číslo 3,  ročník 19, Veľká noc 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Smädný po milosti
Ako jeden alkoholik objavil v Božom náručí nový zmysel samoty
Colin O’Brien


 

My alkoholici žijeme v jednej veľkej ilúzii: myslíme si, že sme sami a že pitie nám pomôže zapadnúť. Keď som sa ako dvadsaťpäťročný mladík presťahoval do New Yorku, spravil som si z tejto ilúzie životný štýl. No moju vnútornú osamelosť nedokázalo umenšiť žiadne množstvo alkoholu, príležitostného sexu či drahého oblečenia. V tomto osemmiliónovom meste som si uvedomil, že človek sa najosamelejšie môže cítiť práve v dave.

„Pre teba, na účet podniku“
K teroristickým útokom z 11. septembra 2001 došlo tesne po mojich dvadsiatych siedmych narodeninách. Keď som pozeral na to, ako sa z miesta, na ktorom stáli Dvojičky, dvíha dym a prach, mal som pocit, akoby sa vo mne vystupňoval všetok strach, úzkosť a bolesť, ktoré som dovtedy cítil. Medzi moje najživšie spomienky na tú jeseň patrí obraz desiatok hasičov v ich výraznej modrej uniforme. Celé mesiace totiž chodievali do baru vedľa mojej kancelárie. Pamätám si, že každý deň bol v neďalekej Katedrále svätého Patrika nejaký pohreb. A ja som každý večer pil, a otupený a vyčerpaný som sa tomu prizeral.
V priebehu nasledujúceho roka sa v mojom živote začali ešte väčšmi kopiť stavy opitosti, naštrbené vzťahy a depresívne epizódy. Dva dni pred ďalšími narodeninami som si vzal dovolenku, aby som ich mimoriadne intenzívnym pitím „oslávil“. Večer som pocítil, ako na mňa doľahla ťažoba vzduchu naplneného augustovou vlhkosťou, ktorú ešte zosilnila zmes alkoholu a antidepresív, ktoré som užíval.
Vtedy som sa začal báť rande, ktoré som mal dohodnuté v jazzovom klube v Greenwich Village. Prišiel som naň však o čosi skôr, sadol som si k baru a barmanke som povedal, že dnes mám narodeniny. Položila predo mňa pohár naplnený nejakou žiarivozelenou tekutinou. „Pre teba, na účet podniku. Všetko najlepšie!“ povedala. No vo chvíli, keď som zdvihol ten pohár, som vo svojom vnútri začul hlas: „A je to tu! Toto je tvoj posledný pohárik!“

Vševediaci hlas
Odtiahol som si pohár od úst a pozrel som sa naň. Naplnila ma zvláštna zmes nádeje a neviery. Azda už budem navždy triezvy? Alebo už idem zomrieť? To ten hlas nevysvetlil. Mne sa však zdalo, že smrť je v mojom prípade pravdepodobnejšia než vytriezvenie. Vypil som ten drink na „ex“ a potom som čakal. Tak veľmi som chcel veriť tomu hlasu. Odrazu sa mi pred očami zatmelo a ja som začal vstupovať do akéhosi tunela. Nezomrel som; len som vbehol na pánsku toaletu a zvracal som.
To bol môj posledný pohárik.
Hlas, ktorý som začul, ma zároveň naplnil nečakanou túžbou oslobodiť sa od alkoholu. Cítil som, že sa mi núka nový začiatok, a nechcel som túto možnosť premárniť.
O pár týždňov neskôr ma žena, s ktorou som žil, v jedno nedeľné ráno po prebudení pozvala do kostola vypočuť si zbor. Ich gregoriánsky chorál a polyfonické piesne ma tak dojali, že som prišiel aj ďalšiu nedeľu a potom aj ďalšiu a ďalšiu. Začal som chodiť na svätú omšu každý týždeň – preto, aby som si mohol vypočuť hudbu.
No postupne som si začal všímať aj to, čo sa dialo medzi piesňami. Jedného dňa som si vypočul príbeh o tom, ako Ježiš vzkriesil Jairovu dcéru (Mk 5, 35 – 43). „Neboj sa,“ povedal Ježiš Jairovi. „Len ver“ (Mk 5, 36). V tej chvíli som pochopil, že je to ten istý vševediaci hlas, ktorý mi vtedy sľúbil, že je to môj posledný pohárik. Uvedomil som si, že po celý ten čas ma Ježiš pripravoval na to, aby som žíznil po niečom inom.

„Moja duša žízni po tebe“
Počas Adventného obdobia v roku 2003 som sa dozvedel, že na to, aby som mohol chodiť na sväté prijímanie, musím byť v stave milosti. Našiel som si teda jeden františkánsky kostol a prišiel som doň desať minúť pred koncom spovedania. Kňazovi na druhej strane mriežky som povedal: „Od mojej poslednej spovede uplynulo šestnásť rokov.“ Počul som, ako sa zhlboka nadýchol. Keď som povedal, že neviem, čo mám robiť, tak mi láskavo navrhol, aby som mu aspoň zhruba povedal o svojich hriechoch proti Desatoru.
„A to sú aké?“ opýtal som sa. Prešiel som mnou všetky do jedného a vysvetlil mi, že Ježiš mi odpustí aj tie hriechy, na ktoré si nedokážem spomenúť. Keď som dočítal ľútosť a dostal som rozhrešenie, povedal mi: „Nebolo to až také zlé, však? Svet sa nezrútil, však?“ Vyšiel som von s pocitom akejsi novej ľahkosti a šťastia a hľadel som do neba, z ktorého padali čisté biele vločky.
Na jar toho roku som sa začal modliť Liturgiu hodín. Už zakrátko sa mi zapáčilo, že do môjho dňa vnáša určitý systém. Tak rád som sedával na požiarnom schodisku svojho bytu v Queense a modlil sa pod ligotajúcim sa slnkom žalmy. Začal som zakusovať, že Boh sa mi prihovára skrze Písmo. Zvlášť osobne sa ma dotýkali mnohé žalmy:

„Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo“ (Ž 63, 2).

Tie texty pre mňa už viac neboli vzdialenými slovami spred tisícok rokov. Boli základom môjho nového vzťahu medzi mnou a Cirkvou. A v tomto zakusovaní nového hladu a smädu po Bohu som nebol sám. Mal som za spoločníka kráľa Dávida!

Nový život v Ježišových rukách
Na to, aby som sa dostal z alkoholizmu, som potreboval svoju čerstvo nájdenú vieru. Spoločenstvo, ktoré som našiel v dvanásťkrokovej skupine, bolo dôležité, no nepiť a zostať triezvym mi pomohli hlavne kňazi a priatelia z kostola. Učili ma zodpovednosti a sebareflexii. Vďaka nim a čítaniu duchovnej literatúry som sa učil pokore a tomu, že sa treba zmieriť s ľuďmi, ktorých som zranil. A, čo bolo najdôležitejšie, videl som, aké dôležité je žiť nie pre seba, ale pre druhých.
Svojou každodennou modlitbou, účasťou sa svätej omši a spevom v zbore som začal slúžiť v Cirkvi. Tieto prejavy katolíckej viery sa stali základom môjho života. Pomohli mi osvojiť si nový pohľad na osamelosť, hlboký žiaľ, ba aj radosť.
Predtým som si myslel, že moje pocity a problémy nikoho iného nezaujímajú. No potom som si uvedomil, že Ježiš videl moju biedu a záležalo mu na mne. Veď sa mi prihovoril v bare na Manhattane! Volal ma prostredníctvom krásnej hudby. Počas svätej omše vstúpil do môjho života, aby ma vtiahol do svojho života. Tak ako pred dvetisíc rokmi vyhľadával neviestky a malomocných, tak vyhľadal aj mňa – v bare v Greenwich Village. A hoci ešte niekedy pociťujem hlbokú osamelosť, teraz v nej nachádzam hlbší zmysel. Naučil som sa ju ponúkať Ježišovi ako istú formu svojej účasti na jeho živote, smrti a zmŕtvychvstaní.
Podľa Veľkej knihy anonymných alkoholikov „temná minulosť je v Božích rukách tým najväčším pokladom – kľúčom k životu a šťastiu pre druhých“. V Ježišových rukách sa z nás totiž stávajú nové stvorenia a dostávame nový život. Kiežby každý z vás zakúsil túto radosť a podelil sa s ňou s ľuďmi vôkol seba!

 



 

 

 

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt