číslo 10,  ročník 18, advent 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Čo vidíš?


 

V priebehu dňa vidíme tisícky vecí: budovy, stromy, autá, našu rodinu, kolegov, obrázky na počítači aj v televízii. Náš zrak nám pomáha oceniť krásu Božieho stvorenia. Pomáha nám dostať sa tam, kam chceme, a chráni nás pred nárazom do predmetov alebo pred pádom zo schodov. A to všetko vďaka tomu, že vidíme nespočetne veľa vecí.
No keď sa nás Panna Mária pýta: „Vidíš to, čo vidím ja?“, myslí tým niečo iné. Pýta sa nás, či hľadíme za to, čo je viditeľné na prvý pohľad, či vidíme to, čo je duchovné. A spolu so svätým Pavlom sa za nás modlí: „Nech [Boh] osvieti oči vášho srdca“ (Ef 1, 18). Pokúsme sa teda prísť na to, ako počas tohto Adventného obdobia môžeme nanovo otvoriť oči.

Vidieť „dovnútra“ mramorového bloku
V roku 1497 francúzsky kardinál Jean de Billheres vyhľadal istého mladého umelca, menom Michelangelo. Požiadal ho, aby vytvoril sochu, ktorá by po jeho smrti zdobila jeho náhrobok. „Vytvor to najkrajšie dielo z mramoru v Ríme,“ povedal mu, „také, aby žiaden umelec nemohol urobiť lepšie.“ Michelangelo súhlasil a odišiel do Carrary, ktorá bola oddávna známa svojimi bohatými náleziskami mramoru. Tam našiel „najdokonalejší“ blok mramoru, aký kedy použil.
Michelangelo mal vo svojej mysli obraz dokončeného diela a jeho finálnej podoby ešte skôr, než začal tento mramor otesávať. Hovorí sa, že slávnu Pietu videl už vopred – uväznenú v mramore. Dokázal sa pozrieť na kus kameňa a vidieť v ňom niečo, čo nevidel nikto iný – niečo krásne a ušľachtilé, niečo, čo bude srdcia ľudí dvíhať k nebu.
Duch Svätý chce, aby sme sa takto pozerali aj na betlehemy, ktoré budú tento mesiac zdobiť naše kostoly a domácnosti. Tak ako Mária, Jozef a pastieri videli viac než len dieťa s milým úsmevom a tak ako videl Michelangelo v mramorovom bloku svoju Pietu, aj my máme vidieť Ježiša ako Spasiteľa, Emanuela, ako „Boha, ktorý je s nami“. A Duch Svätý nám s tým chce pomôcť.

Tam, kde sa rodí Boh...
Vo svojom každoročnom príhovore „mestu a svetu“ pápež František pred dvoma rokmi povedal: „Kde sa rodí Boh, tam sa rodí nádej... Kde sa rodí Boh, tam sa rodí pokoj... Kde sa rodí Boh, tam prekvitá milosrdenstvo“ (Urbi et orbi, 2015). Je jasné, že nehovoril len o jasličkách, v ktorých sa narodil Ježiš. Hovoril o všetkých miestach, na ktorých sa rodí Boh: o každom ľudskom srdci, ktoré ho víta a prijíma jeho posolstvo.
Na Vianoce sa Ježiš narodil v jasličkách, no narodil sa aj v srdciach pastierov. Vďaka tomu mali vo svojom živote hlbšiu nádej. Prišiel Mesiáš! Začína sa nová etapa – nadišiel čas Božieho vykúpenia! Ich budúcnosť už viac nebola ohraničená chovom oviec – odteraz bolo jej súčasťou aj naplnenie Božích prisľúbení, ku ktorému došlo v ich dobe. Nádej ukrytá v tejto správe naplnila ich srdcia radosťou.
Aj Márii a Jozefovi sa nanovo otvorili oči. Samozrejme, uľavilo sa im, že sa ich syn napriek daným okolnostiam narodil živý a zdravý. Áno, boli šťastní, že je zdravý a že Mária prežila pôrod, pretože v tých časoch to vôbec nebolo samozrejmé.
No predstav si, aký hlboký pokoj museli cítiť, keď videli, že sa naplnili anjelove prisľúbenia. Predstav si, akí museli byť povzbudení, keď počuli rozprávanie pastierov a keď ich o pár dní navštívili mudrci. Všetky tieto udalosti im pomáhali čoraz viac vidieť. A všetko, čo videli, hovorilo o jednom: Boh prišiel zachrániť svoj ľud.
Rovnako to môže byť aj s nami. Každý deň nám ponúka novú príležitosť na to, aby sme dovolili Ježišovi narodiť sa v našom srdci. Každý deň nám ponúka nové spôsoby, akými môžeme zakúsiť Pánov pokoj, jeho nádej a milosrdenstvo v našom srdci a vo svete vôkol nás. Zároveň nám každý deň ponúka nespočetne veľa možností na to, aby sme sa o pokoj, nádej a milosrdenstvo podelili s ľuďmi v našom okolí.

Rodí sa nádej
Nie je zaujímavé, že hoci máme veľa príležitostí na to, aby sme prežívali pokoj v Pánovi, máme rovnako veľa príležitostí na to, aby sme dovolili znechuteniu a beznádeji zatieniť naše srdce? Naša nádej nám uniká zvlášť vtedy, keď vidíme, koľko násilia, hnevu a rozdelenia je vo svete. Ako sa môžeme pozerať do budúcnosti s nádejou či s nedočkavosťou, keď vidíme toľkú temnotu?
Preto musíme pamätať na to, že nádej nie je niečo, čo si môžeme zaobstarať sami. Je to Boží dar – vlastne jeden z troch najväčších darov (1 Kor 13, 13). Je to zvláštny dar, ktorý nám Boh dal pri krste. A ako hovorí svätý Pavol, je to dar, ktorý zostáva, trvá. Je to čnosť, ktorá nikdy neodišla z nášho srdca.
Nádej je dar, ktorý nám pomáha vidieť za problémy, ktoré máme, a dôverovať Bohu, že on je s nami a kráča po našom boku. Nádej je dar, ktorý nám umožňuje hľadieť na temnotu vo svete a pritom napriek nej vidieť Božiu prítomnosť a túžbu Boha vyvodiť dobro aj zo zla. Je to dar, ktorý nás uisťuje o Božej láske napriek našim hriechom a zlyhaniam. Stručne povedané, nádej je dar, ktorý nám pomáha radovať sa v Pánovi – a to neustále.

Celý článok bude prístupný od 17.12.2017

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

Adam Szustak OP

Evanjelium pre nenormálnych