číslo 3,  ročník 19, Veľká noc 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Vrah svätej Márie Goretti
Ako sa z Alessandra stal nový človek
Jay Sappington


 

V roku 1902 sa vraždou mladého dievčaťa menom Mária Goretti neslávne preslávil mladý taliansky roľník Alessandro Serenelli. Nasledujúcich dvadsaťsedem rokov svojho života strávil vo väzení, kde si odpykával svoj zločin. V jeho životnom príbehu však došlo k takému zvratu, aký môže pripraviť len Boh: Alessandro totiž napokon svedčil pri beatifikačnom procese tohto dievčaťa a podporoval jej blahorečenie. Okrem toho mal po zvyšok života k Márii, ktorá bola neskôr povýšená na oltár, veľkú úctu.
Príbeh svätej Márie Goretti všetci dobre poznáme. No menej je nám už známe to, ako sa ďalej vyvíjal život jej vraha.

Takmer utopený
Cecília Serenelliová s neprítomným pohľadom vložila svojho malého synčeka Alessandra do vedra visiaceho nad studňou. Jej staršieho syna nedávno museli pre psychické problémy vziať do sanatória. Onedlho sa to isté malo stať aj Cecílii. Uvoľnila lano, spustila vedro do vody a čakala, kým začuje čľupnutie. „Bude preňho lepšie, keď zomrie, ako by mal žiť a trpieť,“ mumlala si popod nos, keď odchádzala.
Jeden z jeho starších bratov započul úzkostlivý plač bábätka, hneď pribehol a zachránil Alessandra pred utopením v studni. No nikto nemohol zabrániť tomu, aby počas búrlivých rokov, ktoré mal pred sebou, nezahynul vo svojich hriechoch. To mohol urobiť jedine Boh.

Chudoba, práca, osamelosť
V devätnástom storočí bol život v Taliansku ťažký. A to najmä pre chudobných – a Alessandrova rodina bola nesmierne chudobná. Viackrát sa sťahovali za prácou. Alessandro začal pracovať už ako trinásťročný na rybárskych lodiach. Tam sa priučil vulgárnemu slovníku a správaniu rybárov. Predsa však bol skôr tichým chlapcom, ktorý svoj voľný čas zvyčajne trávil osamote čítaním kníh, novín a časopisov.
Keď mal Alessandro sedemnásť rokov, presťahoval sa spolu so svojím otcom Giovannim bližšie k Rímu. Giovanni sa totiž dopočul, že si tam možno prenajať kus pôdy. Súčasťou nájomnej zmluvy bol aj dom na pozemku, v ktorom mohol Giovanni bývať spolu so svojím synom. Serenelliovci sa o toto nezvyčajné ubytovanie delili s ďalšou rodinou prenajímajúcou si pôdu – s Gorettiovcami: Luigim, Assuntou a ich šiestimi deťmi.
Práca na farme bola vyčerpávajúca a tamojšie životné podmienky hrozné. Farma sa nachádzala v močaristom, bahnitom kraji plnom komárov. Luigi Goretti sa zakrátko nakazil maláriou a zomrel. Zanechal po sebe ženu a deti, ktoré sa museli postarať samy o seba. Zúfalá Assunta sa pripojila k práci na poli k Serenelliovcom a niekoľkým ďalším mužom. Svojej najstaršej dcére, desaťročnej Márii, dala za úlohu starať sa o mladšie deti a variť pre obe rodiny. Mária bola na svoj vek veľmi vyspelá a veľmi zbožne si uctievala Ježiša a Máriu.

Alessandrov zločin
Po úmornej práci sa tieto dve rodiny stretali na spoločnej modlitbe ruženca. Na sviatky chodievali peši do jedenásť kilometrov vzdialeného kostola. Alessandro sa k druhým správal úctivo, no stále zostával trochu utiahnutý. Často zostával vo svojej izbe, kde mal povešané neslušné obrázky žien. Vystrihoval si ich z časopisov, ktoré mu dával jeho otec; ešte ako chlapec sa to naučil počas práce na rybárskych lodiach.
Postupom času Alessandrove myšlienky o ženách prestávali byť len neslušné. Začali byť nebezpečne žiadostivé a násilnícke. Predmetom jeho žiadostivosti sa stala Mária, ktorá mala vtedy jedenásť rokov. Celé mesiace s týmito túžbami bojoval, ale napokon im podľahol a zaútočil na Máriu so zámerom znásilniť ju. Myslel si, že nad ňou jednoducho zvíťazí, no Mária sa ubránila. „Nie,“ vykríkla. „Nikdy! To je hriech!“
V nasledujúcich týždňoch ju napadol ešte dvakrát, no ona ho odohnala. Jej odpor v ňom vyvolával ešte väčší hnev. Alessandro si pripravil nôž a ukryl ho. Jedného dňa, keď boli všetci ostatní na poliach, vtiahol Máriu do domu a znova sa jej vyhrážal. Keď mu opäť vzdorovala, štrnásťkrát ju bodol. Zomrela na druhý deň, pričom krátko pred svojou smrťou povedala: „Odpúšťam Alessandrovi a prajem si, aby bol som mnou v nebi.“

Uväznený v sebe
O šesť mesiacov neskôr bol Alessandro odsúdený za vraždu. Assunta žiadala o mierny trest, no dostal tridsať rokov nútených prác. Hoci už život na farme bol veľmi krutý, život v talianskom väzení na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia bol ešte ťažší. Sám Alessandro si ho však zhoršoval ešte viac. Vedel, že spáchal hriech, a cítil výčitky, ale nedokázal ich preukázať navonok. Neskôr povedal, že „z pýchy som si na tvár nasadil masku zatvrdilého zločinca“. Namiesto toho, aby bol skrúšený, vyspevoval vulgárne piesne. Bol hrubý k dozorcom i spoluväzňom. Dokonca zaútočil na kňaza, ktorý ho prišiel navštíviť.
Alessandrovo správanie bolo také zlé, že ho celé tri roky museli držať na samotke. No horšie bolo, že bol uväznený sám v sebe, kde sa utápal v biede, ktorú si sám spôsobil. Potom sa mu však prisnil jeden sen. Stalo sa to v roku 1908.
V tomto sne sa pred ním rozprestierala nádherná záhrada a cez ňu k nemu v bielom odeve kráčala Mária Goretti. Cestou trhala ľalie a jednu po druhej ich podávala Alessandrovi – štrnásť ľalií, jedna za každú ranu, ktorú jej pred šiestimi rokmi spôsobil. Vždy, keď dostal ľaliu, premenila sa na ohnivý plameň. Keď sa Alessandro prebudil, vedel, že Mária aj Pán mu všetko odpustili.
Alessandro si tento sen istý čas nechával len pre seba, ale jeho správanie sa začalo meniť. Jeho hnev sa začal akoby roztápať. Už nebol násilnícky. Nevieme, čo presne Pán vykonal v jeho srdci, ale Alessandro bol poddajnejší a poslušnejší. Premena jeho srdca bola taká zjavná, že ho z väzenia prepustili o tri roky skôr: dva roky mu z trestu odpustili pre dobré správanie a jeden na základe všeobecnej amnestie danej väzňom pre víťazstvo Talianska v prvej svetovej vojne.

Alessandro a Assunta
Niekoľko rokov po prepustení si Alessandro zarábal prácou v rôznych príležitostných zamestnaniach. Jeho srdce však ešte nebolo celkom slobodné. Musel urobiť ešte niečo dôležitejšie, než pracovať. Na Štedrý večer 1934 pozbieral odvahu a vybral sa do mesta, kde vtedy žila a pre miestnu farnosť pracovala Máriina mama Assunta.
Zaklopal na dvere fary a so strachom čakal. Dvere sa otvorili. Stála v nich Assunta. Jej tvár bola poznačená vekom aj utrpením. Alessandro sklopil zrak.
„Spoznávaš ma, Assunta?“
„Áno,“ odpovedala. Videla, že i jeho tvár je poznačená utrpením.
„Odpustíš mi?“ spýtal sa Alessandro skľúčene. No keby hľadel Assunte do očí, až tak by sa nebál. Ona mu rýchlo a láskavo odpovedala:
„Ak ti odpustil Boh, myslíš, že ja by som ti neodpustila?“
Aká vlna zmiešaných emócií a myšlienok musela vtedy zaplaviť Alessandrovo srdce! Konečne mohol žiť v slobode.
Alessandro a Assunta sa v ten večer dlho zhovárali na fare. Šli na polnočnú omšu a bok po boku prijali sväté prijímanie. Bol to viditeľný znak toho, čo Boh vykonal v ich srdciach – jedného priviedol k odpusteniu a druhého, po rokoch, k pokániu. Alessandro požiadal o opustenie aj celé zhromaždenie v kostole. Jeho srdcu sa teraz uľavilo. A jeho život mohol nabrať nový a pokojnejší kurz.
Po niekoľkých rokoch sa rozhodol, že bude žiť a pracovať pri jednom kapucínskom kláštore. Svoj čas trávil plnením praktickým potrieb bratov, ktorým tak umožňoval väčšmi sa venovať životu modlitby.

Kedysi vrah, teraz brat
Deti vykúkali z okna triedy, aby uvideli tichého, starého muža pracujúceho v záhrade kapucínov vedľa školy. Vídali ho otvárať ľuďom dvere a niesť im tašky a kufre. Nikdy by im nezišlo na um, akým bol kedysi agresívnym väzňom. Poznali ho len ako „strýka Alessandra“, milého, pokojného „laického brata“ pracujúceho u kapucínov.
Za Alessandrovým jednoduchým zovňajškom sa ukrýval hlboký duchovný život. Chodil každý deň na svätú omšu a modlieval sa ruženec so svojou novou duchovnou rodinou tvorenou kapucínmi. Svedčil počas procesu blahorečenia Márie Goretti a v súkromí sa k tomuto mladému dievčaťu aj modlil. Počas nasledujúcich rokov šiel tiež z času na čas navštíviť Assuntu. Alessandro Serenelli napokon pokojne zomrel 6. mája 1970 vo veku 87 rokov – a podľa mnohých v povesti svätosti.

Robiť dobro – pravá útecha
Po Alessandrovej smrti sa v jeho veciach našiel list, ktorý napísal niekoľko rokov predtým. Stručne v ňom opisuje svoj príbeh hriechu a odpustenia a potom hľadí do budúcnosti, do „chvíle, keď mu bude umožnené vidieť Boha“. Napokon svoj testament končí týmito slovami:

„Kiež sa všetci tí, ktorí čítajú tento list o mojej túžbe, riadia požehnaným učením o tom, že sa treba vyhýbať zlu a nasledovať dobro. Kiež všetci veria vierou malých detí, že náboženstvo so svojimi prikázaniami nie je niečím, bez čoho sa možno zaobísť. Ono je totiž pravou útechou a jedinou istou cestou vo všetkých životných okolnostiach – dokonca aj v tých najbolestnejších.“

Alessandro Serenelli – so svojím problematickým detstvom, úmornou roľníckou prácou počas dospievania a dvadsiatimi siedmimi rokmi strávenými vo väzení za vraždu – nebol na prvý pohľad najvhodnejším kandidátom na život naplnený pokojom a vierou v kapucínskom kláštore. Ale Božie milosrdenstvo sprostredkované jeho obeťou, jej matkou a Cirkvou zachránilo tohto muža pred tým, aby sa celkom utopil v hriechu. Pochopil, že Máriin spôsob života, ktorým v mladosti tak pohŕdal, je oveľa lepší ako ten jeho. A tak dodnes ľudí vyzýva, aby ho v tomto novom spôsobe života nasledovali a kráčali v ústrety slobode plynúcej z viery a vernosti Bohu.

 



 

 

 

 

Peter Kreeft

Skôr ako odídem

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt