číslo 6,  ročník 20, júl-august 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Nebezpečné lezenie
Pohľad do tváre smrti mi pomohol podvoliť sa Duchu
diakon Dave Brencic


 

„Dave, podvoľ sa, odovzdaj sa,“ povedal mi môj fyzioterapeut. „Nehovorieva sa práve toto v kostole? To isté platí aj vo fyzioterapii.“ Kým terapeut pracoval na mojej zlomenej píšťale, musel som sa nad touto analógiou pousmiať. Viac než tri mesiace som každý deň stál pred výzvou podvoliť sa Duchu Svätému. Všetko sa to začalo mojím rozhodnutím ísť na túru na turistický chodník zvaný Cathedral Rock Trail, ktorý sa nachádza pri arizonskom meste Sedona. Moja žena Jane sa pri jednom konkrétnom chodníku počas túry rozhodla, že ma radšej počká dole; cestička na vrchol jednej skaly sa jej totiž zdala príliš strmá. Ja som však trval na tom, že tam vyleziem, a zvedený prísľubom úchvatného výhľadu z vrcholu som sa vybral nahor.

Život mi zachránil... kaktus?
Strmý výstup mi trval dlhšie, než som očakával. Začal som byť unavený a vedel som, že Jane ma stále čaká kdesi dole. Rozhodol som sa teda, že sa otočím a vrátim. Chodník však nebol tak dobre značený, ako som si myslel. Navyše nikto nekráčal dole, takže som nemal koho nasledovať, a cestu, ktorou som prišiel, som si nepamätal. Urobil som jeden neistý krok a v momente som sa z hrebeňa, po ktorom som šiel, zošmykol. Padal som niekoľko metrov. Počas pádu som vystrčil ľavú ruku a okamžite som pocítil ostrú bolesť v ramene. Na okamih – tesne predtým, ako sa moje nohy celkom vzdali – som sa dokázal na chvíľku zastaviť. Potom som sa začal kotúľať po skalnatom svahu. Vtedy som skríkol: „Bože, zachráň ma!“ Zastal som tak, že som celkom náhodne padol na opunciu, pričom mi noha uviazla v nejakých konároch suchého stromu.
Bol som pri vedomí.
Bol som nažive.
No spaľovala ma bolesť, akú som dovtedy nezažil.
Traja ďalší turisti ma videli padať a zavolali pomoc. Kým ma záchranári dostali do stabilizovanej polohy, prešli asi tri hodiny. Potom ma pomocou lán zniesli po prudko sa zvažujúcom svahu. Len matne si pamätám, ako ma prevážali na pohotovosť úrazovej chirurgie do neďalekého mesta a robili mi vyšetrenia. Snímky a vyšetrenia ukázali, že mám zlomenú nohu a vykĺbené rameno. Na hornej časti tela som mal toľko kaktusových pichliačov, že to vyzeralo, akoby som mal košeľu prišpendlenú k hrudi.
Lekári zo záchrannej služby mi neskôr povedali, že ten kaktus mi zachránil život, pretože zastavil môj pád. No ja som v hĺbke srdca vedel, že veľkú úlohu pri mojej záchrane zohral môj anjel strážny. Veril som, že nešlo o obyčajnú náhodu či nejaký kaktus; zachránil ma Boh.

Hľadanie Božej vôle
Počas čakania na operáciu mi Jane vtisla do rúk môj ruženec. Vo svojom vnútri som bojoval s bolesťou a strachom z budúcnosti; do očí mi vystúpili slzy. Obrátil som s modlitbou na Boha. Pri modlitbe ruženca sa mi pred očami premietali živé obrazy Ježišovej agónie v Getsemanskej záhrade, pri bičovaní, korunovaní tŕním a na kríži. Popritom, ako som pri bolestnom ruženci rozjímal nad Ježišovým umučením, dokázal som Bohu odovzdať svoju bolesť a strach.
Vtedy som sa rozhodol obetovať tento svoj nepríjemný zážitok na dva konkrétne úmysly: za svoju dcéru, ktorá zápasí s určitými zdravotnými problémami, a za duše v očistci, za ktoré sa nikto nemodlí. Boh mi ukázal, čo môžem robiť, keď sa ocitnem zoči-voči bolesti, frustrácii a bezmocnosti. No aj tak som sa musel modliť za silu nepovedať slová: „Prečo ja?“
Svätý Ján z Kríža napísal, že na to, aby mohla byť duša naplnená Bohom, musí sa najskôr vyprázdniť od seba samej. Ján bol presvedčený, že práve takéto okamihy vyprázdňovania sa od našej pýchy, zdravia či dokonca našej identity môžu byť urýchľujúcim faktorom našej premeny na Ježišovu podobu. A práve toto som si dal za cieľ počas svojej dlhej rekonvalescencie. Začal som sebe i Bohu klásť otázku: Ako by som sa mohol z tejto skúsenosti poučiť a odovzdať sa tvojej milosti? Ako by som sa mohol nechať naplniť tvojím Duchom a slúžiť druhým?

Modlitba na verejnosti
Ako dni a týždne ubiehali, Boh mi dával na to množstvo príležitostí. Začal som tým, že som ďakoval za návštevy sestrám a lekárom, ktorí sa o mňa deň čo deň starali. Toto jednoduché a srdečné gesto im často vyčarilo úsmev na tvári. Jedného dňa som však pocítil, že ma Duch Svätý podnecuje k tomu, aby som sa s niektorými z nich aj modlil.
Toto vnuknutie som dostal, keď ma pred operáciou zlomenej nohy tlačili na vozíku do operačnej sály. Ako som tak ticho sedel vo vozíčku, pocítil som, že by som sa mal pomodliť. A tak som si od anestéziológa vyžiadal chvíľku na modlitbu predtým, ako ma uvedie do narkózy. „Chcete sa modliť v duchu alebo nahlas?“ opýtal sa. „Nahlas,“ odpovedal som. On potom poprosil ostatných lekárov a sestry o ticho.
Všetkých som vtedy pozdravil a predstavil som sa ako diakon Katolíckej cirkvi. O slová modlitby sa – ako väčšinou – postaral Duch Svätý: „Vďaka ti, Bože, za dar tohto dňa,“ modlil som sa. „My všetci sme tvoje deti a prosíme ťa, aby si viedol všetkých týchto lekárov, sestry a prítomných, ktorí sú tu. Daj, aby bola táto operácia úspešná...“
„Ďakujeme vám,“ povedal mi potom anestéziológ. „To bola pekná modlitba.“ Bolo to jednoduché svedectvo, no vedel som, že ho musím vydať.

Deliť sa o starosti a modlitby
Počas môjho zotavovania na úrazovom a rehabilitačnom oddelení mi skrížilo cestu mnoho ľudí. Mnohým z nich som mohol porozprávať príbeh o tom, ako ma v Sedone ochránil môj anjel strážny, prípadne som sa s nimi mohol pozhovárať o iných stránkach svojej viery. Niekedy mi Boh dal úlohu byť spoločníkom iným pacientom, a tak som ich počúval rozprávať o starostiach a strachu z budúcnosti.
Jeden starší slobodný muž, ktorý prežil mŕtvicu, mi povedal, že jeho rodina sa o neho nedokáže postarať. Mal pred sebou pochmúrnu budúcnosť v nejakom štátnom zdravotníckom zariadení. „Už nikdy nebudem môcť ísť na svoju chatu,“ povedal mi zadržiavajúc slzy. Vedel som, že len samotné slová ho nemôžu utešiť, no sľúbil som mu, že sa budem zaňho modliť. Dodnes sa zaňho v modlitbe prihováram.
Nedávno som narazil na jeden citát biskupa Fultona Sheena: „Prijať utrpenie, chorobu či zármutok neznamená tešiť sa z týchto vecí alebo sa pred nimi obrniť či dúfať, že časom poľavia. Znamená to obetovať ich Bohu, aby tak mohli priniesť ovocie.“

Ovocie odovzdanosti
Na mesiace prežité na vozíčku spätne hľadím ako na mesiace premeny. Nehoda, ktorá sa mi stala na túre, sa zmenila na príležitosť cvičiť sa v odovzdanosti a pokore – a tiež na príležitosť postaviť sa zoči-voči vlastnej bezmocnosti. Vďaka tejto nehode som dokázal hlbšie pochopiť život v Duchu Svätom a to, ako veľmi sa musím spoliehať na Božiu milosť.
Moje zranenia sa celkom zahojili asi až po roku. No po tejto skúsenosti mám hlbší súcit s nespočetným množstvom ľudí, ktorých pozemský život je neustále pretkaný bolesťou a utrpením. Chcem, aby vedeli, že Boh je s nimi, že ich môže denne držať a podopierať a že ich život má zmysel. Podobne ako oči slepca uzdraveného Kristom, aj moje oči sa otvorili a ja teraz týmito novými očami vidím celý svet. Semienka boli zasiate. Len Boh vie, koľko ovocia prinesú.

 



 

 

 

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

Adam Szustak OP

ešte5minút

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt