číslo 7,  ročník 19, september 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Nádej v oslávenie
Nič nás nemôže odlúčiť


 

V decembri 2015 profesorka Eilat Mazarová so svojím archeologickým tímom objavila v Jeruzaleme odtlačok kráľovskej pečate kráľa Ezechiáša, ktorý vládol v Judei pred 2700 rokmi. Odtlačok sa našiel na smetisku v blízkosti južného múru Chrámovej hory. Oválna pečať zobrazená nižšie bola vtlačená do centimetrového hlineného črepu a používala sa pravdepodobne pri pečatení oficiálnych kráľovských listov. Len kráľ mohol používať kráľovskú pečať. Preto bol tento objav ešte dôležitejší: veď tento odtlačok urobil pravdepodobne sám Ezechiáš, jeden z najsvätejších a Bohu najoddanejších kráľov Izraela.
Kráľovská pečať sa používala na zaručenie autenticity listu alebo dokumentu. Ak mal nejaký dokument túto pečať, mal veľkú autoritu a nikto nespochybňoval jeho pravosť a dôležitosť. Práve na takúto kráľovskú pečať narážal svätý Pavol, keď veriacim v Efeze napísal, že boli „označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého“ (Ef 1, 13). A na takúto pečať myslel aj vtedy, keď Korinťanom napísal, že Boh „nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha“ (2 Kor 1, 22).
Podľa Pavla je táto pečať Ducha „závdavkom nášho dedičstva“ (Ef 1, 14). Inými slovami, dar Ducha Svätého je len predchuťou slávy, ktorú budeme mať a prežívať, keď budeme s Bohom v nebi. Už sme preskúmali Pavlovu teológiu o ospravodlivení skrze vieru a aj jeho teologické učenie o posväcovaní. Teraz teda preskúmame dar a pečať Ducha a pozrieme sa na Pavlovo učenie o tom, že Boh nás chce aj osláviť. Toto je posledný dar, ktorý nám Boh chce dať, a je to zároveň ten najväčší dar zo všetkých.

Veľký poklad
Profesorka Mazarová po svojom jeruzalemskom objave v jednom rozhovore povedala: „Táto pečať je tou najväčšou vecou, akú som kedy našla.“ Vážila si to, pretože vedela, aká je vzácna. Zdá sa však, že iní ľudia hodnotu tejto pečate nepoznali, a tak ju vyhodili na smetisko. Tento kontrast len dokazuje jedno anglické príslovie: „Odpad pre jedného, poklad pre druhého.“
Niektorí berú pečať Ducha Svätého ako ten najväčší dar, aký kedy dostali, pretože vďaka nemu začali cítiť radosť a nádej na oslávenie v nebi. Duch otvoril ich srdcia a oni pocítili akúsi novú dôvernosť medzi sebou a Bohom a aj väčšiu túžbu žiť podľa jeho vôle. Iní ľudia však len horko-ťažko objavujú hodnotu tejto pečate, pretože nechápu, že pri svojom krste dostali od Boha taký veľký a nezničiteľný dar.
Samozrejme, vieme, že každý môže prežiť hlbšiu skúsenosť s Duchom Svätým. Kľúčom k tomu je poprosiť Ježiša, aby nám pomohol spoznať, aký poklad sme dostali. Ako povedal svätý Pavol: Vždy, keď sa niekto „obráti k Pánovi, závoj spadne“. Je to jednoduché: my poprosíme a Ježiš nám otvorí oči. Pavol potom pokračuje: „A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (2 Kor 3, 16. 18). Je to stále prehlbujúci sa cyklus svätosti, ktorý mení naše srdcia a napĺňa nás Božou slávou.

Vlastnoručná práca Boha
Pavol použil mnoho rôznych výrazov, keď sa nám usiloval povedať, čo máme robiť, ak chceme zakúšať túto slávu. Rimanom povedal, aby si „obliekli Ježiša Krista“ (porov. Rim 13, 14). Kolosanom napísal, aby svoje mysle upriamovali „na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi“ (Kol 3, 2). A Efezanom poradil, že majú „odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy... a obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4, 22 – 24).
Kto z nás dokáže mať myseľ po celý deň nastavenú tak, ako to od nás žiada Boh? No rast vo svätosti nie je len o vytrvalom úsilí robiť správne veci. Jeho súčasťou je aj prosenie Ducha Svätého o to, aby nám zmenil srdce. Je aj o dôvere, že „Pán pozná svojich“ a že „ten, čo začal v nás dobré dielo, aj ho dokončí až do dňa Krista Ježiša“ (porov. 2 Tim 2, 19; Flp 1, 6).
Vždy pamätaj na to, že ťa Boh označil pečaťou svojho Ducha. Táto pečať ťa robí jeho cenným vlastníctvom. Zavolal ťa po mene, dal ti pečať svojho mena a sľúbil ti, že ťa bude navždy milovať svojou „odvekou láskou“ (Jer 31, 3). Táto pečať je oveľa väčší poklad než pečať kráľa Ezechiáša, ktorú našla profesorka Mazarová.

Nič nás nemôže odlúčiť
Istý muž menom Jim nám napísal o svojej skúsenosti s Duchom Svätým a Božou slávou. Hoci členovia jeho rodiny chodievali pravidelne do kostola, on nikdy nemal dojem, že je blízko pri Bohu. Keď mal dvadsať rokov, rodičia mu oznámili, že sa rozvádzajú.
Táto správa ho zdrvila. Jim ako jedináčik mal so svojimi rodičmi mimoriadne blízky vzťah, no teraz sa cítil stratený, nemilovaný a sám. Jeho farár si všimol, ako sa trápi, a tak si ho raz po svätej omši vzal bokom. Povedal mu, že Ježiš ho chce utešiť a pomôcť mu prekonať tento ťažký čas, ale že Jim musí najskôr prísť a pozvať Pána do svojho srdca. „Len sa každý deň pár minút vlastnými slovami zhováraj s Bohom,“ povedal Jimovi jeho farár. „A neustále si pripomínaj Pavlov prísľub, ktorý je určený aj tebe: ,Nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi‘ (Rim 8, 38 – 39).“
Ešte v ten deň zostal Jim po svätej omši kľačať v lavici a stále znova a znova si opakoval tento verš. Ako to robil, odrazu pocítil akési hnutie vo svojom srdci a začal plakať. Zakúsil, ako ho obmýva akýsi nový pokoj, a pocítil, že jeho srdce napĺňa Božia láska. V ten deň Jim nastúpil na novú cestu s Pánom. Každý deň si vyhradil pár minút na modlitbu a čítanie Písma. Začal chodiť pravidelne na spoveď a svojho farára požiadal, aby mu odporučil pár kníh, ktorých čítanie by mu mohlo pomôcť.
„Nič ma nemôže odlúčiť od Božej lásky,“ píše Jim vo svojom liste. „Teraz konečne viem, kto som: Božie dieťa. Stále som v kontakte so svojimi rodičmi a každý deň sa modlím za ich uzmierenie. Som už ženatý a mám tri deti a usilujem sa byť voči nim čo možno najlepší a najláskavejší. A za to všetko vďačím tomu, že som bol naplnený Božou láskou.“
To, čo sa stalo Jimovi, môže sa stať každému z nás. Podobný príbeh si môžeš prečítať v TOMTO článku – príbeh univerzitnej študentky, ktorej život sa mení „od slávy k sláve“ vďaka tomu, že sa usiluje pestovať svoj vzťah s Bohom.

Veľká a radostná zvesť evanjelia
Svätý Pavol hovorí, že Boh nám dal Ducha Svätého, aby spolu s nami „dosvedčoval, že sme Božie deti“ (porov. Rim 8, 16). Toto zakusujeme, keď prijímame ospravodlivenie, ktoré nám Ježiš vydobyl na kríži.
Pavol ďalej napísal, že Duch nám hovorí aj to, že sme „Boží dedičia a Kristovi spoludedičia“ (8, 17). Na svoje dedičstvo „dorastáme“, keď sa posväcujeme.
Napokon nás Pavol uisťuje, že „že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (8, 18). Život vie byť niekedy tvrdý. Pokušenia dokážu byť silné. Prichádzajú problémy. No ak zostaneme blízko pri Pánovi, každý jeden z nich môže prispieť k tomu, že raz budeme väčšmi prežívať nebeskú slávu.

Chuť neba
Teológia svätého Pavla je teda hlbšia a nehovorí len o tom, že máme veriť v Ježiša a žiť svätý život. Nachádzame v nej aj prísľub nebeského dedičstva. Tento prísľub spočíva v tom, že jedného dňa Ježiš „mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3, 21). Uvedomovať si, že sme určení pre nebo, znamená uvedomovať si zároveň i to, že náš nebeský Otec má pre nás pripravené len samé dobré veci. To znamená, že môžeme byť naplnení jeho slávou – dokonca už tu a teraz – a vyžarovať túto slávu na všetkých vôkol nás.
Bol si ospravodlivený Božou milosťou. Posväcuješ sa svojou spoluprácou s Duchom Svätým. Jedného dňa budeš oslávený Ježišovou slávou. Práve preto je evanjelium skutočne radostná zvesť!

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2019

 

Peter Kreeft

Skôr ako odídem

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt