číslo 10,  ročník 19, advent 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

„Si Mesiáš?“
Aj Ján Krstiteľ bol v rozpakoch
Páter George Montague SM


 

Je tu zima. Je tu tma. Slnečné svetlo som nevidel už mesiac. Vlastne ani mesačné svetlo či svetlo hviezd. Vôbec neviem, či je deň, alebo noc – okrem chvíle, keď mi raz denne prinášajú jedlo. Vtedy viem, že je asi deň. A keď ku mne príde Herodes, musí byť zasa noc, pretože len vtedy sa dokáže vytratiť od Herodiady, ktorá nenávidí aj spomenutie môjho mena.
Vitajte v podzemnej temnici pevnosti Macheront. Áno, je tu mizerne. Na druhej strane, ešte nikdy som si nevážil dar času tak veľmi, ako si ho vážim teraz. Dostal som možnosť uvažovať – a musím uvažovať nad mnohými vecami. Odišiel som zo svojej dediny neďaleko Jeruzalema, aby som na púšti odpovedal na Božie volanie. No teraz zápasím s tým istým Bohom a s tým istým povolaním. Nie s tým, že som vo väzení. Nie, premýšľam nad tým, či som svoje poslanie pochopil správne.
Celé roky som skúmal spisy prorokov a ohlasoval som ľuďom, že prichádza Mesiáš. Vyzýval som ich na pokánie, pretože bez neho im hrozí, že ich spáli oheň Božieho súdu. No moji učeníci mi doniesli správu, že účinkovanie jedného môjho príbuzného, Ježiša, nie je úplne v súlade s tým, čo hovorím ja. Je vari on tým Božím Pomazaným? Ak áno, aké bude to Božie kráľovstvo?

Nie také, ako som čakal
Dovoľte mi to vysvetliť. Korene môjho povolania siahajú až do môjho detstva. Môj otec bol kňaz – nie v dôsledku toho, že by ho za kňaza vysvätili, ale preto, že sa ako kňaz narodil. Len čo ma začal učiť Tóru, zamiloval som sa do prorokov. Mojím obľúbeným prorokom bol Jeremiáš, pretože on bol prorokom súdu. Uchvacoval ma Jeremiášov príbeh i to, ako hovoril, že púšť je miesto, na ktorom Boh začne obnovovať svoj ľud. Jeremiáš sa nikdy neoženil. I ja som cítil, že manželstvo a rodina by mi mohli prekážať pri napĺňaní môjho povolania.
Krátko po mojom bar micva (označenie pre nábožensky dospelého chlapca aj pre prechodový rituál, pri ktorom je – zväčša trinásťročný – chlapec prijatý za plnoprávneho člena židovskej náboženskej obce) moji rodičia odišli domov, do večnosti k Pánovi. Príbuzní mi ponúkli, že ma vezmú k sebe, no ja som mal iné plány. Toľkí v Izraeli sa hlásili k Božiemu ľudu, a pritom porušovali jeho prikázania. Mysleli si, že Bohu na tom nezáleží. Dokonca aj niektorí kňazi v chráme boli presvedčení, že na to, aby mal z nich Boh radosť, stačí, že mu prinášajú obety. Bolo veľa takých, ktorí zachovávali naše prekrásne zvyky a obrady, no len málo takých, ktorí chceli aj očistiť svoje srdce.
Prebudil sa vo mne Duch prorokov. Oheň súdu bol tak blízko, že som priam cítil jeho páľavu. Odišiel som z pohodlia rodnej dedinky, lemovanej vinicami, a vydal som do púšte neďaleko rieky Jordán. A začal som revať ako púštny lev. Nakoniec začali zovšadiaľ – dokonca aj z Jeruzalema – prichádzať ľudia, aby si vypočuli moje slová. Niektorí z nich sa stali mojimi učeníkmi. Moje volanie: „Kajajte sa!“ sa dotklo mnohých. Začali sa stavať do radu, aby vyznali svoje hriechy a nechali sa očistiť v rieke.
Viem, že to bolo prevratné. Nebolo to len nejaké obradné očisťovanie na spôsob rituálneho kúpeľa mikve, ktorý sa vykonával pred vstupom do chrámu. Ani to nebola obeta za hriech, ktorou by sa človek snažil vyvážiť zlo, ktoré spáchal. Bola to akási príprava na kráľovstvo a na Božieho Mesiáša. Niektorí si mysleli, že príde ako kráľ a dobyvateľ. Ja však nie. Ja som bol presvedčený, že príde ako svätý sudca.
Určite si teda viete predstaviť, ako ma prekvapilo, keď tento sudca, Ježiš z Nazareta, prišiel za mnou, aby sa dal pokrstiť. Bol horúci deň a rad bol taký dlhý, že som nemohol sledovať, kto sa doň stavia. Odrazu som sa pozrel, kto je na rade, a bol tam on: Mesiáš, Pánov pomazaný. „To nie je správne,“ pomyslel som si.

Krst nového života
„Počkať,“ vykríkol som. „To ja by som sa mal dať pokrstiť tebe; a ty prichádzaš ku mne ako kajúcnik – tak ako títo ostatní?“
On však vykročil, vstúpil do zakalenej rieky a prebrodil sa ku mne. Tichším hlasom som mu povedal: „Toto by som nemal robiť. Ja nie som hoden ani rozviazať ti sandále na nohách.“
„Len to nechaj,“ oponoval mi. „Ja som prišiel kvôli hriechom svojho ľudu a hriechom celého sveta. Veru, hovorím ti, Ján, ja zaujmem ich miesto pred Otcom.“
Strhol som sa pri predstave toho, že ten osud plný bolesti a ohňa by mal postihnúť jeho – môjho blízkeho príbuzného.
Keď som mu svojou rukou jemne ponoril hlavu pod vodu, bolo to, akoby umieral. Akoby zahladzoval hriechy celého ľudstva. No nezostal tam dlho. Keď vstal a zodvihol hlavu, prekypoval a žiaril životom a radosťou. Hriech utonul. Ježiš to tak chcel.

Celý článok bude prístupný od 16.12.2018

 



 

 

 

 

Alice von Hildebrand

Privilégium byť ženou

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2019

 

Peter Kreeft

Skôr ako odídem

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt