číslo 10,  ročník 19, advent 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Ustavičná hojnosť príležitostí
Moja vianočná lekcia pohostinnosti
Donna Marie Kleinová


 

Pohostinnosť je jedným z pilierov benediktínskej spirituality. Svätý Benedikt svojim učeníkom opakoval, že ako kresťania by sme mali prijímať každého bez výnimky – tak, akoby to bol sám Kristus. No hoci som mala už zakrátko prijať trvalé záväzky ako členka oblátov svätého Benedikta, napriek tomu som ešte potrebovala dostať nasledovnú lekciu. Musela som sa poučiť z vlastných chýb.
Moja príležitosť prišla 12. decembra 2013 na sviatok Panny Márie Guadalupskej. Po večeri som si sadla, aby som chvíľu rozjímala, keď odrazu zazvonil zvonček. O chvíľu som mala odísť na stretnutie Máriinej légie, a tak som sa pozrela len cez priezor vo dverách. Uvidela som kohosi, kto vyzeral ako Jack, ktorý tiež patrí do Máriinej légie. On však býval odo mňa dosť ďaleko. Znepokojilo ma, že je tu, a tak som otvorila dvere na verandu, na ktorej máme ešte jedny presklené vonkajšie dvere.
No namiesto Jacka tam stál veľmi podobný muž. Bol vysoký a mohol mať pár rokov po tridsiatke. Nepoznala som ho. Hoci bola veľká zima, mal na sebe len košeľu s dlhým rukávom a zlatý krížik, ktorý odrážal svetlo z verandy. Ruky mal voľne spustené dolu a nedržal v nich ani žiadne brožúrky Svedkov Jehovových. Videla som, ako sa na mňa cez sklo vonkajších dverí plný očakávania usmieva. Očividne čakal, že otvorím a pozvem ho dnu.

„Prosím, vráť sa späť“
Zarazilo ma to. Veď to nie je Jack! Dokázala som sa len s ospravedlňujúcim výrazom v tvári usmiať a rukou mu ukázať, aby odišiel. No on neodišiel, ale ešte viac sa usmial. Napodobňujúc moje gestá ma podpichol: „Čo je to? Znaková reč? Tú ja neovládam.“ Cítila som sa hlúpo, a tak som potriasla hlavou a zabuchla dvere. Pri ich zatváraní som ho ešte začula povedať: „Vďaka za vašu pohostinnosť!“ Au, to zabolelo! Akoby som mu zavrela dvere rovno pred nosom.
Čoho som sa bála? Že nestihnem to, čo som mala naplánované? Alebo že ma požiada, aby som urobila niečo nepríjemné? Zahanbená som šla otvoriť dvere, aby som ho zavolala naspäť, no už bolo neskoro. Ten neznámy muž medzitým odišiel a nenechal ani vizitku či leták. Pokúsila som sa vrátiť k svojmu rozjímaniu, no nedarilo sa mi to. Moja modlitba: „Príď, Pane Ježišu,“ vyznievala naprázdno. Zdalo sa mi, že on už prišiel, no ja som ho neprijala.
Rozhodla som sa ukončiť svoje rozjímanie a ísť pred stretnutím do kaplnky, v ktorej sa konala adorácia. Tam som stále dookola čítala meditáciu Matky Terézie známu ako „Žíznim“. Je písaná tak, akoby ju hovoril sám Ježiš, a nachádzajú sa v nej aj tieto slová: „Na celom svete nie je nikto, kto by bol pre mňa dôležitejší ako ty. Žíznim po tebe.“ Mala som výčitky, a tak som uvažovala: „Naozaj Ježiš žízni po takom hriešnikovi, ako som ja?“ Pred monštranciou som šepkala: „Príď, Pane Ježišu, prosím, vráť sa ku mne.“ Musela som však už odísť na dohodnuté stretnutie.

Druhá príležitosť
Keď som sa na chvíľku vrátila k svojmu autu, pristúpil ku mne muž v stredných rokoch. Niesol kyticu ruží a spýtal sa ma na niečo po španielsky. Opäť som sa s ospravedlňujúcim výrazom na tvári usmiala a vysvetlila som mu, že nehovorím po španielsky. Pravdupovediac, bola som rada, že môžem použiť túto výhovorku na to, aby som sa vyhla rozhovoru s ním. No potom sa ma dokonalou angličtinou opýtal, či neviem, kde by zohnal vodu na tieto kvety (bolo pritom celkom jasné, že ich doniesol Panne Márii, ktorá mala v ten deň sviatok).
Zaskočil ma, a tak som len zatriasla hlavou a povedala: „Nehovorím po španielsky.“ Teraz to už však bola celkom nelogická výhovorka, ba odbitie. Keď som sa mu otočila chrbtom, zavolal za mnou: „Ja hovorím oboma jazykmi.“ Opäť som bola v koncoch. Chcela som sa obrátiť a požiadať o ďalšiu šancu, no vedela som, že toto bola moja druhá šanca a opäť som ju premrhala. Zahanbená som sa ponáhľala na stretnutie.
Prečo som mu nepomohla? Mohla som mu ukázať toalety v budove, do ktorej som išla. Premýšľala som o tom cestou domov a uvedomila som si, že som príliš lipla na svojom harmonograme. No možno v tom bolo aj čosi viac. Mala som pocit, že všetky moje drobné hriechy sa zväčšujú vo svetle môjho zanedbávania ľudí, ktorých mi Boh poslal do cesty. Namiesto toho, aby som sa usilovala naplniť ich potreby a utíšiť ich smäd, starala som sa len o seba. Zaparkovala som na ceste pri dome a rozplakala som sa nad tvrdosťou svojho srdca.

Uprostred chladnej zimy
Keď som vošla do domu, nálada sa mi trochu zlepšila. Moja dcéra totiž medzitým povešala na chodbe vianočné svetielka a do prázdnej vázy vložila kvet – bezchybnú červenú ružu so zamatovými lístkami.
Povedala, že táto ruža vypadla nejakej žene na stanici v metre. No skôr, než jej ju stihla podať, zmizla v náhliacom sa dave. „Netráp sa,“ povedala som jej. „Som si istá, že táto ruža rada prijme našu pohostinnosť.“ Bola som šťastná, že som dostala aj tretiu príležitosť.
Táto ruža, ktorá k nám prišla v chladnú zimnú noc, mi pripomenula starý adventný hymnus Lo How a Rose E’er Blooming (Hľa, ako ruža kvitne). Ruža v tejto piesni predstavuje malého Ježiška, ktorý vykvitol z kmeňa Jesseho. Starostlivosť o túto ružu odrazu nabrala hlbší zmysel. Počas nasledujúcich týždňov som jej stále dolievala vodu a tešila sa z jej krásy.
Taktiež som sa naučila lepšie a pohotovejšie slúžiť. Začala som dbať o to, aby som nepremeškávala príležitosti, keď môžem prijať iných ľudí tak, akoby to bol Kristus. Začala som tým, že som vykročila vo viere, a keď bolo treba, ponúkla som sa, že budem viesť najbližšie stretnutie Máriinej légie. Keď nečakane prepukla silná snehová búrka, jednému pánovi z našej farnosti som ponúkla, že ho zveziem autom. Dokonca som predajcovi cez telefón zaželala požehnaný večer napriek tomu, že prerušil môj čas vyhradený na modlitbu.

Ruža, ktorá kvitne
Na sviatok Zjavenia Pána, keď som mala prijať trvalé záväzky ako oblátka benediktínskej rehole, bola spomínaná ruža stále krásna. Bolo pozoruhodné, že takto vydržala niekoľko týždňov. Stále som mala trochu obavy z benediktínskeho sľubu zasvätiť sa službe Bohu i ľuďom. No teraz som už bola ochotná dať si takýto záväzok. Vnímala som, že Ježiš, táto „kvitnúca Ruža“, po mne nekonečne žízni. A vedela som i to, že mi bude stále dávať veľa príležitostí na to, aby som mu mnohorakým spôsobom „dolievala vodu“.

 



 

 

 

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

Adam Szustak OP

Hrniec strachu

 

Alice von Hildebrand

Privilégium byť ženou

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt