číslo 2,  ročník 19, pôst 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Ako som sa stal lepším človekom
Väzenie bolo to posledné miesto, o ktorom by som si myslel, že tam nájdem Boha
Albert Innarelli


 

V roku 1990 som zložil advokátske skúšky a do svojho životopisu som si k titulu „účtovník“ doplnil aj titul „právny zástupca“. Začal som pracovať ako právnik a našiel som si niekoľkých klientov obchodujúcich s nehnuteľnosťami. Bol som rád, že mám vyšší príjem, pretože sme sa v tom čase s mojou ženou rozhodli založiť si rodinu.
Bolo pre nás dôležité, aby boli naše deti zbožné. Každý týždeň sme s manželkou chodievali do kostola a chcel som, aby to isté robili aj naše deti. No nevedomky som pri svojej túžbe stať sa úspešným prestal hľadieť na Pána. V roku 1999 som začal mať pracovné problémy. No namiesto toho, aby som dôveroval Bohu, vzal som veci do vlastných rúk.

Pracovné problémy
Tieto problémy sa začali tým, že jedna veľká banka zmenila svoju firemnú politiku v oblasti pôžičiek a začala žiadať, aby moji klienti vlastnili dané nehnuteľnosti aspoň jeden rok predtým, než ich predajú. Táto zmena mohla položiť mnohých z mojich klientov – ktorí boli najväčším zdrojom môjho príjmu.
Začal som teda falšovať záznamy o vlastníctve, ktoré sa posielali do banky. Či už moji klienti vlastnili danú nehnuteľnosť dva týždne, alebo dva mesiace, ja som to napísal tak, aby to vyzeralo, že ju vlastnia aspoň rok. Vedel som, že to, čo robím, je neetické, ba možno aj nelegálne. No myslel som si, že ak mi na to prídu, dostanem maximálne nejaké napomenutie alebo iný varovný, no mierny trest. Vôbec som pritom netušil, že klienti, ktorých som zastupoval, boli zapletení do oveľa väčších nelegálnych operácií s nehnuteľnosťami.
V roku 2002 prišla do mojej kancelárie FBI so súdnym povolením na prehliadku. Stále som si však myslel, že to nejako prehrmí; nemôžu predsa nájsť vôbec nič. No mýlil som sa! Bol som obvinený spolu s ďalšími dvanástimi ľuďmi a nakoniec ma uznali vinným. V roku 2006 ma sudca odsúdil na šesťročný trest vo federálnom väzení. Dostal som takmer trikrát toľko ako ostatní obžalovaní! Bol som nesmierne nahnevaný; nikdy som si nemyslel, že to môže dospieť až sem.
Keď sme sa s mojou ženou vrátili zo súdu, museli sme jedenásťročnému synovi a trinásťročnej dcére povedať, že idem na šesť rokov preč. Obaja boli nesmierne smutní. Cítil som toľké emócie: bolo mi tak ľúto mojich detí a mojej ženy, hanbil som sa a prežíval som aj hlboký pocit viny pre to, čo som spravil; no najmä som bol nahnevaný, že som dostal taký vysoký trest.

„Vôbec to nedáva zmysel“
O svojom hneve a pocite viny som povedal aj nášmu pánovi farárovi, otcovi McHughovi. Povzbudil ma, aby som veril a dôveroval Pánovi. Boh má určite nejaký plán, povedal mi. Trochu ma utešil, no hrozil som sa toho, že musím opustiť svoju rodinu. Keď prišiel deň, keď som mal nastúpiť na výkon trestu, šiel so mnou a mojou manželkou aj otec McHugh. Boli len dva dni pred Vianocami.
Keď som prišiel do väzenia, zistil som, že je úplne plné. Dostal som očkovanie proti tuberkulóze, a tak ma na prvú noc dali na samotku. Napokon som tam strávil celých päť týždňov, pretože vo väzení nebolo dosť miest. Jedlo bolo dva dni staré a sprchy a toalety boli otvorené, takže vás tam každý videl. Ak sme chceli ísť von, zavreli nás do veľkých klietok, v ktorých sme sa mohli v mrazivej zime hodinu prechádzať.
Toto tvrdé vovedenie do väzenského života bolo ešte hroznejšie, než som si predstavoval. Pamätám si, ako som raz ležal vo svojej cele. Odrazu som sa rozplakal. Trápil som sa tým, čo bude s mojou ženou a mojimi deťmi. Volal som na Boha: „Šesť rokov? To vôbec nedáva zmysel.“ No napriek mojej úzkosti ma zaplavil pokoj. Vnímal som, akoby mi Boh hovoril: Všetko bude v poriadku.

Vďaka Bohu – za väzenie
Keď ma presunuli do normálneho väzenia, začal som so skupinou spoluväzňov študovať Písmo. Títo väzni poznali Písmo a mali živý vzťah s Ježišom. Veľký dojem na mňa urobila zvlášť viera jedného spoluväzňa, ktorý sa volal Matteo. Matteo si odpykával dvadsaťsedemročný trest, ale vôbec nebol zatrpknutý. Bol presvedčený, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Každý deň ďakoval Bohu za to, že ho priviedol do väzenia, pretože tam začal veriť, že Boh má s jeho životom plán. Videl som, že vlastne vovádza do praxe to, o čom mi hovoril otec McHugh.
Keď som videl, ako vážne berie Matteo Sväté písmo, začal som ho čítať aj ja sám. Popritom som čítal aj inú náboženskú literatúru, ako aj Slovo medzi nami. Pochopil som, že Boh seba samého zjavuje skrze svoje slovo. Ak som sa teda chcel „zladiť“ s jeho vôľou, musel som mu dovoliť, aby ku mne skrze Písmo hovoril. Často mi vtedy napadlo: „Keby som toto vedel, neurobil by som to, čo som spravil.“
Zvlášť jeden príbeh z Písma sa dotýkal môjho srdca. Bol to príbeh Jozefa – príbeh o tom, ako ho nespravodlivo vrhli do väzenia po tom, čo ho bratia predali do otroctva. Zostal tam trinásť rokov, ale neskôr dostal dôležitú úlohu. Keď ho bratia prišli požiadať o pomoc, Jozef im povedal: „Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro.“ To mi pripomenulo moje odsúdenie. Z pohľadu spravodlivosti mi to nedávalo zmysel. Ale Boh vedel, že pobyt vo väzení posilní môj duchovný život, a myslím, že ho aj v mojom prípade obrátil na dobro.

Keď všetko, čo máš, je Boh
Väzenie však nebolo ľahké – aj keď som vnímal, že Boh má plán. Každý vo väzení musel tvrdo pracovať. Ja som upravoval terén a dostával som dvanásť centov za hodinu. Ale môj vzťah s Bohom sa zmenil. Niekto raz povedal: „Človek si nedokáže uvedomiť, že potrebuje jedine Boha, dokým nemá nič, len Boha.“ Čím viac som sa modlil, tým väčšmi som vnímal, že musím mať s Ježišom osobný vzťah. Len tak som mohol využiť čas vo väzení. On ma ním prevedie.
Vždy som sa snažil vyriešiť svoje problémy sám – bez toho, žeby som veril, že Boh vyslyší moje modlitby. Postupom času som si uvedomil, že už viac nemôžem byť centrom svojho života ja. Mal ním byť Boh, potom moja rodina a potom druhí. Zmenil sa celý môj pohľad na život.
Začal som každé ráno Bohu ďakovať za to, že mi dal nový deň. Postupne som si zvykol v priebehu dňa hovoriť s Duchom Svätým. Jedného dňa som žasol nad tým, že Boh vyslyšal moju modlitbu. A tak som ho pýtal: „Ty si stvoril celý vesmír; viem, že ty môžeš urobiť čokoľvek. Ale prečo si vypočul práve moju modlitbu?“ Duch Svätý mi vtedy povedal: „Vyslyšal som ju preto, lebo ťa milujem.“
Nikdy predtým som ten hlas nepočul. Takmer som mal pocit, že som ho počul na vlastné uši. Uvedomil som si, že keď sa modlíme, Boh odpovedá na naše modlitby, ktoré sú v súlade s jeho vôľou. Niekedy je jeho odpoveď „áno“, niekedy „nie“, inokedy „počkaj“. Ale vždy tak či onak odpovedá z lásky – ako otec, ktorý robí to, čo je pre jeho dieťa najlepšie.

Boh sa o mňa postaral
Keď sa môj trest v roku 2011 skončil, bol som lepší človek. Stal som sa zbožnejším a dokázal som viac odpúšťať. Aj teraz mám určité problémy: moja mama trpí Alzheimerovou chorobou a denne musím štyri hodiny dochádzať do práce. No vďaka svojmu vzťahu s Bohom ma to už nerozčuľuje.
Boh sa o mňa postaral. Predovšetkým som mu vďačný, že som dostal dobrú prácu. Keď teraz vstávam do práce, vopred mu ďakujem, že sa tam bezpečne dostanem. Keď idem večerať, ďakujem mu za jedlo. Pociťujem oveľa väčšiu vďačnosť za všetko! Vždy som miloval Pána, ale teraz, keď mám s Ježišom osobný vzťah, dokážem to lepšie vyjadriť.
Každý deň sa teraz snažím sústrediť na Boha a skladať na neho svoje starosti (porov. 1 Pt 5, 7). Keď je to obzvlášť ťažké, vzývam Ducha Svätého. Prosím, pripomeň mi, že som stále v Pánovej prítomnosti a že on sa na mňa pozerá. A Boh mi stále dáva najavo, že je so mnou.

Krátke video (v angličtine) o príbehu Alberta si môžete pozrieť tu



 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2019

 

Peter Kreeft

Skôr ako odídem

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt