číslo 3,  ročník 20, pôst 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Viac než uzdravenie
Keď dá Boh človeku druhú šancu
Ray Duffy


 

Čo by ste urobili so svojím životom, keby ste dostali druhú šancu žiť?
Môj brat Declan stál pred touto otázkou na jar roku 1990. Mal vtedy tridsaťsedem rokov. Nevyliečiteľná choroba, ktorá ho postihla, veľmi rýchlo oslabila jeho telo, jeho firmu i jeho manželstvo. No neskôr odrazu všetky symptómy zmizli a jeho život sa opäť začal vracať do normálu. Šesť mesiacov po svojom uzdravení ma Declan priletel pozrieť z nášho rodného Dublinu do Spojených štátov amerických, do Saint Louis v Missouri, kde žijem.
Keď som na letisku uvidel Declana vchádzať do príletovej haly, nesmierne sa mi rozbúchalo srdce. Pozeral som sa na jeho premenu a nedokázal som uveriť vlastným očiam. Keď som ho objal, po chrbte mi prebehol mráz, pretože som sa dotkol človeka, ktorého sa dotkol Boh. Nikdy by mi však nenapadlo, koľko ďalších životov okrem toho môjho Declanov príbeh ovplyvní.

Rozpadnutý život
Declan mal srdce rebela. Za pitie a iné nerozvážne činy ho takmer vyhodili zo strednej školy. No podobne ako mnohí iní rebeli, aj on pod drsným vonkajškom skrýval srdce, ktorému záležalo na druhých. Ako dvadsaťročný si vzal svoju spriaznenú dušu Philomenu. Neskôr založil nezávislú mediálnu spoločnosť a o svoju rodinu sa vzorne staral. Chodievali na dovolenky do Španielska, kupovali si luxusné autá a vyzerali šťastní. A potom Declan ochorel.
Ako tridsaťtriročnému mu diagnostikovali sklerózu multiplex. Je to nevyliečiteľná choroba, no mnohí ľudia s ňou dokážu prežiť celé desiatky rokov. Declan však také šťastie nemal. Choroba agresívne postupovala a v priebehu niekoľkých rokov sa mu rozpadol celý život. Jeho firma skrachovala a on sa vo svojej frustrácii obrátil k alkoholu. A keď pil, chytal ho taký amok, že tým takmer od seba odohnal aj svoju ženu Philomenu.
V priebehu štyroch rokov sa Declanov zdravotný stav zhoršil natoľko, že bol napokon celkom pripútaný na lôžko. Lekári ho oficiálne vyhlásili za slepého; nedokázal ani rozprávať; jeho slová zneli ako chrčanie. Atrofovali mu nohy aj ruky a denne musel užívať viac než štyridsať rôznych druhov liekov. Pre Declana a jeho rodinu to vyzeralo beznádejne. Niekoľkokrát šiel aj do Lúrd, no vždy sa vrátil domov taký chorý, ako tam šiel.
Keď som ho v januári 1990 išiel navštíviť do Dublinu, lúčil som sa s ním, pretože som si myslel, že vidím svojho brata naposledy. Bol už v poslednom štádiu choroby a lekári mu nedávali žiadnu nádej na zlepšenie stavu. Prijali ho dokonca do jednej írskej nemocnice pre „nevyliečiteľne chorých“ – do takej, z ktorej pacientov prepúšťajú jedine do márnice. No on sa držal pri živote.

Žiadne lekárske vysvetlenie
Šesť týždňov po mojej návšteve som sedel vo svojej kancelárii v Saint Louis. Odrazu mi zazvonil telefón – bol to Barry, môj priateľ žijúci v Írsku. „Neuveríš, čo sa mi práve dostalo do uší, Ray. Práve som počul hovoriť tvojho brata Declana o jeho uzdravení. Gratulujem!“ Napadlo mi, že mám asi sluchové halucinácie.
„O čom to hovoríš?“ povedal som mu. „Robili s ním rozhovor v nemocnici pre nevyliečiteľne chorých,“ odpovedal Berry. „Všetci tamojší lekári sú z toho úplne vedľa. Je prvým človekom, ktorého prepustili zo svojho hospicového oddelenia s tým, že je zdravý.“ Poďakoval som mu za zavolanie a potom som v šoku zostal sedieť na svojom mieste.
Čo sa stalo, sa vyjasnilo veľmi rýchlo. Jeden Declanov priateľ z charizmatickej modlitbovej skupiny ho asi týždeň predtým navštívil v nemocničnej izbe a modlil sa za jeho uzdravenie. V tú noc Declan pocítil vo svojich končatinách ostrú bolesť a teplo. Ľavá strana jeho tela bola celkom ochabnutá a paralyzovaná a ruky a nohy si už vôbec necítil. Po tejto modlitbe sa mu celkom zmenilo telo. Atrofia zmizla a Declanovo telo opäť nadobudlo správny tvar. Vrátil sa mu hlas a opäť normálne videl.
Zavolal sestričku, aby ju informoval o zmene svojho stavu. Tá si myslela, že má halucinácie, no potom ho vzala na oddelenie fyzioterapie, kde pri bradlách urobil po dlhých piatich rokoch prvé kroky. Lekári mu urobili dôkladné vyšetrenia, no na žiadne medicínske vysvetlenie jeho uzdravenia neprišli. Boh ho úplne uzdravil a nasmeroval jeho život novým smerom.

Viac než uzdravenie
Declan bol za svoje uzdravenie veľmi vďačný. Oľutoval, ako zle sa správal k svojej žene a zmierili sa. O pár rokov neskôr vyhral lotériu o zelenú kartu, ktorá cudzincom umožňuje natrvalo sa presťahovať do Spojených štátov amerických. A tak v marci 1994 prišiel spolu s manželkou a synmi do Saint Louis. Declan chytil druhý dych a chcel sa za to Bohu nejako odvďačiť.
Namiesto toho, aby sa vrátil do filmového priemyslu, zamestnal sa v oblasti sociálnej starostlivosti. Potom pracoval v Spoločnosti svätého Vincenta de Paul. Jeho viera, ktorú našiel ešte na univerzite vo svojej prvej charizmatickej modlitbovej skupine, ožila viac než kedykoľvek predtým. Bol odhodlaný počúvať vnuknutia Ducha Svätého – založil napríklad modlitbovú skupinu, ktorá sa schádzala každý týždeň, a na svojom pracovisku zriadil adoračnú kaplnku.
Hovorieval o svojej viere, ba dokonca chodil po meste od dverí k dverám a evanjelizoval. Vnímal, že by mal dospievajúcich a ohrozených mladých učiť tvorbe videí a pomáhať im tak lepšie sa uplatniť na trhu práce. Preto založil aj vlastný vzdelávací program.
Boh nedaroval Declanovi len telesné uzdravenie, ale dal mu zakúsiť aj svoju nesmiernu lásku a hojné milosrdenstvo. Bola to nádherná vzájomná spolupráca. Declan prijímal Božie milosrdenstvo a priam automaticky na to odpovedal tým, že toto milosrdenstvo prinášal druhým. A vďaka tomu zasa miloval Boha ešte viac. A to sa dotklo aj mňa, jeho brata!

Dar pre Darcu
Po tom, čo v roku 1999 navštívil Saint Louis Ján Pavol II., Declan zatúžil urobiť niečo len a len pre Ježiša. Asi v Pôstnom období nám náš strýko poslal nejaké rozjímania o posledných siedmich slovách Ježiša na kríži. Declan začal na túto tému skladať meditatívnu hudbu a skupina, ktorú sme vytvorili, ju napokon aj nahrala. Do Štedrého dňa 1999, čiže do vigílie Ježišových 2000. narodenín, zložil Declan ako dar pre Boha tridsaťtri piesní. A bol to i dar pre našu mamu, ktorá sa za znenia tejto hudby modlila ďalších šestnásť rokov.
Celých desať rokov sme vo farnostiach po celom Saint Louis hrávali jeho Requiem pre Ježiša. Vždy sme v celom kostole zhasli a svetlo sme zasvietili len na Ježiša na kríži. Tieto modlitby mnohým pomohli vstúpiť do osobného vzťahu s Ježišom. Naša skupina sa volala Oči srdca, pretože Declan mal veľmi rád tento úryvok Písma:

„Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z jeho povolania... a aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily, ktorú dokázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych“ (Ef 1, 18 – 20).

Declan zomrel v roku 2011 na rakovinu. Boh ho po druhý raz neuzdravil, no jeho prvé uzdravenie mu otvorilo oči srdca. Pochopil nesmiernu Božiu lásku a dokázal ju opätovať. A toto chce Ježiš urobiť s každým, kto hľadí na neho, visiaceho na kríži. Ty i ja sa môžeme kedykoľvek chopiť druhej šance, ktorú nám ponúka, a začať žiť pre neho.

 



 

 

 

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

Adam Szustak OP

Hrniec strachu

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt