číslo 7,  ročník 20, september 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Blahoslavení chudobní v duchu
Zriekni sa seba samého a Ježiš ťa naplní


 

Aké obrazy vám zídu na myseľ pri slove „kráľovstvo“? Možno si predstavíte rytierov v žiarivej zbroji, krásne panie, zaodeté jemným hodvábom, a opevnený hrad, obklopený vodnou priekopou. Alebo vám možno zíde na um modernejší obraz: napríklad kráľovský dvor anglickej kráľovnej Alžbety. No či už si predstavíme stredovekých rytierov, alebo súčasných monarchov, všetky tieto obrazy kráľovstva zväčša obsahujú slávu, bohatstvo aj intrigy.
Skúsme si ale teraz predstaviť iný druh kráľovstva: kráľovstvo obývané robotníkmi a sedliakmi zhromaždenými okolo svojho kráľa, ktorý je sám obyčajným tesárom. Obyvatelia tohto kráľovstva namiesto hudby a spevu dvorných spevákov počúvajú tohto muža, ktorý im rozpráva príbehy o rozsievačoch a zrnách a o synoch a otcoch.
Takéto kráľovstvo prišiel Ježiš založiť. Toto kráľovstvo sa takmer vo všetkom líši od bežného pozemského kráľovstva. Ako Ježiš opísal vo svojej Reči na vrchu, Božie kráľovstvo spočíva v duchovnom živote, v modlitbe, pôste, v darúvaní almužien a nastavovaní druhého líca. V tomto kráľovstve s druhými zaobchádzame tak, ako by sme sami chceli, aby oni zaobchádzali s nami, a absolútne dôverujeme Bohu, že sa o nás môže i chce postarať.
Nie je náhoda, že Ježiš začína Reč na vrchu blahoslavenstvami – sériou ôsmich požehnaní, ktoré dostávame, keď žijeme podľa Božích hodnôt. Istým spôsobom sú blahoslavenstvá „stručným zhrnutím“ zvyšku Ježišovej reči, v ktorej hovorí, ako máme žiť ako občania nebeského kráľovstva. No blahoslavenstvá prisľubujú aj odmenu: život naplnený šťastím. Grécke slovo makarios, ktoré stojí na začiatku všetkých blahoslavenstiev a ktoré máme preložené ako „blahoslavení“, doslova znamená „šťastní“.
O každom z blahoslavenstiev by sme toho mohli povedať veľa, no tento mesiac sa zameriame na tri z nich: blahoslavení chudobní v duchu, milosrdní a tí, čo šíria pokoj. Pozrieme sa na to, ako máme tieto blahoslavenstvá uskutočňovať v praxi, a tak hlbšie prežívať život – a šťastie – v Božom kráľovstve.
Začnime teda prvým z nich: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3).

Život naplnený sebadarovaním
Ak chceme pochopiť, čo znamená byť chudobný v duchu, najlepšie urobíme, ak sa pozrieme na samého Ježiša. On viac než ktokoľvek iný žil blahoslavenstvá naplno a dokonale. Prečo? Pretože podstata chudoby v duchu spočíva v zrieknutí sa seba samého pred Bohom a v ochote robiť všetko, čo od nás nebeský Otec žiada.
Predstav si, ako Ježiš, večný Boží Syn, sedí na svojom nebeskom tróne a teší sa z chvály a klaňania sa nespočetného množstva anjelov. Prečo by to všetko opúšťal a vstúpil by do sveta plného hriechu a smútku? Pretože bol chudobný v duchu; nesnažil sa silou-mocou držať svojho postavenia. Ale, ako hovorí svätý Pavol, „zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 7). Vstúpil medzi svoje stvorenia ako bezmocné dieťa a prijal všetky obmedzenia ľudského tela.
Ježišova otvorenosť voči chudobe v duchu sa však neskončila jeho narodením. Každý deň počas svojho života dbal na to, aby robil len to, čo mu kázal Otec. Nepôsobil nezávisle od Boha; hovoril len to, čo počul od Otca. Nesnažil sa získať uznanie alebo zlepšiť si reputáciu; on sa radšej obetoval pre druhých – pre chorých, posadnutých zlými duchmi, chudobných a stratených. Namiesto toho, aby si vyžadoval úctu, ktorá mu ako Božiemu Synovi právom patrila, hovoril ľuďom o Otcovom milosrdenstve a sám im toto milosrdenstvo preukazoval. V každom okamihu dňa žil svoje slová: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28).
A neprestal sa obetovať ani vtedy, keď si svojím účinkovaním vyslúžil u niektorých čelných predstaviteľov Izraela podozrievanie, ba aj hrozby. Povedal im: „Nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec“ (Jn 8, 28). Napokon Ježišovi nadišiel čas úplného zavŕšenia sebazrieknutia: „Stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8). Zriekol sa všetkého až do takej miery, že napokon Otcovi povedal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46).

Jeho je nebeské kráľovstvo
Keďže Ježiš žil v chudobe ducha, jeho Otec ho vzkriesil a vyvýšil ho v nebi (pozri Flp 2, 9). Dal svojmu Synovi „meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno... a aby každý jazyk vyznával: ,Ježiš Kristus je Pán!‘ na slávu Boha Otca“ (Flp 2, 9 – 11). Tak bohato odmenil Otec Ježiša za to, že sa zriekol seba samého. Doslova mu dal celé nebeské kráľovstvo!
Pretože sa Ježiš zriekol seba samého a ochotne na seba vzal „prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 7), celý jeho život mohol vyplniť Otec. Keď napríklad Ježiš povedal svojím odporcom: „Ja a Otec sme jedno,“ vydal svedectvo o tom, aký je Otcovi blízky. Hovoril im – a tiež nám –, že každý, kto sa usiluje byť chudobný v duchu, môže mať blízky a dôverný vzťah s Bohom. Či už pritom cítime nejaké emócie, alebo nie, Boh na nás vylieva svoju lásku zakaždým, keď k nemu prichádzame prázdni a chudobní v duchu.
Možno nás Pán nepovoláva žiť v takej chudobe, v akej žil Ježiš, alebo umrieť pohanení ako on, no určite sme povolaní žiť v rovnakej odovzdanosti ako on. Musíme pochopiť, že Ježiš sa nezriekol seba samého len na kríži. Takto žil každý deň svojho života.
V malých i veľkých veciach hľadal Otcovu vôľu a dôveroval, že Otec mu dá silu a bude ho viesť. Boh chce, aby sme sa aj my naňho vo všetkom spoliehali. Žiada nás, aby sme sa vyprázdnili od svojich vlastných starostí a záujmov a zriekli sa ich, pretože len tak nás bude môcť naplniť milosťou poslúchať ho a zveriť mu svoj život.

„Odíď odo mňa, Pane!“
Niekedy si môžeme myslieť, že pre Ježiša, Božieho Syna, bolo ľahšie byť chudobným v duchu. No Písmo nám predkladá aj nesmierne množstvo príkladov iných ľudí, ktorí tiež zakúsili milosť chudoby ducha. Jedným z najlepších príkladov je svätý Peter.
Už od samého začiatku vidíme Petra ako usilovne pracujúceho muža. Jeho rozhodnosť a sebestačnosť sa však zakaždým buď celkom obráti proti nemu, alebo aspoň neprinesie očakávané výsledky. Keď sa s ním stretáme prvý raz, má za sebou celonočný rybolov, z ktorého sa vracia s prázdnymi sieťami (pozri Lk 5, 1 – 8). A vtedy ho Ježiš, ktorý nemá ani zďaleka také skúsenosti s rybolovom ako on, pošle na ryby znova – a to v tú najhoršiu hodinu na chytanie rýb. No Peter napriek tomu chytí tak veľa rýb, až sa mu začnú trhať siete.
V tom okamihu pochopí, že je práve svedkom zázraku, a je celou udalosťou hlboko zasiahnutý. Padá na kolená a prosí Ježiša, aby od neho „odišiel“ (porov. Lk 5, 8). Spoznáva nielen svoju neschopnosť chytať ryby, ale aj svoju hriešnosť. Ježiš ho však neopúšťa. Robí presný opak. Pozýva tohto rybára, aby zostal s ním – a sľubuje mu, že ak to urobí, bude nakoniec „chytať“ namiesto rýb ľudí.
To je prvá z mnohých situácií, pri ktorých Peter narazil na svoje obmedzenia. Stále znova a znova sa totiž pokúšal prinášať dobré ovocie vlastnými silami: snažil sa kráčať po vode, presvedčiť Ježiša, aby sa vyhol krížu, sľuboval, že ho nikdy nezaprie, no už o pár hodín sa zaprisahával, že toho muža nikdy nestretol.
Po každom takomto pokuse sa však Peter spoliehal na seba o čosi menej. Vďaka týmto svojim bojom a zápasom (aj tým, pri ktorých ho viedli dobré úmysly) pochopil, že vlastnými silami nedokáže byť verný Pánovi. Postupne sa naučil, že ak bude prichádzať chudobný a prázdny k Ježišovi, môže sa ním nechať naplniť. Len chudobní v duchu dokážu prijať Božie kráľovstvo – a slobodu „chytať“ druhých ľudí s radosťou a nádejou Božieho kráľovstva.

Príď a nechaj sa naplniť
Toto je základná pravda o chudobe v duchu: byť chudobný v duchu znamená prísť k Bohu s prázdnymi rukami. Znamená to ponúknuť sa Bohu s vedomím, že on nechce, aby sme mu niečo dokazovali. Znamená to tiež prestať sa napĺňať vecami tohto sveta a byť otvorený prijatiu hojných darov, ktoré nám chce dať Boh. Keď vyznáme, že máme prázdne siete, hoci „sme sa celú noc namáhali“ (Lk 5, 5), budeme môcť prijať všetko zadarmo od Pána.
Možno aj ty podobne ako Peter narážaš na svoje obmedzenia a na to, že sa priveľmi spoliehaš na svoje sily. Možno ťa frustrujú tvoje nedávne zlyhania. Možno sa bojíš, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíš, nikdy toho neurobíš dosť. Alebo možno tvoje úsilie robiť dobro pre Pána neprináša také ovocie, ako si dúfal.
Nech sa už cítiš akokoľvek, Boh je pripravený naplniť ťa svojou milosťou. Tento mesiac teda prichádzaj v modlitbe pred Pána a hovor mu: „Pane, pomôž mi byť chudobný v duchu. Od čoho sa potrebujem vyprázdniť, čoho sa potrebujem zrieknuť, aby si ma mohol naplniť?“ Ak pred Boha prídeš takto, s prázdnymi rukami, začneš vo svojom živote vidieť požehnanie, ktoré Ježiš prisľúbil: každý deň budeš spoznávať a žiť jeho kráľovstvo.

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt