číslo 7,  ročník 19, september 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Zo zhýralca kňazom
Jedna veta mi zmenila celý život
Otec Gregorio Hidalgo


 

Kedysi dávno som bol dobrý katolík. Chodieval som do spoločenstva mladých a dokonca som sa ako jedenásťročný prihlásil do malého seminára v Španielsku. Tie časy sú však dávno preč. Čo sa stalo?
Všetko sa začalo vtedy, keď som začal mať pocit, že nie som dostatočne slobodný. Myslel som si, že keď budem žiť s Bohom, nebudem môcť byť sám sebou. Katolícku cirkev som považoval za „Cirkev samých nie“. Chodieval som do kostola, aby som urobil svojej mame radosť – naozaj som nenachádzal žiadny lepší dôvod, prečo tam chodiť. A Boh? Kde bol on? Zakusoval som jeho milosrdenstvo, lásku a odpustenie? Áno, kedysi, keď som bol mladší. Akurát, že som si to prestal všímať a pamätať.
A tak som odišiel zo seminára a začal som študovať v Madride, aby som sa stal učiteľom angličtiny. Mojím veľkým snom bolo cestovať po svete a stretnúť mnoho ľudí. A, ó, koľkých ľudí som stretol!

Zábava, sloboda – a pretvárka
Žil som vo Francúzsku a vo Walese, potom som sa vydal do Berkeley v Kalifornii a do New Yorku. Vzrušenie zo sveta ma ohromilo. Cítil som sa slobodný. Cítil som sa šťastný. Dokázal som to! No stále som sa popritom cítil akýsi prázdny. Rozhodol som sa teda, že sa presťahujem niekam, kde budem mať viac peňazí aj väčšiu stabilitu. Odišiel som do Los Angeles a objavil som „šťastie“ plynúce z dobrého platu. Tam sa ma nikto nepýtal, či som bol v nedeľu na omši alebo či som sa pomodlil.
Kúsok po kúsku sa Boh, moja viera a všetko to dobré a sväté, po čom som kedysi túžil, stávalo len vzdialenou spomienkou. Nemal som ešte ani tridsať rokov, a tak som si myslel, že by som sa mal zabávať, chodiť s dievčatami a možno skúsiť aj drogy. Stal sa zo mňa zábavný chlapík – taký, čo cez deň učil a po nociach chodil po večierkoch. Taký, ktorý zabúdal, že sú Vianoce, Veľká noc alebo nedeľa. Akýmsi letargickým a ospanlivým spôsobom som sa stal odporcom náboženstva. A myslel som si, že som slobodný.
Môj život bez Boha trval desať rokov. Počas toho obdobia som nebol ani raz na spovedi. Keď som volal s mamou alebo so svojimi bývalými priateľmi, ktorí boli katolíci, klamal som. Klamal som sám sebe a klamal som aj Bohu. Najhoršie na tom však bolo to, že mi to vôbec neprekážalo. No našťastie sa moja mama za mňa neprestala modliť.

„Neboj sa“
V Los Angeles som začal ešte viac piť, randiť s dievčatami a chodiť po večierkoch. Pritom som si o sebe nikdy nepomyslel, že som zlý človek. Len som žil tak, ako som chcel. Žiadne záväzky. Žiadne pripomínanie Boha. Nikto ma nekritizoval za to, čo som si kúpil. Myslel som si, že šťastie spočíva v živote osamote, bez iných ľudí, nielen fyzicky, ale aj emocionálne. Všetci moji priatelia v Španielsku mi závideli môj život v Los Angeles, a tak som si myslel, že som úspešný. No práve keď som si myslel, že som najšťastnejší, stalo sa niečo zlé. Ja a moja priateľka sme sa rozišli. Vtedy som sa cítil naozaj sám.
Mal som zapnutú televíziu a práve vysielali pohreb pápeža Jána Pavla II. Na celej obrazovke sa odrazu objavila známa veta z evanjelia, ktorú tak často opakoval: „Nebojte sa!“
V zlomku sekundy sa mi pred očami premietol môj život za posledných desať rokov. Slová „nebojte sa“ mi v tom momente pripomenuli, že aj keď som po celý ten čas hľadal namiesto Boha život tohto sveta, Boh ma neopustil.
Tam, rovno pred tým televízorom, som sa rozplakal a plakal som ako dieťa. Cítil som sa stratený a nahý a čudoval som sa, ako môže Boh milovať takého človeka, ako som ja. Potom som si spomenul, ako ma moja mama učila modliť sa. S chvejúcim sa hlasom som sa začal modliť Otče náš, ale v polovici som musel prestať, pretože som sa opäť silno rozplakal.

„Zošalel si?“
Počas nasledujúcich mesiacov som plakal často, zvlášť keď som volal mame a hovoril som jej o svojej novej túžbe po Bohu. Tá túžba bola taká hlboká, že sa mi všetci a všetko navôkol zdalo nové. Aj som sa akosi inak cítil. Moja prvá spoveď po desiatich rokoch by dokázala zaplniť celú knihu. Úbohý kňaz! No mne to neprekážalo, pretože som sa opäť zamiloval do Boha.
No Boh chcel odo mňa ešte viac. Jedného dňa, keď som počúval kázanie kňaza, prebehla mi hlavou myšlienka: „Toto chcem robiť. Chcem svetu hovoriť o Božej láske, Božom milosrdenstve a odpustení.“
„Tak prečo to neurobíš?“ zašepkal Boh.
„Ja? A kňaz? Bože, zošalel si?“
A potom som sa začal vyhovárať. „Zabudol si vari, čo všetko som spravil?“
Vtedy mi pripomenul deň, keď som bol na spovedi. „Pamätáš sa na to?“ „Áno, máš pravdu – ja si to všetko od toho dňa už nepamätám.“ Zase som sa rozplakal. Žiadne prekvapenie, však?
Pocit, že by som mal byť kňazom, potom začal vo mne rásť, ako keď sa pomaly zbiehajú búrkové mraky. Tridsať ráz za deň som povedal áno aj nie. Zvedavo som sa kňazov vypytoval na ich povolanie, pričom som im hovoril, že je to „kvôli jednému priateľovi“. Stále som sa bál. „Neboj sa,“ zopakoval ten hlas znovu.
A potom som sa jedného dňa pri modlitbe pozrel na Ježiša a on sa pozrel na mňa – a ja som bojazlivo a zdráhavo povedal: „Áno.“ Môj život sa opäť zmenil a teraz žijem ten najreálnejší sen, aký sa dá.

Hľadá ťa, aby ťa našiel a miloval
Ak si rodič, ktorý sa trápi pre svoje dieťa; ak si stratený a žiješ život bez Boha; ak potrebuješ Božie odpustenie, z vlastnej skúsenosti ti hovorím: Neboj sa! Boh ťa hľadá a chce ťa milovať až do krajnosti.

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2019

 

Peter Kreeft

Skôr ako odídem

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt