číslo 10,  ročník 19, advent 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Bledomodré klbko
Tento článok je svedectvom našej slovenskej čitateľky
Máriaregina


 

Tie holuby to majú tuším nacvičené. Hrebeň novej červenej strechy je holý. Zrazu ho v priebehu pár sekúnd vyšperkujú. Poukladajú sa v pravidelných rozostupoch vedľa seba a zostanú nehybne sedieť. Vzápätí príde neviditeľný a nepočuteľný podnet a časť vtákov sa rozsype po škridliciach ako biele, čierne a sivé korále. Koľko kombinácií, vzorov a holubích čipiek na nemocničnej streche… Aspoň trochu pestrosti v monotónnom živote pacientky na infekčnom oddelení. Moja „samotka“ má dokonca mrežu na okne a jej obyvateľka si v styku so zdravotníckym personálom nasadzuje rúšku na ústa. Je to tak správne, hoci na prvý pohľad to človeka vzďaľuje od sveta a ten môj mikrosvetík je odrazu uzučký, limitovaný, sploštený a zredukovaný na tie najzákladnejšie úkony.
Vyrovnávam sa so situáciou, ktorá mi narušila život v zabehnutých koľajach. Všetko ide bokom – zamestnanie, manžel a deti sa musia zaobísť bezo mňa a ja bez nich. „Vianoce na dosah, a ja ani nemám Advent,“ ľutujem sa. Naozaj ho nemám? Adventné melódie počas rozhlasovej svätej omše ma vovádzajú do krásneho sveta príchodu či jeho očakávania. Tento rok je to takto a asi to tak má byť. City musia ísť bokom. Advent nie je v sentimente, v adventnom venci. Ten sa prežíva v srdci. A vlastne stále, celý život čosi očakávame, na niečo sa tešíme, stále čosi prichádza – lepšie i horšie. Nemusí to byť len ten liturgický Advent. V živote je ich veľa. Napríklad ten môj septembrový pred dvadsaťjeden rokmi. Pripomenuli mi ho holuby, ktoré doleteli a hneď sa zvrtli naspäť, akoby sa vracali do minulosti.
„Vy ste ešte pomýšľali na vlastnú rodinu?“ citlivo sa ma pýta lekár, ktorý ma má operovať. Nebudem sa hrať na hrdinku. Mám tridsaťštyri rokov a túžim sa vydať. U Pána som si otvorila účet s heslom „rodina“ a po troche doň vkladám – raz nejakú službu, inokedy sebazápor, zrieknutie sa čohosi. Ide o účelovo viazané prostriedky – za môjho budúceho muža a deti. A odrazu – leiomyóm. Veľký nezhubný nádor na maternici. Obvodná lekárka mi ako prvá tvrdými slovami popíše stav. Je 15. augusta. „Spomeň si, aký je dnes deň,“ utešuje moju uplakanú dušu kamarát kňaz. Tu sa začína odvíjať moja modrá niť, alebo až teraz ju začínam sledovať vo svojom živote. „Viete, možno bude treba zobrať celú maternicu, možno len časť. A ešte je tu enukleácia – nádor sa vyberie ako jadro z puzdra bez poškodenia tela maternice,“ pokojne vysvetľuje chirurg. „Uvidíme,“ dodáva. A tak čakám. Začína sa Advent. Všetku tú bolesť, neistotu, túžbu i vratkú ochotu prijať akýkoľvek výsledok vkladám na nebeský účet ako svoje dve leptá.
Réžia zhora rozhodla, že ma budú operovať siedmeho septembra, v predvečer narodenín mojej patrónky. To ma upokojilo. Po mesiaci, siedmeho októbra, odchádzam z nemocnice a mne sa pri pohľade na ten dátum len rozšírili zreničky. Tá modrobiela mariánska niť…
„Vy tie deti môžete mať, len čím skôr,“ otcovsky ma prepúšťal pán primár. Krátko nato spoznávam Riška a po roku a pol máme v máji svadbu. Na svoj čas.
Pozerám sa na strechu. Je prázdna. Ale predsa – je tu jeden biely holúbok. Pripomína mi ďalší významný advent – čakáme prvé dieťatko. Píšem mu báseň a denne mu hovorím, ako veľmi sa naň tešíme. Lekári vravia o nejakej diskrepancii a majú rešpekt pred spomínanou gynekologickou operáciou i mojím vekom – a tak príde na svet cisárskym rezom. Náš prvorodený. Na svoj čas – na Zelený štvrtok. Dievča by bolo Mária, ale Boh chcel, aby sa naša rodina rozrástla o syna. A tak je to Mário.
„Odkojíte a pôjdete do prechodu,“ odmerane uzatvára gynekologickú prehliadku lekár. Určite vie svoje. Ale aj ja viem; a po dvoch rokoch prežívame celá rodina ďalší nádherný advent. Na svoj čas, vo štvrtok, na sviatok Božieho tela sa narodila krásna veľkooká Klára. Naše druhé „cisárske“ dieťa. Dobré je zobrať do rúk to svoje klbko a z času na čas si ho rozmotať a všetko si pripomenúť. Koľko dobra je v našich životoch – a ono aj po rokoch má moc nás povzbudiť, potešiť, poukázať na súvisy a zámery režiséra. Každá mozaika sa stáva čitateľnejšou, zrozumiteľnejšou, ak máme od nej odstup. Platí to aj o živote. Stačí urobiť pár krokov dozadu a pozorne sa zahľadieť.
Hrebeň strechy je opäť povykladaný nehybnými holubími kamienkami. Kedy prileteli? Obloha je oceľovosivá, určite sa tam schladilo. Môj mikrosvet si pripomína, aké to je byť tam vonku, keď nad hlavou letia oblaky a ja mám tvár otočenú k nebu.
Spomínam si, ako ma už šesťkrát viezli na operačnú sálu. Stropy nado mnou bežali dozadu a ja som s nádejou hľadela hore. Toto je asi dôležité – pozerať sa Bohu do tváre. Lebo on nám vždy niečo chystá. Stále je čo očakávať. Som rada, že som si mohla pri pohľade z nemocničného okna zalistovať v mojom šťastí i bolesti. Nebyť toho druhého nebude ani to prvé.
Náš tretí tehotenský advent sa neskončil narodením dieťatka. O to som vďačnejšia za všetko, čo som dostala. Veď pamätného pätnásteho augusta som vravela Bohu: „Za moju rodinu, za moje deti.“ Toľká odvaha hovoriť o deťoch v množnom čísle v situácii, keď muž je v nedohľadne a vaše zdravotné ťažkosti sú jednoznačne proti vašim plánom.
Pán mohol rozličným spôsobom riešiť môj život. Rozhodol sa tak, ako sa rozhodol, a ja sa dnes spoza nemocničného okna vznášam na holubích krídlach a ďakujem za tento posledný nezvyčajný advent. Pribrzdil ma, zastavil a vysypal mi do náručia bohatú nádielku ticha zmiešaného s časom, aby som ich zúročila. Teším sa, že som tak mohla urobiť.
Aha, holuby sú opäť v pohybe. Zase sa čosi deje. Čo mi táto ich kreácia pripomína? Áno, osmičku... Ale veď mňa tento posledný raz hospitalizovali 8. decembra. No povedzte, akej farby je táto niť?

 



 

 

 

 

Alice von Hildebrand

Privilégium byť ženou

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2019

 

Peter Kreeft

Skôr ako odídem

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt