číslo 6,  ročník 20, júl-august 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Svedomie parlamentu
Blahoslavená Hildegarda Burjanová žila svoju vieru v politike
Wodeene Koenig-Brickerová


 

Miesto ženy v nemeckej spoločnosti na začiatku 20. storočia vyjadroval výraz: „Kinder, Küche, Kirche,“ čiže „deti, kuchyňa, kostol“. No tieto očakávania Hildegardu Burjanovú neodradili od toho, aby sa ako laička s chronickými zdravotnými problémami v medzivojnovom období stala spoločensky a politicky činnou. S Božou pomocou Hildegarda uvidela „núdzu svojej doby“ a s láskou na ňu odpovedala.

Hľadanie pravdy
Hildegarda sa narodila 30. januára 1883 ako druhá dcéra Abraháma a Berty Freundovcov, židovského páru žijúceho v Pruskom Sliezsku (oblasť nachádzajúca sa na pohraničí dnešného Nemecka a Poľska). Hoci jej rodina svoje židovské náboženstvo nepraktizovala, v Hildegardinej bystrej mysli sa začali vynárať rôzne duchovné otázky. Jej zvedavosť prebudil pohľad na rehoľnú sestru, ktorá sa v záhrade modlila žalmy. Svojej mamy, agnostičky, sa začala vypytovať: Čo je to za rehoľnú sestru? Kde je Boh? Prečo sa modlí? Po tom, čo jej mama na tieto otázky nevedela odpovedať, malá Hildegarda odvetila: „Aké musí byť dobré vedieť sa modliť k Bohu.“ A dodala: „Môj Bože, aj ja sa chcem modliť.“ No počas štúdia na strednej škole sa sústredila na intelektuálne ciele; nezaujímala sa ani o oblečenie či večierky, ale skôr o to, aby sa stala „etickým človekom“.
Hildegardina rodina ju v sekulárnom vzdelávaní podporovala a na Zürišskej univerzite – ako jedna z mála žien v tom čase – získala doktorát z filozofie. Počas tamojšieho pobytu ju zaujali prednášky protestantských profesorov Roberta Saitschika a Friedricha Foerstera, ktorí vysvetľovali, že ľudia sú schopní poznať Boha. No aj keď ju tento koncept hlboko zaujal, bojovala s pochybnosťami. A tak sa naliehavo modlila: „Môj Bože, ak existuješ, dovoľ mi nájsť ťa.“ No prešlo päť rokov a ona stále nemala žiadnu odpoveď.

„Bezmocná“ bez Boha
V roku 1907 sa Hildegarda vrátila do Berlína, aby tam študovala ekonómiu a sociálnu politiku. Tam sa zoznámila s Alexandrom Burjanom, tiež agnostikom hľadajúcim pravdu, a vydala sa za neho. Necelé dva roky po svadbe začala Hildegarda trpieť silnými bolesťami brucha. Od jesene 1908 do jari nasledujúceho roka podstúpila niekoľko operácií v katolíckej Nemocnici svätej Hedvigy, ktorú viedli Sestry milosrdenstva svätého Karola Boromejského.
Počas Veľkého týždňa roku 1909 sa lekári definitívne vzdali akejkoľvek nádeje na jej prežitie. No potom sa na Veľkú noc stal nevysvetliteľný zázrak: jej zdravotný stav sa začal zlepšovať. Počas nasledujúcich siedmich mesiacov sa o Hildegardu s veľkým súcitom starali sestry milosrdenstva a Hildegarda počas tohto obdobia uverila v Boha. Napísala: „Len Katolícka cirkev dokáže vykonať zázrak, ktorým je to, že celá komunita je naplnená takým duchom... Človek ponechaný len na svoje prirodzené schopnosti nedokáže robiť to, čo robia tieto sestry. Pri pohľade na ne som zakúsila silu milosti.“
Niekoľko mesiacov po prepustení z nemocnice Hildegarda vstúpila do Katolíckej cirkvi, ktorá mala v luteránskom Nemecku menšinové zastúpenie. O rok neskôr do nej vstúpil aj jej manžel. Obaja pochopili, že ľudské poznanie má svoje hranice. „Konať dobro nedokážeme čisto ľudskou múdrosťou,“ napísala, „len v zjednotení s Kristom. V ňom môžeme urobiť všetko; bez neho sme úplne bezmocní.“

Prehlbujúci sa súcit
Hildegarda prijala svoje telesné zotavovanie a následné duchovné znovuzrodenie ako dar od Boha a ako zlomový bod svojho života. Napísala: „Tento čerstvo darovaný život musí patriť úplne Bohu a celému ľudstvu.“ Alexander a Hildegarda sa krátko nato – vďaka skvelej pracovnej ponuke, ktorú dostal Alexander, presťahovali do Rakúska, teda do prevažne katolíckej krajiny.
Vo Viedni sa Hildegarda zapísala na „spoločenské prednášky“, ktoré farbisto opisovali problémy, s ktorými zápasili chudobní ľudia v tomto meste. Dozvedela sa o mužoch, ženách a deťoch, ktorí v továrňach pracujú za biednu mzdu pätnásť hodín denne. Slúžky v domácnostiach – mladé ženy, ktorým chýbalo vzdelanie a spoločenské postavenie – boli tak slabo platené, že sa ponúkali ako prostitútky, aby prežili. Hildegarda bola zhrozená.

Celý článok bude prístupný od 31.7.2019

 



 

 

 

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

Adam Szustak OP

Hrniec strachu

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt