číslo 7,  ročník 20, september 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Stávame sa rodinou
Misijný kostol v Kanade pomáha preklenúť priepasť medzi generáciami
Patty Whelpeyová


 

V krásnej „chatovej oblasti“ v okolí Ontaria je malý misijný kostol zasvätený svätému Antonovi Paduánskemu. Mnohí dôchodcovia, ktorí žijú v tejto oblasti, prichádzajú do tohto kostola autom. V Kostole svätého Antona sú pre jeho odľahlú polohu sväté omše len v sobotu večer. No predsa v ňom prebieha veľmi živý formačný program, ktorý priťahuje nielen mladé rodiny žijúce v meste, ale aj „chalupárov“ – ako miestni volajú tých, ktorí na víkend utekajú z mesta do ticha prírody.
Keď sa sem Jean Schlicklin-Tylerová v roku 2005 presťahovala, okamžite si svoju novú farnosť obľúbila. Všimla si však jeden problém: začínala sa zväčšovať priepasť medzi dôchodcami a mladými rodinami. „V tom čase tu chýbalo nejaké spojenie medzi mladými rodinami a staršími členmi nášho spoločenstva,“ spomína Jean. Tieto dve skupiny sa jednoducho sústredili vo svojom živote na rôzne veci – to je častý jav v mnohých farnostiach.
Samu Jean dosť zamestnávala výchova dvoch detí; a aj ona mala problém vytvoriť si vzťahy so staršími farníkmi. „Je to celkom iný svet, a pritom sa nachádza v rámci nášho farského spoločenstva. Ako sa dá preklenúť tá priepasť?“ uvažovala.
Zdalo sa, že je to nemožné. Diskutovala s viacerými ľuďmi a zisťovala, či by pomohli nejaké stretnutia ľudí rôznych generácií alebo nejaký spoločný program. No potom si jedného dňa uvedomila: „Nepotrebujeme viac stretnutí; potrebujeme sa za seba navzájom len modliť.“ Táto myšlienka stála pri založení konkrétnej služby medzi farníkmi: staršie páry alebo slobodní ľudia dostali za modlitbových partnerov niektorú z mladých rodín vo farnosti. Jean si pomyslela, že ak sa budú ľudia z rôznych generácií za seba navzájom modliť, možno sa medzi nimi vytvorí aj priateľstvo a podarí sa im tak preklenúť priepasť, ktorá medzi nimi vznikla.

Spojení modlitbou
Jean oslovila s touto myšlienkou najskôr mladé rodiny – tie, ktorých školopovinné deti chodievali na farské katechézy. Spýtala sa ich, či by sa nezapojili do programu s názvom „Spolupútnici“ – tým, že sa budú modliť za nejakého staršieho člena farnosti alebo za nejaký starší manželský pár. Keď mala zoznam mladých rodín, ktoré sa chceli zapojiť, opýtala sa starších členov farnosti, či by o takýto program mali záujem. Potom si zapísala ich mená a začala ich spolu párovať.
S kamarátkou Annou, ktorá jej pri tom pomáhala, potom zaradom vyberala mená starších členov farnosti a pri každom z nich poprosila Ducha Svätého, aby ho spojil s nejakou konkrétnou mladou rodinou. Dokonca pre všetkých účastníkov vytvorili aj takzvané „chladničkové certifikáty“, na ktorých boli napísané mená ich modlitbových partnerov a ich telefónne čísla. Bolo tam tiež miesto na napísanie úmyslov, ktoré si tam mohli ľudia dopísať, keď sa navzájom trochu spoznali a zistili, čo ich „modlitboví partneri“ potrebujú.
Toto modlitbové partnerstvo spustili jednoduchým obradom pri svätej omši. Hoci jediným oficiálnym záväzkom bolo modliť sa za druhú rodinu, modlitboví partneri sa začali stretávať po svätej omši i počas rôznych farských podujatí. Niektorí sa dokonca navzájom pozvali na večeru, písali si e-maily alebo sa navzájom navštevovali. Ovocie, ktoré vzišlo z toho jednoduchého vzťahu, založeného na modlitbe, bolo nesmierne hojné.
Patricia a Andrew Willerdingovci zapísali svoju mladú rodinu do programu Spolupútnici veľmi radi. Willerdingovci patria medzi spomínaných „chalupárov“: takmer každý víkend cestujú z domu asi hodinu do Haliburtonu, aby tu prežili pekný a ničím nerušený čas v kruhu svojej rodiny. Vždy sa im páčil katechetický program pre školopovinné deti, ktorý fungoval v tejto farnosti, no so staršími ľuďmi sa zvyčajne len zdvorilo pozdravili. To sa zmenilo, keď sa spojili s Paulom a Sharon Morissettovcami, staršími manželmi na dôchodku. Najskôr s nimi po svätej omši prehodili niekoľko slov. Paul a Sharon ich potom pozvali k sebe na večeru a ich priateľstvo sa začalo rozvíjať.
Čoskoro zistili, že si toho môžu navzájom dať veľmi veľa. Paul spomína: „Keď sa ich dcéra rozhodovala, kam má ísť na vysokú školu, rozprávali sme sa o tom spolu s nimi.“ Taktiež vedel, že Willerdingovci sa zasa modlia za nich. Táto služba je tiež skvelou príležitosťou pre starších farníkov nadviazať vzťahy s deťmi. „Niektoré deti sa vôbec nehanbia. Povedia: ,Ako sa máš? Som rád, že ti je lepšie.‘ Keď má človek osemdesiatpäť rokov a deväťročné dieťa mu kladie takéto otázky, je to veľmi milé.“

