číslo 1,  ročník 19, jan-feb 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Pre všetkých svätých...
Možno si svätejší, než sa nazdávaš


 

My katolíci milujeme svojich svätých, však? Naša tradícia je plná príbehov o hrdinských mužoch a ženách, ktorí celý svoj život obetovali službe Pánovi a jeho ľudu. Uctievame si mučeníkov, akými boli svätý Štefan či Edita Steinová, biskupov ako svätý Peter alebo Karol Boromejský, rehoľné sestry, akými boli Terézia z Lisieux či Faustína Kowalská a rehoľných bratov, akými bol František z Assisi alebo svätý Benedikt. Keď sa nám niečo stratí a nevieme to nájsť, modlíme sa k svätému Antonovi. Vzývame svätého Krištofa a prosíme ho o šťastnú cestu. Večer pred veľkou skúškou sa niektorí študenti modlia k svätému Tomášovi Akvinskému. A matky v požehnanom stave prosia svätého Gerarda o šťastný pôrod. A o všeličo prosíme aj Pannu Máriu.
Mimochodom, vedel si, že svojho patróna majú aj piloti lietadiel (svätého Jozefa Kupertínskeho, ktorý mal dar levitácie) aj hrobári a riaditelia pohrebných služieb (svätého Jozefa z Arimatey, ktorý pochoval Ježiša) a že dokonca existuje svätec, ku ktorému sa možno modliť pri strachu z hadov (svätý Patrik, samozrejme)?
Toto naše zameranie na svätých je, samozrejme, správne. No napriek tomu sa niekedy môžeme tak veľmi zamerať na hrdinské a legendárne postavy z minulosti, že zabudneme na svätých, ktorí žijú teraz vôkol nás. Dokonca si môžeme začať myslieť, že svätosť „bežní“ ľudia ako my vôbec nemajú na dosah. Pravda však je, že svätým sa môže stať ktokoľvek. Ba aj ty sám si možno svätý – a to už teraz a bez toho, aby si si to uvedomoval.

„Svätým“
Predchádzajúce tvrdenie sa môže zdať odvážne, no možno len preto, lebo sme si svätosť položili na akýsi nedosiahnuteľný piedestál. Písmo však prináša iný pohľad na svätosť. Všimol si si, že svätý Pavol svojich priateľov často oslovuje ako „svätých“? Takto ich napríklad oslovuje na začiatku Listu Efezanom a Listu Filipanom (Ef 1, 1; Flp 1, 1). Ba aj Korinťanom, ktorých cirkev sa zmietala v škandáloch, hriechu a rozdelení, napísal: „Božej cirkvi v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým“ (1 Kor 1, 2).
Prečo sa Pavol tak snažil vyzdvihnúť svätosť členov týchto cirkví? Nerobil to preto, žeby im chcel lichotiť, ani preto, žeby ľahkomyseľne používal slová. Nie, Pavol ich nazval svätými preto, lebo naozaj veril, že sú svätí – tak, ako by pravdepodobne nazval svätými väčšinu z nás. Skôr by sme sa teda mali opýtať, z čoho Pavol čerpal takú istotu?

Pokrstení v svätosti
V prvom rade Pavol vedel, aká mocná a oslobodzujúca je sviatosť krstu. Počas svojej služby videl, ako sa zmenil život mnohým ľuďom po tom, čo odovzdali svoj život Kristovi a dali sa pokrstiť. Pochopil, že krst prevádza človeka zo smrti do života (porov. Rim 6, 4). Začal krst chápať ako „kúpeľ“, ktorý nás očisťuje a posväcuje – čiže robí svätými (porov. Ef 5, 26 a 1 Kor 6, 11).
Krst takto do nás zasieva semeno posväcujúcej Božej moci. Dáva nám schopnosť robiť veci, ktoré by sme inak nedokázali urobiť. Bez tohto mocného daru Božej milosti by sme sa nikdy nemohli stať svätými.
Väčšina z nás bola pokrstená v detstve. Pre svoj krst sme sa sami nerozhodli. Ba dokonca si ho ani nepamätáme. Nevieme, aký bol náš život predtým – pretože vlastne žiadne „predtým“ ani nebolo. Preto je možno pre nás také ťažké uveriť, že nás Pán posvätil a urobil svätými. No presne to sa udialo v Božích očiach. Ty už si svätý, aj keď to možno vo svojom živote nevidíš. Už si vyvolené milované Božie dieťa. On ťa zaň vyhlásil, vykúpil ťa, ospravodlivil ťa a naďalej ťa volá a pozýva ťa, aby si ho ešte väčšmi prijal do svojho života.

Vyčleň sa
Je jasné, že sa nemôžeme spoliehať na to, že nás krst urobí svätými. Vieme, že páchame hriechy – a občas aj ťažké, smrteľné hriechy. Vedel to aj Pavol. Preto povedal: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu“ (Rim 12, 2). Krst nás síce „oddelil“ a urobil z nás Božie deti, no my sami si musíme „vyzliecť“ tie časti nášho ja, ktoré sú náchylné k hriechu, a „obliecť si“ na seba nový život, ktorý nám dal Ježiš (Ef 4, 22. 24).
Toto je teda druhá stránka svätosti – vyčleň sa, pretože Kristus ťa vyčlenil. Svätými sa stávame tým, že žijeme iný život. Stávame sa nimi tým, že prijímame podnety Ducha Svätého a sme poslušní Pánovým prikázaniam a odmietame pokušenia k hriechu, ktoré sú vôkol nás. Svätými sa stávame, keď hľadáme Pána v modlitbe a prosíme ho, aby vpísal do nášho srdca svoju lásku. Stávame sa nimi, keď sa pripájame k svojim bratom a sestrám na svätej omši a prijímame Ježišovo telo a krv.
Všetkých prvých kresťanov nazýval Pavol svätými preto, lebo vedel, že svätosť nie je vyhradená len pre zvláštnych, hrdinských veriacich. Nie je to vec, ktorú by azda mohli dosiahnuť len niektorí z nás. Boh chce, aby svätosť bola každodennou súčasťou nášho života. Preto k nám poslal svojho Syna a dal nám dary Ducha. Každý z nás sa môže stať takým, akým bol Ježiš. Každý z nás môže rásť v čistote, nevinnosti, milosrdenstve a súcite. A pri našom kroku na tejto ceste je s nami on sám.

Zasvätený život
Toto povolanie k svätosti môže vyzerať mimoriadne náročné, však? Stačí sa na chvíľu zastaviť a prehodnotiť svoj súčasný duchovný život a vidíme, že sme ešte veľmi ďaleko od svätosti, akú by sme vo svojom živote chceli vidieť. Môžeme si pomyslieť, že niečo také je nemožné alebo že nie sme hodní Ježišovej lásky a milosti. Môžeme mať pocit, že všetky tieto dary nemôžeme len tak zadarmo a pokorne prijímať, ale musíme si ich najprv nejako zaslúžiť. A tak sa na svätosť pozeráme ako na vzdialený, ba takmer nedosiahnuteľný cieľ.
Boh sa však takto na nás nepozerá. Určite sa musíme mať na pozore pred pokušeniami. Musíme si uvedomovať, že hriech priťahuje akýkoľvek náznak pýchy v našom vnútri. Ak sa však zameriame len na to, čo ešte treba urobiť, riskujeme, že prehliadneme pokrok, ktorý sme už urobili. Riskujeme, že zabudneme na to, že svätosť neznamená dokonalosť. Svätosť totiž znamená byť vyčlenený a oddelený pre Boha. A riskujeme aj to, že zabudneme, ako veľmi sa podobáme prvým kresťanom. Napríklad:

  • Usiluješ sa chodiť na svätú omšu každú nedeľu? Ak áno, oddeľuješ sa a vyčleňuješ pre Pána tým, že vyhradzuješ určité množstvo svojho času na to, aby si bol s ním a prijal jeho telo a krv.
  • Usiluješ sa vyhradiť si nejaký čas na adoráciu a modlitbu? Oddeľuješ sa tak od iných povinností, dokonca aj tých dôležitých, ktoré by si inak mohol robiť.
  • Usiluješ sa držať na uzde svoj jazyk, aby si neklebetil a nekritizoval? Oddeľuješ sa tak od rivality a všetkých vecí, ktoré spôsobujú rozdelenie vo svete.
  • Chodíš na spoveď? Oddeľuješ sa tak od tej časti svojho ja, ktorá hovorí, že za svoje hriechy nemusíš prijať zodpovednosť.
  • Spytuješ si svedomie a cítiš pocit viny, keď vieš, že si zhrešil? Potom sa oddeľuješ od všeobecnej snahy bagatelizovať hriech a jeho dôsledky.
  • Snažíš sa vychovať svoje deti či vnúčatá vo viere? Potom svoju rodinu oddeľuješ pre Pána a vytváraš z nej malú cirkev, ktorá je svedectvom o Božej láske.

Tento zoznam by mohol ešte dlho pokračovať. Každý z nás sa pritom oddeľuje pre Pána mnohými jedinečnými spôsobmi. Možno si to niekedy ani neuvedomujeme, no napriek tomu to robíme – a Boh nás za každý takýto skutok žehná.

Už a ešte nie
Nikdy nezabudni na to, že už si súčasťou „kráľovského kňazstva, svätého národa“ – súčasťou ľudu oddeleného pre Boha (1 Pt 2, 9). No nezabúdaj pritom ani na to, že predtým, než dosiahneš vytúženú svätosť, máš pred sebou ešte dlhú cestu. My všetci ešte putujeme a nikto z nás ešte nedosiahol nebeský domov. Neustále teda prosme Pána, aby nás posvätil svojou milosťou, a zároveň robme všetko pre to, aby sme žili vo svätosti, ku ktorej nás povolal.

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2019

 

Peter Kreeft

Skôr ako odídem

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt