číslo 4,  ročník 20, Veľká noc 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Utváraním spoločenstva razil cestu pokoju
Blahoslavený Pierre Claverie a jeho metóda vzájomnej úcty uprostred násilia
Kathryn Elliottová


 

„Len hodinu cesty lietadlom sú ľudia, medzi ktorými sa prehlbuje veľké rozdelenie. Práve teraz tieto spory dosahujú vrchol, je to desivé... A práve tu má byť Cirkev, pretože tu je Ježiš. Kríž je miestom utrpenia toho, ktorý si nevybral tú či onú stranu; keď sa totiž stal súčasťou ľudstva, neodmietol nejakú jeho časť... Naším aktuálnym poslaním je obe tieto strany spájať.“
– biskup Claverie


Pierre Claverie sa narodil v roku 1938 vo francúzskej rodine bývajúcej v Alžírsku, v severoafrickej krajine, ktorú Francúzsko v 19. storočí obsadilo. Pierre žil prvých dvadsať rokov svojho života v byte so svojimi rodičmi a svojou sestrou Anne-Marie. Jeho rodina bola súdržná a plná radosti. Pravidelne sa spoločne stretali pri stole so stredomorským jedlom a rozprávali o tom, čo cez deň prežili.
Toto bolo Pierrovo zázemie, jeho škola lásky. No bola to zároveň „bublina“, ktorá ho chránila pred jeho moslimskými susedmi, ktorí tvrdo pracovali a aj trpeli pod francúzskou koloniálnou mocou. Arabskí moslimovia tvorili až deväťdesiat percent miestnej francúzsko-arabskej populácie, no pre väčšinu európskych Alžírčanov boli ako vzduch. „Neboli sme rasisti, len nám boli ľahostajní,“ povedal neskôr Pierre s ľútosťou.
Osemnásťročný Pierre prekvapil svojich rodičov oznámením, že sa chce stať dominikánskym kňazom. O dva roky neskôr odišiel do noviciátu do francúzskeho mesta Grenoble. Tamojší dominikáni boli zástancami nezávislosti Alžírska, a tak si Pierre počas štúdia začal hlbšie uvedomovať politické problémy. Naučil sa tiež nachádzať radosť v rytme každodennej modlitby. Svojim rodičom napísal: „Aj keď som občas suchý ako drevená palica, po polhodine [modlitby] odchádzam ,občerstvený‘.“
V Grenobli Pierre začal väčšmi vnímať aj „priepasť“ rozdelenia medzi alžírskymi kresťanmi a moslimami. Študoval arabčinu a chcel sa vrátiť do Alžírska, aby mohol svoju rodnú krajinu nanovo objaviť z pohľadu tých, ktorí v nej žili ešte pred Francúzmi. No keď sa do nej v roku 1967 natrvalo – už ako dominikánsky kňaz s večnými sľubmi – vrátil, prišiel tam už ako cudzinec.

Zmenená krajina
Alžírsko, do ktorého sa Claverie vrátil, bolo úplne iné, aké si pamätal. V roku 1962 vyhlásilo nezávislosť. Takmer milión Európanov – a tak aj väčšina alžírskych kresťanov – sa následne odsťahovalo do Francúzska. Kostoly boli prázdne. Z ulíc vymizol vplyv Francúzska. No Pierrova horlivá túžba bez predsudkov pochopiť alžírsky ľud prekonala všetky nepríjemnosti, ktoré pociťoval.
Niekoľkokrát do týždňa viedol s Arabmi dlhé rozhovory. Ovládanie arabčiny mu mnohé veci uľahčovalo; mohol miestnych pozvať na čaj, na výlet alebo aj na večernú grilovačku. Nevidel v nich už „Arabov“ a „cudzincov“ ako predtým, ale „objavil... ľudské bytosti“, ako neskôr napísal. Claverie sa tešil aj živým diskusiám so svojím zubárom. „Rozprávame sa o Biblii, o Koráne, o Mesiášovi a prorokoch, o Duchu Svätom a duchu Mohameda,“ povedal svojim rodičom. Ako rád hovorieval, jeho spôsobom života sa stal vzťah – vzťah kdekoľvek, kedykoľvek a s kýmkoľvek.
V tom čase mu začali pribúdať aj povinnosti. Dostal poverenie riadiť Centrum pre jazykové štúdiá. Okrem toho často robieval duchovné obnovy či prednášky pre malé, no aktívne katolícke rehoľné komunity v Alžírsku. V duchu Druhého vatikánskeho koncilu bol otvorený na dialóg s nekresťanmi a časom zistil, že takýto prístup je mu pri pastoračnej práci v Alžírsku veľmi užitočný. „My nevlastníme pravdu,“ opakoval. „To pravda sa zmocňuje nás a vedie nás k tomu, aby sme ju odhaľovali ešte do väčšej hĺbky.“
V roku 1981 bol Claviere, ktorý sa tešil podpore verejnosti, vysvätený za biskupa Oranu, diecézy v severozápadnej časti Alžírska. Od začiatku svojej biskupskej služby udržiaval blízke priateľstvo s moslimskými imámmi i bežnými ľuďmi. Navštevoval ich, keď mali narodeniny, chodieval na ich pohreby, bol s nimi v dobrých aj zlých časoch a často sa s nimi celkom neformálne zhováral na rohoch ulíc. V jednom rozhovore Claverie o tomto jednoducho povedal: „Evanjelizujeme? Áno, v tom zmysle, že predkladáme zjavenie o tom, že Boh je láska.“