Objav druhej rodiny
Paul a Sharon úprimne obdivujú rozhodnutie Willerdingovcov odchádzať každý víkend z domu a stráviť spoločný čas tu, na chate. Ich modlitbové partnerstvo im je zvlášť drahé preto, že ich širšia rodina a vnúčatá žijú od nich veľmi ďaleko. V podobnej situácii sú aj mnohí ďalší tunajší farníci.
S plynúcimi rokmi sa tento aspekt „druhej rodiny“ v rámci programu Spolupútnici začal prejavovať rôznymi drobnými skutkami. Keď napríklad jedna farníčka zomrela, jej deti rozmýšľali, kto ponesie počas pohrebu truhlu. V tejto oblasti nepoznali veľa ľudí, no potrebovali pomoc s viacerými službami pri pohrebnej svätej omši.
Vtedy si spomenuli, že ich mama sa priatelila s rodinou Jean Schicklin-Tylerovej vďaka modlitbovému programu, ktorý prebiehal vo farnosti. Jean a jej manžel Godfrey za tie roky spoznali túto paniu veľmi dobre a boli poctení tým, že môžu byť na jej pohrebnej svätej omši. V deň pohrebu bol Godfrey jedným z mužov, ktorí niesli truhlu. Ich deti sa v ten deň vypýtali zo školy a išli miništrovať.
Jean a Godfrey potom dostali nového modlitbového partnera: pani menom Lorraine, ktorej manžel trpí Alzheimerovou chorobou. Okrem toho, že ju niekedy pozvú na obed alebo na večeru, aby jej tak uľavili v jej samote, chodia s ňou tiež na návštevy za jej manželom do domova, v ktorom sa oňho starajú.

Dominový efekt
Prostredníctvom programu Spolupútnici sa medzi ľuďmi vytvorili vzťahy, ktoré by inak nevznikli. Každý týždeň si teraz ľudia pomedzi lavice vymieňajú vrúcne pozdravy. Jean sa usmieva, keď vidí, ako sa pomaly niektoré kedysi „mladé rodiny“ posúvajú do radov „starších“, pretože ich deti medzičasom vyrástli.
Peggy Flowersová, súčasná koordinátorka tohto programu, je nadšená z toho, že môže i naďalej viesť tento program. Vidí totiž, že prináša nesmierne veľa ovocia. Hoci sa zo všetkých modlitbových partnerov nestali blízki priatelia, vzťahy, ktoré vznikli, vyvolali v ich farnosti a spoločenstve priam dominový efekt. Niektoré rodiny zviazané týmto programom sa začali stretať s ďalšími dvojicami rodín. Takýmto spôsobom sa takmer každý vo farnosti začal nečakaným a úžasným spôsobom zapájať do života iných ľudí.
Tento jednoduchý úkon – prepojenie dvoch rodín modlitbou – dokázal pomôcť ľuďom prekročiť spoločenské bariéry a vytvoriť nové priateľstvá. Upevňuje generácie a vytvára farskú rodinu pre tých, ktorých rodiny žijú niekde inde. Pozdvihuje ducha osamelých a dodáva nádej do budúcnosti tým, ktorí sa cítia „odpojení“ od mladších generácií. A čo je najdôležitejšie, vďaka vzájomnej a pravidelnej modlitbe rozmnožuje dary a milosti.

 



 

 

 

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

Adam Szustak OP

ešte5minút

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt