číslo 2,  ročník 19, pôst 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

„Pútnik“ v srdci
Dovoľ svätému Ignácovi viesť v Pôstnom období tvoju duchovnú obnovu
Jim Manney


 

Každý rok tesne pred začiatkom Pôstneho obdobia sa moje myšlienky obracajú smerom k svätému Ignácovi z Loyoly. Svätý Ignác patrí k najväčším svätcom v dejinách: založil rád jezuitov, je autorom Duchovných cvičení a velikánom tak náboženskej, ako aj svetskej histórie. No na svätom Ignácovi ma najviac púta jeho schopnosť rozlišovať. Predkladá totiž mnohé cenné vedomosti o rôznych detailoch duchovného života – múdre rady, ktoré sa hodia každému, kto túži po duchovnej obnove.
Preto je dobrým sprievodcom Pôstnym obdobím. Ukazuje mi totiž, ako mám spoznať Boha v hnutiach svojho srdca. A o Ignácovi čítam rád ešte z jedného dôvodu: fascinuje ma jeho životný príbeh.

Ignác – nepravdepodobný svätec
Ignác sa narodil v roku 1491 ako najmladšie z trinástich detí v rodine nižšieho šľachtica v Baskickom regióne, ktorý je dnes súčasťou severného Španielska. Ako trinásťročný bol poslaný na kráľovský dvor do Kastílskeho kráľovstva, kde mal slúžiť priateľovi svojho otca, ktorý bol najvyšším strážcom pokladu kráľa Ferdinanda. Nikto by vtedy nepovedal, že sa z neho raz stane svätec. Bol pyšný, namyslený a túžil po svetskej sláve. Sám seba po rokoch opísal ako „muža oddaného márnostiam sveta, ktorý mal veľkú a márnivú túžbu nadobudnúť slávu a zvláštnu radosť zo zbraní a bojov“. Okrem toho dodal provokatívny detail, že bol „dosť neviazaný v láske k ženám“. Mal prchkú povahu. Raz ho dokonca zatkli za pouličnú ruvačku, vďaka čomu sa zaradil do neveľkej skupiny svätcov so zápisom v registri trestov.
Zlomový okamih v Ignácovom živote sa udial v máji 1521, keď bol ťažko ranený pri obrane mesta Pamplona, na ktoré útočili francúzske jednotky. Jeho zranenia boli také vážne, že ho museli odniesť domov. Tam bez akéhokoľvek umŕtvenia podstúpil dve náročné operácie, pri ktorých mu naprávali roztrieštené nohy. Celý nasledujúci rok sa musel zotavovať. Aby si tento čas nejako skrátil, čítal jediné dve knihy, ktoré boli v dome, kde sa zotavoval – životopisy svätých a Život Krista. Ako tak ležal na posteli, často zasnene premýšľal o mnohých veciach. Niekedy sa oddával snívaniu o svojich minulých hrdinských činoch, o dvorení dámam a bojoch. No občas sa oddával aj snívaniu o tom, že by mohol žiť tak ako Kristus a svätí.

Boh vedie jeho srdce
Po čase si Ignác všimol jednu vec: jeho pocity sa veľmi líšili na základe toho, o čom sníval. Napísal o tom tieto slová:

Keď som myslieval na svetácke veci, pociťoval som síce veľkú útechu, ale keď som ich pre únavu zanechal, cítil som sa suchý a nespokojný. No keď som myslel na to, ako pôjdem bosý do Jeruzalema a budem jedávať iba zeleninu a praktizovať všetky asketické skutky, ako to robievali svätí, vtedy som nielenže pociťoval útechu, keď som bol pohrúžený do tých myšlienok, ale aj potom, keď som ich zanechal, ostával som spokojný a veselý.

Bol to paradox: snívanie o živote plnom zábavy ho zarmucovalo; no myšlienky na život Kristovho učeníka, strávený ťažkou prácou a odriekaním, ho napĺňali šťastím. Prečo to bolo tak? Ignác si uvedomil, že prostredníctvom týchto pocitov sa mu prihovára Boh. Radosť, ktorú cítil, keď si predstavil, že bude Ježišovým nasledovníkom, znamenala, že takýto život mu prinesie najväčšie uspokojenie. Ignác sa podľa toho aj zachoval; zanechal svoj starý život a stal sa horlivým Pánovým služobníkom. Seba samého nazýval „pútnikom“. Kráčal Európou a putoval až do Svätej zeme. Cestou sa spriatelil s mnohými ľuďmi a rozprával im o Kristovi. Postupom času si ešte hlbšie uvedomil to, čo prežil na svojom lôžku: že Boží hlas možno počuť aj prostredníctvom rôznych nálad, intuícií, hnutí či pocitov. Práve toto je jedna z najdôležitejších vecí, ktoré Ignác zanechal svetu: uvedomovanie si jemných hnutí v našom vnútornom živote. Túto svoju metódu, ktorá tvorí systematické zhodnotenie dňa, nazval každodenný exámen. Snažíme sa pri ňom rozpoznať, kedy sa nás Boh dotkol a kam nás viedol. Exámen sa stal najobľúbenejšou formou modlitby ignaciánskej spirituality.

Milujúci a aktívny Boh
Krátko po svojom obrátení Ignác odcestoval do dedinky Manresa vo východnom Španielsku. Tam si plánoval chvíľku odpočinúť. Strávil tam celý rok v modlitbe a rozjímaní. Vtedy sa radikálne zmenilo jeho chápanie Boha. Predtým chápal Boha len ako sudcu a zákonodarcu, ako niekoho vzdialeného a tvrdého. Teraz vnímal Boha ako milujúceho Stvoriteľa prítomného vo všetkých veciach, Boha, ktorý vo svete koná, o každého z nás sa osobne zaujíma a stará a zosiela nám mnohé milosti a dary.
Dychtivo čítal Písmo, zvlášť evanjeliá, pričom venoval osobitnú pozornosť úryvkom, ktoré opisovali, čo Ježiš robil – jeho uzdravenia, reči, putovanie a ohlasovanie kráľovstva. Tento obraz „aktívneho Ježiša“ ho nadchol. Odteraz sa charakteristickou črtou jeho postoja k životu stala nesmierne veľká vďačnosť. Videl, že bol obyčajným pyšným mužom bez mimoriadnych zásluh, človekom pohlteným svetskými záujmami. No Boh sa ho napriek tomu dotkol a pritiahol si ho do svojho láskyplného náručia.
Ignác časom začal vnímať, že sa črtá aj jeho poslanie: bude slúžiť tak, ako slúžil Kristus. Bude sa snažiť ľuďom pomáhať uzrieť nesmiernu Božiu lásku, ktorou ich Boh miluje, a pomôže im nájsť ich miesto v Kristovom nekončiacom diele spásy a uzdravenia.

Naučiť sa rozlišovať
Aby to mohol Ignác robiť vo väčšej miere, potreboval získať vysokoškolské vzdelanie – Cirkev totiž na tom trvala. Preto sa rozhodol, že získa akademický titul. Najskôr začal chodiť na doučovanie z latinčiny – spolu so študentmi vo veku stredoškolákov. Neskôr študoval na troch univerzitách. Napokon na parížskej Sorbonne získal akademický titul z teológie.
V istej fáze svojich štúdií Ignáca tak pohltili krásne videnia, ktorých sa mu dostávalo pri modlitbe, že začal za ostatnými zaostávať. Vtedy si uvedomil, že tieto videnia vôbec neboli od Boha. Vytvoril ich zlý duch, aby ho rozptýlil a odviedol od štúdia – toho najdôležitejšieho, čo mal v tom čase robiť. Vidíme teda, že aj naše najveľkodušnejšie snahy a najhorlivejšie hnutia dokáže Zlý zmanipulovať tak, aby nás zviedol na scestie.
Toto poznanie bolo súčasťou mnohých vedomostí, ktoré Ignác o duchovnom svete získal prostredníctvom namáhavého pozorovania a uvažovania. Neskôr z nich vytvoril ucelený systém pravidiel o rozlišovaní duchov.
Ignác prehĺbil svoje chápanie duchovných skutočností, keď pracoval s ľuďmi, ktorí ho chodievali prosiť o radu. Vytvoril takzvané „duchovné cvičenia“, aby ľuďom pomohol obnoviť svoje odovzdanie Kristovi a robiť múdre rozhodnutia ohľadom toho, ako mu majú slúžiť. Z nich sa neskôr stali slávne Duchovné cvičenia – kniha popisujúca intenzívnu duchovnú obnovu, ktorú si za posledných päť storočí urobili milióny ľudí.

Ignác – náš priateľ počas Pôstneho obdobia
Možno si už začal premýšľať nad tým, aké si dáš predsavzatie na Pôstne obdobie. Ak si sa ešte nerozhodol, skús porozmýšľať nad tým, či by si sa tento rok nemohol zamerať viac na vnútornú duchovnú obnovu. Predstav si, že sa s Ignácom rozprávaš tvárou v tvár – ako so svojím priateľom. Pýtaš sa ho, čo by si mal robiť počas tohto obdobia. Čo by ti asi povedal?
Som si istý, že by ti povedal: „Tráv viac času s Ježišom.“ Nech sa už s Ježišom budeš stretať kdekoľvek a akokoľvek, usiluj sa, aby týchto stretnutí bolo počas Pôstneho obdobia čo najviac. Ignác raz jednej skupine jezuitov napísal: „Viac než po čomkoľvek inom túžim po tom, aby som vo vás prebudil čistú lásku k Ježišovi Kristovi.“
Ignác by ti okrem toho možno navrhol, aby si vyskúšal rôzne formy modlitby. Sám vo svojich Duchovných cvičeniach hovorí okrem exámenu aj o mnohých ďalších formách modlitby. Jednou z najpôsobivejších je modlitba predstavivosti, pri ktorej si človek predstavuje, že je sám divákom alebo účastníkom nejakej evanjeliovej udalosti. Ďalšou metódou modlitby je vrúcny, voľne plynúci rozhovor, ktorý Ignác nazýval kolokvium. Vo svojich Duchovných cvičeniach nás Ignác pozýva, aby sme sa zhovárali s Ježišom „ako sa jeden priateľ rozpráva s druhým“; aby sme „hovorili o svojich záležitostiach a hľadali u neho radu“.
Ignác by ti možno napokon navrhol, aby si aj ty, tak ako on, prispôsobil svoj život životu Ježiša, muža činu. Začať môžeš tým, že si položíš otázky, ktoré tvoria podstatu Duchovných cvičení. Čo som urobil pre Krista? Čo robím pre Krista? Čo by som mal urobiť pre Krista? Kristus ťa pozýva, aby si sa pripojil k nemu a pracoval na jeho diele práve tam, kde sa nachádzaš, a s ľuďmi, ktorí sú okolo teba. Pozýva ťa, aby si skúmal svoje najhlbšie túžby a vďačne a veľkodušne odpovedal na jeho vedenie.
Duchovná obnova svojho vnútra je síce veľmi dôležitá vec, no Ignác by ti asi povedal, aby si sa príliš pre ňu neznepokojoval. Ak úprimne túžiš po Bohu, on si ťa nájde. Veď sám Ignác raz svojmu ustarostenému priateľovi napísal: „Vôbec sa nemusíš úplne vyčerpávať, ale vyviň dostatočné úsilie, a zvyšok nechaj na neho.“

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

Adam Szustak OP

Evanjelium pre nenormálnych