číslo 4,  ročník 20, Veľká noc 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Spiritualita pribúdajúcich rokov


 

Nedávno sme vydali knihu, ktorá môže byť výborným sprievodcom pre každého, kto si začína uvedomovať, že roky mu akosi rýchlejšie pribúdajú. Kniha sa volá Vyrovnanosť a pokoj s podnadpisom Spiritualita pribúdajúcich rokov. Autorom je škótsky redemptorista páter Jim McManus a psychologička, už dôchodkyňa Stephanie Thorntonová. Spojili svoje poznatky viery a vedy a napísali výborné dielo o tom, ako robiť zo starnutia zmysluplný proces, ktorý môže – a má! – prinášať bohaté ovocie. A to nielen pre starnúceho človeka, ale aj pre jeho okolie. Práve preto knihu odporúčame aj tým, ktorí sa starajú napríklad o svojich starnúcich rodičov. Po jej prečítaní budú lepšie rozumieť tomu, čo ich blízki prežívajú, no zároveň ich budú môcť v tomto procese sprevádzať. Nech je pre vás inšpiráciou nasledujúci text z uvedenej knihy. Kniha formátu A5 ma 184 strán, je brožovaná, jej maloobchodná cena je 7,70 €, pri objednávke v našom vydavateľstve máte 15% zľavu.

Vzťahy sa menia
Meniace sa spoločenské vzťahy a vývoj technológií nám síce môžu narušiť pokojnú starobu, no ešte to nie je nič proti tomu, aké problémy nám dokážu narobiť zmeny v našom osobnom živote. Deti rastú a opúšťajú domov, žijú vlastným životom a k nám zavítajú už len na návštevu. Manželstvá a priateľstvá sa rozplynú v nedorozumeniach alebo vo vzájomnom obviňovaní, nevydržia napätie v medziľudských vzťahoch, alebo len jednoducho mlčky zaniknú. Kolegovia, ktorých sme vídali v práci každý deň, sa nám s odchodom do dôchodku vytratia zo života. Priatelia a susedia sa odsťahujú – alebo sa odsťahujeme my – a každodenný kontakt sa obmedzí na príležitostné návštevy, telefonáty a vianočné pohľadnice. Naši rodičia, tety, strýkovia umierajú a z nás sa stávajú siroty, pričom nezáleží na tom, koľko máme rokov. Potom začnú umierať bratia, sestry, milovaní manželia, manželky, priatelia, s ktorými sme prežili celý život. A tu sa už začínajú vážne problémy.
Čím dlhšie žijeme, tým pravdepodobnejšie zostaneme poslednými preživšími z našich priateľov či príbuzných. Býva to však veľmi osamelé. Jedna stará pani v dome opatrovateľskej služby kedysi povedala: „Už nezostal nikto, kto by ma nazval Nellie, ako ma volali, keď som bola dievčaťom. Teraz som pani Wilsonová. A ak sa na mňa usmeje šťastie, tak Elizabeth.“ Nikto nenahradí ľudí, s ktorými sme vyrastali, ktorí boli súčasťou našej dospelosti až do dôchodku. Nie je to však len preto, že naozaj dôverné priateľstvo vzniká celé roky, hoci najčastejšie to býva práve tento prípad. Je to aj preto, že na vzťahoch z mladosti a v aktívnom veku je čosi veľmi špecifické a vzácne. Keď totiž prichádzame o ľudí z tohto obdobia, nemáme sa už s kým zasmiať na starých historkách, ktorých pointu sme chápali iba my, alebo spomínať na víťazstvá či prehry zo starých čias.
Keď starneme a strácame čoraz viac ľudí, ktorých máme radi, sme zraniteľní a ľahko skĺzneme do izolovanosti, pocitu osamelosti a opustenosti. Ak sa začneme sústreďovať na stratené priateľstvá, často nás prepadne depresia a uzavrieme sa. Básnik Henry Vaughan vyjadril smútok a žiaľ takto:

„Všetci sú preč,
odišli do sveta svetla,
a ja tu sedím sám,
jediný, čo som zostal.“

V skutočnosti, samozrejme, nie sme úplne sami. Pokiaľ sa nerozhodneme žiť v ústraní a v odlúčenosti (a aj vtedy musíme niekedy komunikovať), sme obklopení ľuďmi, aj keď to nemusia byť ľudia, ktorých by sme mali radi okolo seba. Problémom pokročilého veku býva nadväzovanie vzťahov s novými ľuďmi – a opäť ide o problém v materiálnej aj spirituálnej oblasti.
Človek je spoločenský tvor. Izolovanosť z každého človeka, aj z tých najlepších, urobí skôr či neskôr čudáka! Potrebujeme ľudskú spoločnosť, ale zároveň viac než to – aby sme prospievali na duchu aj tele, potrebujeme lásku. Jedným z najlepších predpokladov dlhého a zdravého života je kvalita našich vzťahov. Čisto z praktického dôvodu by sme teda mali správne reagovať na koniec starých vzťahov tým, že sa zoznámime s novými ľuďmi. Je to v našom najlepšom záujme! Treba však urobiť ešte viac, než len toto. Ponúknuť ako dar seba samého – darovať druhým svoju lásku a nebyť sebecký je totiž silnou duchovnou milosťou.
V jednej piesni sa spieva: „Ak nemôžeš byť s tým, koho miluješ, miluj toho, s kým si.“ Liekom na osamelosť a izolovanosť nie je čakanie na to, že ma niekto bude mať rád, ale že ja ponúknem svoju lásku druhým. Najmä vtedy, keď naši milovaní odchádzajú z nášho života, vychádzajme s láskou v ústrety druhým, aby sa naša schopnosť mať niekoho rád postupne nevytratila. Aj tu platí: žime naplno prítomný okamih, nežime v minulosti; radostne prejavme druhým lásku práve v tejto chvíli, nermúťme sa nad láskami z minulosti. Podľa môjho názoru preukazovanie lásky druhým nikdy nemôžeme prehnať; nikto z nás totiž bez nej neprežije! S veľkou múdrosťou o tom hovorí aj pápež Ján Pavol II.:

„Muži a ženy nedokážu
žiť bez lásky. Ak sa im neprejaví
láska, ak ju nespoznajú,
nezažijú a neosvoja
si ju, ak sa na nej nebudú
osobne podieľať, stanú sa
z nich stvorenia, ktoré nerozumejú
sami sebe a ich život stratí zmysel.“

Cirkev skutočne učí, že len ak úprimne darujeme seba samých v láske, iba vtedy nájdeme svoje pravé „ja“. Každý z nás má možnosť a schopnosť darovať sa úprimne a s láskou druhému. Pápež Ján Pavol II. túto schopnosť definuje takto:

„... sila vyjadriť lásku:
presne tú lásku, v ktorej
sa človek stáva darom;
darom, prostredníctvom
ktorého završuje samotný
zmysel jeho či jej bytia
a existencie.“

Človek, ktorý pristupuje úprimne a s láskou k druhému človeku, napĺňa zmysel jeho existencie, a to bez ohľadu na to, čo ďalšie sa v jeho živote odohralo.

Čas sa kráti
Akoby nestačilo, že s pribúdajúcimi rokmi sa mení svet a ľudia okolo nás, ešte aj čas sa začína meniť...
Starí ľudia zvyknú hovorievať, že čím je človek starší, tým rýchlejšie mu uteká čas – a je to presne tak. Zatiaľ čo nedeľné popoludnie sa nám ako deťom vlieklo donekonečna, teraz ani nemrkneme, a už je preč! A ten čas nielenže uteká, ale priam uháňa. Bill Clinton na záver svojho prezidentského pôsobenia skonštatoval: „Odrazu máme viac včerajškov, ako zajtrajškov.“ Väčšina z nás sa určite stotožní s anonymným účastníkom súťaže o najlepšie vyrozprávaný životný príbeh desiatimi slovami: „Myslel som si, že na život budem mať viac času.“
Prečo nám čas pri starnutí ubieha tak neskutočne rýchlo? Existuje na to množstvo psychologických teórií, ktoré skúmajú spôsob, akým naša zaneprázdnenosť alebo záhaľka vplývajú na plynutie času, alebo ako blízkosť smrti urýchľuje v našom vnímaní jeho tok. Tieto teórie poukazujú na fakt, že to, ako vnímame čas, závisí od toho, ako ho využívame.
Je logické, že čas ako taký sa naším starnutím nemení: chvíľa je chvíľa, či máme osem alebo osemdesiat rokov. Mení sa len náš postoj k času a jeho vnímanie. Malé deti a mladí ľudia prežívajú intenzívne každú chvíľu, na minulosť hneď zabúdajú a o budúcnosť sa nestarajú. Žijú, akoby boli pánmi času celého sveta! Ľudia v pokročilom veku zas, naopak, prežívajú všetko iné, len nie prítomnosť – spomínajú sústavne na minulosť alebo si robia nádeje či prežívajú strach z budúcnosti. My si sotva uvedomujeme okamih, v ktorom sa nachádzame, nieto ešte aby sme ho intenzívne prežívali! Mladí sa čudujú, že strácame zmysel pre dar času. Čudujú sa, že už ráno pri prebudení „vieme“, že nám celý deň preletí ako nič, že sa celý deň budeme buď utápať v spomienkach, alebo trnúť nad budúcnosťou; že sa nám naša budúcnosť zmršťuje pred očami, najmä ak sa sústredíme väčšmi na svoju starobu, než na prítomný okamih.
Pocit, že vám čas uniká pomedzi prsty, je bolestný, ba niektorých ľudí priam desí. Akoby nám tak unikal sám život! Aj v tejto situácii však môžeme prežívať čas inak. Prežívať čas ako v detstve znamená žiť v ňom ako v detstve; inak povedané, prežívať intenzívne každý okamih a nemyslieť pritom s obavami ani na budúcnosť, ani sa netrápiť s minulosťou. Takže teraz, keď už dokážeme prežívať naplno každú chvíľu, je čas opäť na našej strane a iba na tomto jednom jedinom vzácnom okamihu v našom živote záleží!
Takto intenzívne prežívať súčasný okamih znamená pre nás oveľa viac, než len praktické riešenie nášho premenlivého vnímania času! V skutočnosti ide o mocnú duchovnú milosť. Tak veľa zo svojho života trávime v hmlistom pamäťovom opare alebo v mysteriozite neistej budúcnosti! Sme ako ľudia, čo stoja pri nádhernom vodopáde, ktorý si prišli pozrieť, no namiesto toho, aby naň s úžasom hľadeli, čítajú si o ňom len v turistickom sprievodcovi! Ani vôňu kvetu, ktorý si iba predstavujeme, nepocítime a nikdy nezažijeme bohatosť jeho živej krásy. Iba to, čo je tu a práve teraz, je reálne. Len vďaka tomu, že si naplno uvedomíme prítomnú chvíľu, „budeme mať život a budeme ho mať hojnejšie“ (porov. Jn 10, 10).

 



 

 

 

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

Adam Szustak OP

Hrniec strachu

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt