číslo 1,  ročník 19, jan-feb 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Drahý braček
Duchovné priateľstvo, ktoré bolo Teréziinou útechou v poslednom roku jej života
Michael J. Denk


 

Clive Staples Lewis vo svojej knihe Štyri lásky napísal: „Priateľstvo sa rodí vo chvíli, keď jeden človek povie druhému: ,Čože?! Aj ty?‘“
Svätá Terézia z Lisieux toto mohla povedať seminaristovi Mauriceovi Bellierovi v poslednom roku svojho pozemského života. Vo svojej autobiografii opisuje ich jedinečné priateľstvo takto:

Keď sa Ježišovi zapáči spojiť dve duše pre svoju slávu, tak im dovolí vymieňať si z času na čas myšlienky, aby sa tak navzájom povzbudzovali k väčšej láske k Bohu.

Listy Mauriceovi a od Mauricea tvoria väčšinu jej korešpondencie z posledných štyroch mesiacov jej života. Najskôr Terézia Mauriceovi písala preto, aby ho povzbudzovala k láske voči Pánovi, no napokon aj sama dostala niečo rovnako cenné: starostlivého priateľa, ktorý bol pri nej v jej najtemnejšej hodine.

Prosba o pomoc
Maurice Belliere, energický mladík z Normandie, bol v seminári známy svojou živou predstavivosťou a hereckým talentom. No v októbri 1895, počas druhého ročníka svojho štúdia, začal prežívať veľké obavy, ba až beznádej. Akýsi hlas mu v hlave stále hovoril: „Nikdy nebudeš dosť svätý na to, aby si sa stal kňazom, nieto ešte misionárom.“ Maurice, sužovaný pochybnosťami, si uvedomil, že potrebuje pomoc.
Na duchovných cvičeniach v seminári, ktoré mávali tamojší seminaristi každý rok spolu so seminaristami s diecézy Bayeux a Lisieux, Maurice počul niekoho rozprávať o karmelitánskom kláštore v Lisieux. Dozvedel sa, že medzi rehoľníčkami je niekoľko dcér z rodiny Martinovcov z Lisieux a že sú to všetko sväté ženy, ktoré sa verne a rady v modlitbe prihovárajú na rôzne úmysly.
Maurice sa rozhodol, že napíše matke predstavenej – ktorou bola práve jedna zo sestier rodiny Martinovcov. Prosil ju, aby mu vybrala nejakú rehoľníčku, ktorá by sa zaňho modlila; niekoho, „kto by sa osobitne obetoval za spásu mojej duše a vyprosil mi milosť vernosti povolaniu, ktoré som od Boha dostal“.
Matka Agnesa mu odpísala, že mu vybrala svoju mladšiu sestru Teréziu.

Zachránený vrúcnymi modlitbami
Matka Agnesa odovzdala Terézii ďalšiu Mauriceovu žiadosť o modlitbu v deň, keď sa v komunite pralo. Hoci Terézia vtedy stála s ostatnými sestrami v práčovni, bola nadšená, že o ňom dostala nové správy.
Maurice mal práve nastúpiť na povinnú vojenskú službu, ktorá trvala jeden rok. Dúfal, že tam bude „pracovať pre Boha“ a vráti sa s príbehmi obrátených vojakov. Ale to sa nestalo. Namiesto toho, aby Maurice niekoho priviedol bližšie k Bohu, sám sa od neho vzdialil. O deväť mesiacov, v júli 1896, vo svojom treťom liste adresovanom kláštoru sa priznáva, že počas služby urobil „nesmierne hrubé chyby“. Matku Agnesu požiadal, aby Terézia zaňho zdvojnásobila svoje modlitby.
Terézia mala vtedy len dvadsaťdva rokov a jej zdravotný stav sa zhoršoval. Modlitba za Mauriceovo duchovné povolanie sa pre ňu stala zdrojom duchovnej útechy práve vo chvíli, keď sama začala prežívať pochybnosti o základoch viery. Mauriceov list bol pre ňu novým impulzom k modlitbe. A tak sa zaňho začala prihovárať dennodenne.
V októbri 1896 bol Maurice už opäť v seminári a vrátil sa k duchovnému životu. Zásluhy za to pripisoval Teréziiným modlitbám. Pri ďalšom liste matka Agnesa Terézii navrhla, aby mu odpovedala obratom. Tak sa začala ich nepretržitá korešpondencia: duchovné partnerstvo, na ktoré neskôr nikdy ani jeden z nich nezabudol.

Priateľ a brat
Hoci Terézia Mauriceovi duchovne radila, predsa sa postupne začala na jeho listy aj tešiť. Svoju korešpondenciu dokonca nazvala „sladkou misiou“. S Mauriceom sa delila aj o svoju duchovnú poéziu a prosila ho, aby sa za ňu každý deň modlil zvláštnu modlitbu. Keďže Teréziini bratia zomreli ešte ako celkom malí, Maurice zaplnil v Terézii určité prázdne miesto. Napísala mu:

Moja vďačnosť nášmu Pánovi, ktorý mi dal brata, určite nie je menšia ako vaša.

Terézia svojho nového brata zaradila dokonca do svojej vlastnej rodiny. Poprosila ho, aby jej poslal dôležité dátumy svojho života. Jeden z nich medzi nimi vynikal: 8. september 1890. V tento deň, ktorý bol zároveň dňom Tereziných sľubov v karmelitánskom kláštore, totiž Maurice pocítil, že Boh potvrdzuje jeho kňazské a misionárske povolanie.
Terézii dávalo zmysel, prečo ju Boh spojil s kňazom-misionárom. Sama dlho obdivovala život misionárov, ale zreteľne vnímala, že má povolanie k rehoľnému životu v kláštore. Vďaka tomu, že sa za svojho duchovného brata modlila a spolu s ním trpela, mala účasť na jeho diele. „Pracujme spolu na spáse duší,“ napísala mu.
Hoci si to Maurice sám neuvedomoval, dal Terézii hneď niekoľko darov: bratstvo, misionárske povolanie a duchovné priateľstvo. Hoci on seba samého nepovažoval za nejakého mimoriadne múdreho alebo svätého človeka, predsa na Teréziine pohľady a verše odpovedal horlivými slovami povzbudenia:

Áno, sestra: „Žime láskou.“ Ako chladno je vôkol nás bez Boha, bez jeho lásky. No aký pokoj prežívame, keď naše duše vzplanú svätou horlivosťou... Ako hovorí ktorýsi svätec: Keď milujeme, tak už netrpíme.

Mauriceove slová akoby vrhli do Teréziinej cely lúče svetla. Keďže bola vážne chorá, mala dlhodobo horúčku, kašľala a chudla, bola oslobodená od bežných povinností karmelitánky. V tomto momente nemohla robiť takmer nič – len trpieť a modliť sa.

Učeník Malej cesty
Okolo Veľkej noci 1897 si Terézia už bola istá tým, že jej smrť je blízko. S Bohom sa však mala stretnúť až v septembri toho roku. Na svojej posteli na ošetrovni premýšľala, ako odpovie Mauriceovi, ktorý ju neustále prosil o radu. Písal jej, že v duchovnom živote postupuje len veľmi pomaly. Terézia sa teda rozhodla, že mu opíše svoju „malú cestu“, ktorú jej ukázal Boh.
Terézia Mauriceovi napísala, že sa nemusí báť Božieho odsúdenia, pretože Boh je milosrdná láska; on sa môže na túto lásku spoľahnúť a oprieť sa o ňu ako malé dieťa. Terézia sa mu tiež zdôverila: „Pán Boh vám nedal za sestru veľkú dušu, ale maličkú a veľmi nedokonalú.“ Svoju nádej totiž nezakladala na svojej svätosti, ale na Božej schopnosti premeniť aj ten najmenší skutok lásky na niečo hodnotné a užitočné. Keď si Maurice prečítal jednoduché, no pritom hlboké Teréziine rady, odpísal jej:

Viete, že ste mi ukázali úplne nové horizonty? Zvlášť vo vašom poslednom liste nachádzam pohľad na Ježišovo milosrdenstvo, na toľkú dôvernosť, ktorou nás povzbudzuje... a ktorú som doteraz takmer nevidel... Nechávam sa viesť a kráčam po vašej ceste; a túžim, aby sa táto cesta stala aj mojou.

Maurice duchovne dozrieval a zároveň sa svojím srdcom a mysľou čoraz väčšmi zjednocoval s Teréziou. Terézii to dodávalo veľa síl vo chvíľach, keď sa cítila obklopená temnotou. Jej myseľ sa začínala plniť myšlienkami plnými nádeje: jej „malá cesta“ bola určená aj pre iných ľudí; Maurice, jej brat, naplní svoje povolanie vďaka jej modlitbám; jej život v klauzúre a v utrpení mal zmysel!

Spoločenstvo svätých
Vo svojom predchádzajúcom liste Terézia Mauriceovi vysvetlila, ako chce prežiť svoj čas v nebi:

V nebi si budem želať to isté, čo na zemi: milovať Ježiša a dosiahnuť, aby ho milovali... Naše úlohy zostanú tie isté, vy budete mať apoštolskú výbavu, ja modlitbu a lásku.

Koncom leta už bolo jasné, že jej smrť je veľmi blízko. Až vtedy Terézia odhalila Mauriceovi svoj zdravotný stav. On jej okamžite odpovedal: „Aký úder pre moje úbohé srdce! Bolo na to tak málo pripravené,“ začal. „Odíďte, sestrička,“ pokračoval. „Nenechávajte už Ježiša čakať.“
Maurice napokon uveril tomu, o čom mu Terézia stále písala: že ich jednota sa vo večnosti nestratí, ale ešte viac upevní. „Vaša duša povedie moju, bude sa jej prihovárať a utešovať ju, ibaže by sa Ježiš nahneval na moje náreky,“ napísal jej so štipkou humoru.
Maurice a Terézia si vymenili ešte niekoľko listov. Terézia napokon 30. septembra 1897 odišla do večnosti. Zásahom Prozreteľnosti práve v deň, keď Terézia vstúpila do neba, Maurice docestoval do Afriky a začal pôsobiť ako misionár. Naďalej sa za Teréziu modlil a prosil ju o príhovor, až kým sám v roku 1907 nezomrel.

Svetlo priateľstva
Posledné roky života svätej Terézie boli tým najtemnejším obdobím jej života – z telesného i duchovného hľadiska. Je úžasné, že napriek tomu dokázala odovzdať Mauriceovi svoju duchovnú múdrosť a pravidelne sa zaňho modliť. No ešte úžasnejšie je to, že tento seminarista, zápasiaci s neistotou vo veci svojho povolania, dokázal vniesť toľko svetla a nádeje do života svätice.
Maurice dodal Terézii istotu a prejavil jej súcit. Tak ako ona i on hľadal Krista a zaujímal sa o všetko, o čo sa zaujímala aj ona. Stal sa jej spoločníkom aj žiakom. Možno nebol duchovne taký zrelý ako Terézia, no predsa jej poskytol povzbudenie, ktoré potrebovala – a bol to pre ňu veľmi cenný dar.
Ani my nemusíme byť na nejakej mimoriadnej úrovni na to, aby sme povzbudili ľudí vôkol seba alebo im preukázali lásku plynúcu od Boha. Ak sme na tom duchovne dobre, Boh to určite môže použiť. No Boh môže použiť dokonca aj naše boje a pochybnosti! Duch Svätý koná prostredníctvom tých najobyčajnejších ľudí vôkol nás, a tak nám pomáha k svätosti. A platí to aj naopak: používa nás, celkom obyčajných ľudí, aby priviedol k svätosti iných.
Kňaza môže povzbudiť úprimná spoveď alebo láskavé slovo farníka. Našich rodičov, učiteľov a priateľov môžu povzniesť slová vďaky alebo pochopenia. Každý z nás má čo dať, zvlášť keď je naším cieľom milovať a prijímať lásku – tak ako tomu bolo v prípade Mauricea a Terézie.

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2019

 

Peter Kreeft

Skôr ako odídem

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt