vieru pri mnohých rozhodnutiach, ktoré som odvtedy musela urobiť.
Raz som sa napríklad v modlitbe pýtala, či sa mám so svojou rodinou presťahovať do susedného štátu. Odpoveď som dostala počas adorácie. Boh mi zašepkal do srdca: „Spusti svoju sieť do hlbiny. Neboj sa toho, že nepoznáš všetky odpovede!“ Hoci na sťahovanie som veľmi nemala náladu, toto slovo povzbudenia mi pomohlo podniknúť kroky k tomu, aby som to urobila. Zo sťahovania sa nakoniec vykľula cesta k uzdraveniu a celistvosti, akú by som si sama nikdy nenaplánovala.

Čas je v Božích rukách
Či už je ľahký letný deň s povievajúcim vánkom, alebo ťažký deň, keď mi chýba Ryan, viem, že Ježiš mi je nablízku. Ustavične vkladám do jeho rúk každý svoj deň. Moja pravidelná adorácia sa postupne stala akoby mojou kotvou. Adorujem Krista, ktorý je reálny. Adorujem Krista, ktorý je živý. Adorujem Krista, ktorého láska nikdy nekončí. Rozhodnutie klaňať sa mu a tráviť s ním čas v adoračnej kaplnke bolo tým najlepším rozhodnutím, aké som kedy urobila.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

Adam Szustak OP

Evanjelium pre nenormálnych