Národ sa triešti
Napriek tomu si však biskup Claverie uvedomoval, aké obrovské svetonázorové rozdiely sú medzi moslimami a kresťanmi. To, že sa usiloval o medzináboženský dialóg, neznamenalo, že by tieto teologické rozdiely bagatelizoval; on sa len chcel v atmosfére otvorenosti o nich dozvedieť viac. Nechcel, aby ho obvinili z vedenia novej „križiackej výpravy“ proti islamu. Zároveň sa však moslimom alžírska cirkev nemohla vnucovať.
Vzrastala náboženská neznášanlivosť. Claverie ako oranský biskup neustále zdôrazňoval spoločné ťažkosti, s ktorými zápasia tak moslimovia, ako aj kresťania, keďže sú obyvateľmi toho istého národa. Jednu hrozbu cítili všetci bez rozdielu: Alžírsko sa blížilo k hospodárskej kríze.
Šesťdesiat percent obyvateľov malo menej ako dvadsať rokov a mnohí mladí sa sťahovali do miest s biednou infraštruktúrou a vysokou nezamestnanosťou. Niektorí, nespokojní s alžírskou vládou, začali podporovať extrémistickú moslimskú stranu, ktorá v osemdesiatych rokoch nadobudla veľký vplyv. V roku 1991 extrémisti, podporujúci vznik nového „islamského štátu“, vyhlásili občiansku vojnu proti vláde.
Ako obete teroristických útokov umreli tisícky umiernených moslimov. Jeden novinár to vyjadril slovami: „Vysielanie televíznych správ večer o ôsmej sa zmenilo na čiernu kroniku.“ Nebezpečenstvo hrozilo v mnohých mestách aj kresťanom, preto biskup Claverie poslal časť svojich veriacich z obavy o ich bezpečnosť do zahraničia.

Žiť eucharistický život
Nasledujúce dva roky Claverie predovšetkým prehlboval svoje zjednotenie s Bohom, ako aj svoj misijný zápal. V roku 1993, tesne pred začiatkom Pôstneho obdobia, napísal úprimný list kňazom, rehoľníkom a laikom, ktorí zostali na svojich miestach v školách, nemocniciach a v rôznych dedinách. Napísal im:

„Toto Pôstne obdobie by malo byť pre nás všetkých časom, v ktorom sa pozrieme do tváre smrti. Aké miesto má smrť v našom živote? Prečo sa jej tak bojíme? Tým, že dávame svoj život..., kráčame s Ježišom po ceste k Veľkej noci.“

Biskup Claverie chcel, aby jeho ľud chápal a aj žil symboliku Veľkej noci. Tým, že títo veriaci zostali v Alžírsku, vydávali svedectvo láske, ktorá je „silnejšia než smrť“. Cítil, že je to úctyhodné poslanie: zmluva vernosti, ktorá svedčí o tom, kto je Kristus, viac než akékoľvek kázanie.
V roku 1994 zabili teroristi prvých katolíckych rehoľníkov. Bola to tragédia pre celú Cirkev, no i pre miestnych moslimov, ktorí poznali kňazov slúžiacich v ich komunitách a prechovávali voči nim dôveru. Claverie považoval túto spoločnú bolesť za horkosladké víťazstvo vydobyté veľkorysou láskou týchto kňazov. V lete o rok neskôr povzbudil jednu komunitu rehoľných sestier, aby naďalej slúžili Alžírčanom ako „biele mučenice“:

„Biele mučeníctvo. To je to, čo sa usilujeme žiť každý deň – tým, že dávame svoj život kvapku po kvapke: svojím pohľadom, svojou prítomnosťou, prejavením záujmu, službou, všetkými tými malými vecami, vďaka ktorým sa o svoj život delíme s druhými a dávame im ho.“

Povedal im, že toto je „eucharistický“ život. „No nie je to len spomienka a pamiatka na to, čo robil Ježiš; to sám Ježiš účinkuje aj dnes vo vás a obetuje svoj vlastný život.“

To Ježiš trpí
V bezprostrednom nebezpečenstve bol aj život biskupa Claverieho. No vďaka svojej nesmierne hustej sieti priateľstiev cítil solidaritu mnohých. Raz, keď sa po nebezpečnej ceste vrátil domov, prišiel ho ktosi navštíviť a doniesol mu šampanské od istého arabského priateľa. Iní priatelia ho prichádzali navštíviť so svojimi deťmi a prinášali mu vždy domáci chlieb či „chlieb priateľstva“, ako ho volal Pierre.
No najviac sily dostával od Boha skrze modlitbu. Neustále sa modlil za bezpečnosť svojho ľudu, no cítil aj kontemplatívny pokoj pri plnení svojich pastoračných povinností v diecéze. Medzi jeho aktivitami boli aj mnohé nové projekty pre dobro krajiny; napríklad raz uprostred vojny otvoril novú knižnicu. Skupine vyšších rehoľných predstavených v roku 1995 však povedal, že ešte potrebnejšie ako toto je hľadieť na Arabov „s dôverou, dobrou vôľou, hľadieť na nich z Božieho uhla pohľadu“.
Claverie verejne vystupoval proti násiliu v politických diskusiách aj vo svojich príhovoroch v rádiu. Obraňoval pritom fakt, že jeho povolaním je zostať v Alžírsku. „Nie je vari dôležité, aby kresťania boli prítomní na miestach, ktoré sú zničené a opustené?“ pýtal sa. „My sme [v Alžírsku] kvôli Ježišovi Kristovi, pretože to on trpí v tomto násilí, ktoré nešetrí nikoho; to on je znova a znova ukrižovaný v telách tisícok nevinných.“ Takáto odvaha jeho poslucháčov provokovala i miatla zároveň. Vari sa vôbec nebál?

„My sme už dali svoj život“
Večer 1. augusta 1996 sa Pierre Claverie vracal z Alžíru, hlavného mesta Alžírska, kde bol na stretnutí s francúzskym ministrom zahraničných vecí, na ktorom musel opäť vysvetľovať, prečo katolícki rehoľníci hodlajú aj naďalej zostať v Alžírsku. Jeho priateľ, Mohamed Bouchikhi, ho zaviezol z letiska naspäť na biskupský úrad. Keď otvorili dvere, vybuchla nastražená bomba a oboch mužov na mieste zabila.
Pierre Claverie a ďalší osemnásti „alžírski mučeníci“, ktorí zomreli v občianskej vojne, boli v decembri 2018 vyhlásení za blahoslavených. Blahorečenie sa uskutočnilo v alžírskom meste Oran. Po prvý raz v dejinách sa blahorečenie konalo v moslimskej krajine. Zároveň bola táto slávnosť prejavom úcty Cirkvi k 114 imámom a takmer 15 000 umierneným moslimom, ktorí boli zabití v tejto občianskej vojne.
Svedectvo Pierra Claverieho a ostatných alžírskych mučeníkov spočíva v ich presvedčení, že oni už odovzdali svoj život Bohu. Svojou smrťou len potvrdili rozhodnutie zasvätiť a odovzdať sa vôli Boha, ktorý je láska. A toto môže urobiť každý z nás, nech sa nachádza kdekoľvek.

 



 

 

 

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

Adam Szustak OP

Hrniec strachu

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt