číslo 9,  ročník 18, november 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     sp䝠        
vrch1 clanok

 

Lekcia malomocných
Príbeh milosrdenstva toho, ktorý ho nedokázal preukáza
Bill Duffy


 

Myslel som si, že som počas Roku milosrdenstva urobil dos. O milosrdenstve som si vypočul viaceré prednášky. Urobil som si niekožko pútí k Svätej bráne v našej katedrále, aby som získal odpustky pre zomrelých členov svojej rodiny. Vždy som dával osobitný pozor, keď bol v správach pápež František. No potom prišla jedna noc mimo kostola, keď som mal možnos urobi niečo milosrdné – a túto možnos som prepásol.

Náhodné stretnutie
V ten večer som sa šiel prejs po svojej obvyklej trase. Je to môj čas na premýšžanie a modlitbu a zároveň trochu pohybu. Táto trasa vedie tichými ulicami popred nᚠfarský kostol a okolo jednej malej mestskej časti, kde je krajská väznica.
Často som prechádzajúc okolo väznice premýšžal o žuďoch vnútri. Nepoznal som ich osobne, ale nᚠpán farár áno. Otec Larry chodieval do väzenia pravidelne. Zvykol si sadnú niekam do rohu väznice, kde potom spovedal alebo sa zhováral s väzňami.
Keď som sa približoval k zadnej časti väznice, začul som chlapov na dvore, ktorí hrali basketbal. Pre vysoké múry som ich však nevidel. Potom som šiel ďalej a uvidel som úzke okná v časti väzenia, kde boli cely. Boli nad chodníkom, preto sa väzni a okoloidúci mohli vidie, len ak bol niekto celkom pri okne. Zriedkakedy som sa na ne pozeral, no keď som prišiel k poslednému oknu, začul som klopkanie. Pozrel som sa hore a uvidel som, ako mi niekto kýva. Na chvížku som sa tým smerom pozrel a potom som sa otočil a pokračoval v prechádzke.

Premeškaná príležitos
V tom čase sa mi to zdalo správne. V duchu som si predstavoval, ako ma bezpečnostná strហsleduje na monitore. Bál som sa, že by som sa mohol dosta do problémov alebo vyzera podozrivo. No už o pár sekúnd som premýšžal nad tým, ako som mohol človeku, ktorému patrila tá ruka, preukáza láskavos.
Mohol som sa natiahnu a dotknú sa okna na mieste, kde mal ruku. Mohol som odkýva. Alebo som sa naňho mohol aspoň usmia. No ja som neurobil vôbec nič.
Ako som tak s týmto zlým pocitom kráčal popred predný vchod väzenia, premýšžal som, že sa otočím. No namiesto toho som zopakoval svoj okruh, až som sa opä dostal k väznici. Keď som sa priblížil k poslednému oknu, spomalil som a pozrel som doň. Malé miesto naspodku okna bolo prázdne. No uvedomil som si, že ak ten muž klopal na sklo, musel ma vidie. Videl ma, ako som sa zastavil a pozrel sa jeho smerom. A videl aj, ako som odišiel.
Po ceste domov mi v hlave vírilo mnoho myšlienok. Poznal ma ten muž? Bol mladý alebo starý, nízky alebo vysoký, chorý alebo zdravý? Nemal som potuchy, no vedel som, že som nevyužil príležitos. Chcel mi len da vedie, že je tam. Keď na mňa kýval, dúfal, že budem reagova. Bola to skutočná príležitos preukáza milosrdenstvo – a ja som ju premeškal.

Od učebníc k praxi
Vyhliadky na to, že toho muža ešte niekedy uvidím, sú malé, no od tej udalosti sa zmenil môj pohžad. Pochopil som, že mi Boh takmer každý deň dáva príležitosti preukáza milosrdenstvo. Preto som začal preukazova viac súcitu žuďom, ktorí mi skrížia cestu – priatežom aj cudzím žuďom. Na univerzite, kde pracujem, si dávam záleža na tom, aby som sa usmial a pozdravil žudí, ktorí sa na mňa pozrú. Pri znaku pokoja počas svätej omše sa snažím daných žudí pozdravi osobne a pozorne.
Moje chápanie milosrdenstva sa takpovediac mení z učebnicového na praktické. Cítim, že Ježiš ma žiada, aby som prichádzal aj k žuďom, ktorých nepoznám, aby som pritom nebol taký rezervovaný a nesnažil sa robi len to, čo „nie je riskantné“ alebo spoločensky akceptovatežné.
Svet priahuje ku Kristovi práve takýto „rizikovejší“ prístup k milosrdenstvu. Mnohí žudia vo svete trpia pre rôzne veci. Ak s láskou vstúpime do ich bolesti a budeme sa o nich v Kristovom mene zaujíma, potom im, hoci by to bolo len na chvížku, môžeme da nádej v Boha aj v žudstvo.

Lekcia malomocných
Náročnos aj potenciál tejto úlohy dobre vykresžuje jeden príbeh biskupa Fultona Sheena. Keď bol raz v Afrike na návšteve kolónie malomocných, zaumienil si, že každému malomocnému dá strieborný kríž. No už prvý malomocný, ktorý k nemu vystrel ruky, bol taký odporný, že sa ho biskup nedokázal dotknú. Sheen opisuje, čo sa stalo ďalej:

„Zdvihol som kríž nad jeho ruku a pustil som ho. Kríž pohltil vulkán malomocenstva. No odrazu bolo v tom tábore pästojeden malomocných a tým pästoprvým som bol ja. Ja som totiž vzal symbol Božieho stotožnenia sa s človekom, a sám som sa pritom odmietol stotožni s niekým, kto bol vo svojom vnútri tisíckrát lepší než ja.
Vtedy mi došlo, akú strašnú vec som urobil. Zaboril som svoje prsty do jeho ruky, vytiahol som mu z nich kríž a potom som hu vtisol do ruky. Tak som to urobil aj s ďalšími pästo malomocnými. Od tej chvíle som sa naučil milova ich aj dotykom, ktorý stojí v samom jadre princípu vtelenia.“


Rovnakú „lekciu malomocných“ sa naučili aj František z Assisi, Damián z Molokai, Terézia z Kalkaty a mnohí ďalší. Som nesmierne rád, že sa ju začínam uči aj ja.

Nástroj milosrdenstva
Dúfam, že v budúcnosti využijem čo najviac príležitostí preukáza Božie milosrdenstvo. Modlím sa, aby som tak ako Ježiš, biskup Sheen a ako svätí mal odvahu nemyslie v prvom rade na seba, ale na to, aby som sa stal nástrojom milosrdenstva, o ktorom hovorí pápež František.
Každý deň sa tiež modlím za človeka, ktorý stál pri tom okne. Modlím sa, aby pochopil, že on je „vo svojom vnútri tisíckrát lepší než ja“. A modlím sa aj za to, aby spoznal mnohých ďalších žudí, ktorí sú lepší než ja.

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2018

 

Bernhard Häring

Kristus Boh s nami

 

Dagmar Krážová

Mária, naša ozajstná sestra

 

Ulf a Brigitta Ekmanovci

Vežký objav