číslo 2,  ročník 19, pôst 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Keď teda dávaš almužnu...
Kľúč k štedrosti a súcitu


 

V modlitbe musí človek stále rásť. Máme totiž len dve možnosti: buď sa naša modlitba čoraz viac prehlbuje, alebo sa stáva čoraz nudnejšou a mdlou. Možno to znie prekvapivo, ale je to tak. V manželstve je to podobné. Buď si muž a žena jeden druhého cenia čoraz viac, alebo sa od seba čoraz väčšmi vzďaľujú. Rovnaké je to aj pri učení. Buď sa neustále učíme niečo nové, alebo sa naša myseľ postupne stáva pasívnejšou a lenivejšou. V tomto smere zlatá stredná cesta neexistuje.
To isté platí aj o dávaní almužien. Buď nám čoraz viac záleží na ľuďoch v núdzi, alebo sme voči ich utrpeniu čoraz necitlivejší. A tak sa teraz pozrime na toto druhé „krídlo“ modlitby, ktoré nám môže pomôcť priblížiť sa počas tohto Pôstneho obdobia k Ježišovi. Poprosme Ducha Svätého, aby nám dal srdce plné súcitu voči ľuďom v núdzi.

Vzťah Ježišovho srdca k chudobným
Ježišovi vždy zvláštnym spôsobom ležali na srdci ľudia chudobní, chorí, bez domova a odsunutí na okraj spoločnosti. Písmo hovorí, že práve takýchto ľudí prišiel Ježiš zachrániť (porov. Lk 4, 18 – 19). Ježiš viackrát hovoril o tom, ako mu záleží na chudobných. Svojim učeníkom povedal: „Tomu, kto ťa prosí, daj“ (Mt 5, 42). Podobenstvo o capoch a ovciach zakončil prekvapivým vyjadrením: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). A povedal aj podobenstvo o chudobnom mužovi menom Lazár a boháčovi, ktorý zaplatil veľmi vysokú cenu za to, že si ho nevšímal (Lk 16, 19 – 31). A nezabúdajme ani na viaceré slová Petra, Pavla a Jána, ako aj na mnohé starozákonné úryvky hovoriace o hodnote dávania almužien.
Ježiš však o chudobných len nehovoril – on sa s nimi stotožnil a zjednotil. Trávil s nimi oveľa viac času než s boháčmi. Putoval spolu s nimi. Žil ako jeden z nich. Spájalo sa s nimi jeho srdce.
To neznamená, že Ježiš odmietal bohatých. Veľa času strávil aj s nimi: napríklad s farizejom Šimonom, Nikodémom a Jozefom z Arimatey. Prijímal finančnú pomoc od mnohých zámožných žien: napríklad od Jany, manželky Chúzu, či od Zuzany. Raz však povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Mk 2, 17). Väčšinu svojho času teda venoval tým, ktorí boli chorí alebo trpeli nejakým iným spôsobom.

Bremeno alebo brat?
Táto zvláštna láska k chudobným je tiež podstatou dávania almužien. Ježiš však od nás nechce len to, aby sme dali peniaze – chce, aby sme sami precítili utrpenie ľudí, ktorí sú v núdzi. Chce, aby sme sa zaujímali o tých, ktorí nemajú domov alebo slušné oblečenie. Chce, aby sme kŕmili hladných, no nie len preto, lebo je to pekná myšlienka, ale preto, lebo naše srdce prebodáva bolesťou pomyslenie na to, že nejaké Božie dieťa ide spať s prázdnym žalúdkom. Chce, aby sme navštevovali starších ľudí a väzňov s túžbou robiť im spoločnosť, ktorá im chýba.
Slová „bremeno“ a „brat“ sa v angličtine od seba odlišujú len jedným písmenom (bother a brother). No je medzi nimi obrovský rozdiel. Ľudia v núdzi nie sú bremenom, ktoré znepríjemňuje naše pohodlie. Sú našimi bratmi a sestrami hľadajúcimi pomoc. Sú Božími deťmi rovnako, ako sme nimi my. Boh ich miluje tak vrúcne ako nás. Zaslúžia si teda našu pomoc, pretože sú členmi našej rodiny.
A tak bez ohľadu na to, kto si a koľko vecí vlastníš, Ježiš čaká, že sa s tým podelíš natoľko, nakoľko môžeš.

Vec srdca
Na jednej strane je učenie o dávaní almužien veľmi jednoduché a jasné. Boh chce, aby boli ľudia štedrí a dávali svoj čas a peniaze tým, ktorí ich nemajú. Chce vidieť ľudí, ktorí sa budú obetovať pre iných – pre tých, ktorí toho veľa nemajú. No na druhej strane Ježiš chce, aby sme vedeli, že to nie je len o dávaní času, peňazí a talentov. Dávanie almužien je vecou srdca.
Jedného dňa Ježiš a jeho učeníci pozorovali ľudí, ktorí dávali peniaze do chrámovej pokladnice. Videli, že „viacerí boháči hádzali mnoho“ (Mk 12, 41). Všetci títo ľudia určite urobili Pánovi radosť. No potom uvideli chudobnú vdovu, ktorá vhodila dve drobné mince. Tento jej dar však Ježiša potešil viac než čokoľvek iné, čo v ten deň videl. „Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice,“ povedal svojim učeníkom. „Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie“ (Mk 12, 43 – 44). Podstatná nebola suma peňazí, ktorú táto žena dala; podstatná bola jej štedrosť a zbožnosť sprevádzajúca jej dar. Práve to vyvolalo úsmev na Ježišovej tvári.
Aj dnes Ježiš vidí, čo dávame, a vidí tiež naše pohnútky. Vie, nakoľko nám záleží na chudobných. Vie, či dávame „Pánovi“, alebo len tak z povinnosti. Príbeh o chudobnej vdove nás učí, že človek dostane odmenu aj vtedy, keď dá čiastku z mála, ktoré má.

Nárek chudobných
Jednou z najrafinovanejších pascí, do ktorej môžeme upadnúť pri starostlivosti o chudobných, je prehnane duchovný prístup, pri ktorom sa sústredíme len na blaho ľudských duší. Človek s takýmto prístupom vníma ako chudobných len tých, ktorí nie sú živení sviatosťami, modlitbou alebo Božím slovom. Isteže, takýto nedostatok duchovných dobier človeka ochudobňuje a o večnú spásu duší by sme sa určite mali zaujímať. Ale takéto myslenie nás môže aj obmedzovať. Vedie totiž k nedostatku záujmu o tých, ktorí sú chudobní materiálne, a k ľahostajnosti voči ich hmotnej núdzi. S takýmto prístupom totiž nadobúdame presvedčenie, že materiálna chudoba nie je problém, ktorý by si vyžadoval našu pozornosť.
Aj keď v ľahostajnosti voči chudobným môže zohrávať určitú úlohu aj takýto pomýlený prístup, predsa hlavným dôvodom našej ľahostajnosti je náš hriech. Máme totiž v sebe sklon k sebeckosti a lenivosti. Prehliadame spoločenské problémy, pretože sme príliš zaujatí svojimi vlastnými. Presviedčame seba samých o tom, že to nie je náš problém alebo že je to problém príliš veľký na to, aby sme ho vôbec pokúšali odstrániť.
No Boh nám chce otvoriť uši, aby sme počuli nárek chudobných. Chce, aby sme vedeli, že svoju Cirkev povolal k tomu, aby bola obhajkyňou chudobných, väzňov, ľudí odsunutých na okraj a trpiacich. Ak by sa Ježiš v tejto chvíli postavil pred nás, možno by povedal: „Povolal som vás, aby ste sa starali o ľudí v núdzi, a vy ste to neurobili. Moja Cirkev je povolaná zasadzovať za spravodlivosť voči nim. Vyzval som vás, aby ste ich milovali.“

Milosrdný Samaritán
Svätý Augustín povedal, že Ježišovo podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi ukazuje, ako nám Pán chce pomôcť a starať sa o nás. Podľa Augustína je tým Samaritánom Ježiš, ktorý nás pozdvihol a postaral sa o nás, keď to nikto iný nedokázal urobiť. Po tom, čo sa postaral o naše najnaliehavejšie potreby, priniesol nás do Cirkvi – Hostinca –, aby sa tam o nás ďalej starali. Dokonca sám za túto starostlivosť zaplatil.
Ako by sme mohli Ježišovi neoplácať to všetko, čo pre nás spravil? Veď bol k nám taký štedrý! Teraz my, ktorí sme boli vzkriesení zo smrti k životu a prinesení do Cirkvi, musíme konať tak ako Samaritán – tak ako Ježiš. Musíme schádzať zo svojej cesty a starať sa o „ozbíjaných“. Aj keď sme možno obmedzení množstvom peňazí alebo jedla, predsa môžeme vždy dávať toľko, koľko máme. Môžeme druhým pomôcť prekonať zdravotnú alebo finančnú krízu a tak im pomôcť opäť sa postaviť na vlastné nohy. Matka Terézia ovplyvnila svet tým, ako pomáhala chudobným. Ak by tu dnes ešte bola, povedala by: „Tí, ktorým som slúžila, mi pomohli viac ako ja im.“
Počas tohto Pôstneho obdobia všetci počúvajme nárek chudobných. Robme všetko, čo môžeme, aby sme pomohli tým, ktorí sú v núdzi. Obetujme sa – zriekajme sa svojho jedla, peňazí alebo času v prospech ľudí, ktorí potrebujú našu pomocnú ruku. Kiež sa pre čo najväčší počet ľudí staneme milosrdnými samaritánmi!

 



 

 

 

 

Peter Kreeft

Skôr ako odídem

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt