číslo 8,  ročník 20, október 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Pane, nauč nás modliť sa
Učiť sa od Majstra


 

Istý mladý muž, pochádzajúci z hudobne nadanej rodiny, od raného veku prejavoval mimoriadny talent. Na klavíri začal hrávať už ako trojročný. Jeho otec, učiteľ, huslista a skladateľ, vypozoroval veľké nadanie svojho syna a rozhodol sa, že sa mu bude venovať a učiť ho.
Chlapec už ako päťročný začal tvoriť vlastné skladby. V tom čase už vedel hrať na husliach aj na klavíri a vystupoval v najslávnejších koncertných sieňach. Napokon prekonal svojho otca a stal sa najvplyvnejším skladateľom svojej doby. Áno, hovoríme o Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi, o jednej z najžiarivejších hviezd sveta hudby. I dnes, dve storočia po jeho smrti, pozná jeho meno každý. No aj sám Mozart, hoci mal veľký prirodzený talent, začal svoju kariéru učením sa od svojho otca.
Niekedy môžeme mať dojem, že istí ľudia majú jednoducho na modlitbu určité nadanie. Možno sme presvedčení, že stretnúť Boha tak, aby nám to zmenilo život, je čosi, čo nás presahuje, čosi, na čo jednoducho nemáme. To však nie je pravda. Mnohí svätci mali s modlitbou problém a mnohí bežní ľudia prišli na to, že Ježiš je im bližšie, než si mysleli. Náš nebeský Otec nás môže učiť rozvíjať našu vnútornú schopnosť komunikovať s ním. Môže nám pomôcť stretnúť sa s Ježišom v modlitbe.

Aj Ježiš sa učil modliť
Ak bol niekedy na svete niekto, kto sa nepotreboval učiť modliť, tak to bol Ježiš. Veď bol predsa Boží Syn! Modlitba musela byť preňho čímsi prirodzeným. Nuž, áno aj nie.
Ježiš je skutočne plne Bohom, no je aj skutočne plne človekom. A ako človek mal ľudské obmedzenia podobné tým našim. Nenarodil sa ako dospelý človek, chápajúci svojho Otca a svoju vlastnú identitu Mesiáša. Nie, on prišiel na svet ako bezmocné dieťa, vo všetkom závislé od svojich rodičov.
Ježiš sa nám túžil pripodobniť vo všetkom okrem hriechu. Rozhodol sa teda začať vo všetkom od nuly – aj v modlitbe. To znamená, že aj on sa musel učiť modliť. A vyžadovalo si to od neho istú námahu. Preto je pre nás dokonalým vzorom i vodcom. Pozrime sa teda na to, ako sa vo svojom živote modlil.

Nazaretská škola modlitby
O Ježišových chlapčenských rokoch, prežitých v skrytosti v Nazarete, toho Písmo nehovorí veľa. No Jozef a Mária ho určite zasväcovali do viery svojho ľudu. Určite mu rozprávali aj jeho vlastný príbeh. Pravdepodobne mu rozprávali o tom, ako ich – Máriu osobne a Jozefa vo sne – navštívil archanjel Gabriel. Rozprávali mu o jeho zázračnom narodení a o Simeonovom proroctve, že on bude jedného dňa „svetlom na osvietenie pohanov a slávu Izraela, Božieho ľudu“ (porov. Lk 2, 32).
Tieto veľké príbehy museli Ježišovi utkvieť v pamäti. No Jozef a Mária kládli základy jeho dôvery v Boha aj jednoduchšími, bežnejšími spôsobmi. Predstav si, ako sa každý piatok večer, keď vyšla prvá hviezda, zišli a zapaľovali sviečky na oslavu sabatu a ďakovali Bohu za požehnania daného týždňa. Predstav si, ako ho učili poznávať Písmo a ako ho privádzali na vyučovanie do synagógy. Určite ho učili, ako má Boha a jeho prítomnosť nachádzať v kráse prírody, v bežných situáciách života i v ľuďoch okolo seba.

Kristova škola
Ježiš rástol a postupne začal Boha vyhľadávať aj sám. Pamätáš si, ako zostal v jeruzalemskom chráme, hoci už boli jeho rodičia na ceste domov? Tak veľmi túžil byť v „dome svojho Otca“ (porov. Lk 2, 49)!
No aj po tom, čo si vybral učeníkov a začal vykonávať svoju službu, sa Ježiš zvykol utiahnuť na pusté miesta a tam sa modliť: pri mori, na vrcholoch hôr, kdekoľvek, kde mohol nájsť samotu (pozri Lk 5, 16; Mk 3, 7. 13). Ježiš vo svojom človečenstve žíznil po chvíľach samoty s Otcom a vo svojom živote i v živote svojich učeníkov tento čas kládol na prvé miesto (pozri Mt 6, 6). Bolo to preňho také dôležité, že často kvôli tomu vstával už skoro ráno alebo zostával celú noc hore (pozri Mk 1, 35; Lk 6, 12).
Ježiš tiež dbal na to, aby sa v modlitbe obracal na svojho Otca vždy, keď stál zoči-voči nejakému vážnemu rozhodnutiu alebo nejakej náročnej situácii. Modlil sa pred vzkriesením Lazára (pozri Jn 11, 41 – 42). Modlil sa predtým, než si vyvolil Dvanástich, a aj vtedy, keď trúchlil nad smrťou Jána Krstiteľa (pozri Lk 6, 12; Mt 14, 13). A modlil sa v Getsemanskej záhrade s vedomím, že ho o chvíľu zatknú a neskôr zabijú.
Ježišovi učeníci po celý ten čas sledovali, ako sa ich Učiteľ modlí, a postupne začali vnímať prepojenie medzi jeho verejným účinkovaním a jeho skrytým životom modlitby. Bolo teda celkom prirodzené, že ho napokon požiadali: „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11, 1). Ježiš bol veľmi rád, že ho prosia o pomoc. Naučil ich teda „Modlitbu Pána“. No nepovedal im len, akými slovami sa majú modliť. Naučil ich aj to, ako majú rozvíjať svoj vzťah s Bohom. Ukázal im, že sa môžu odvážiť nazvať Boha svojím Otcom tak ako on.

Modlitba, ktorú sa odvažujeme modliť
Modlitba Pána je taká jednoduchá, že ju môže odrecitovať aj malé dieťa, no taká hlboká, že jej hlbiny nedokážu úplne preskúmať ani všetci teológovia a svätci. Pozrime sa teda bližšie na niektoré postoje, ktoré nám Ježiš odkrýva slovami tejto modlitby.
Dôverný vzťah s Otcom. „Otče náš, ktorý si na nebesiach“ (Mt 6, 9). Toto slovné spojenie je kľúčom k celej modlitbe. Žiaden svätý muž či svätá žena Starého zákona neoslovoval Boha „Otec“. Dokonca ani Mojžiš. Len Ježiš mohol volať Boha tak dôverne: „Otec.“ Ale aj nás žiada, aby sme Boha oslovovali náš Otec. Pozýva nás prihovárať sa Bohu ako jeho synovia a dcéry s postojom dôvery v Božiu lásku voči nám. Aké je to privilégium! Boh je tvoj Otec. Miluje ťa tou istou láskou, akou miluje Ježiša (pozri Jn 16, 27)!
Úcta a adorácia. „Posväť sa meno tvoje“ (Mt 6, 9). Modlitbu často začíname prednášaním svojich potrieb Bohu a až potom myslíme na to, čo chce Boh. No Ježiš tento postup obracia; on kladie Boha na prvé miesto. Prichádza k Otcovi s bázňou a úctou a žiada nás, aby sme to robili aj my. Už od samého začiatku obracia našu pozornosť na Božiu svätosť a dobrotu. Tak sa totiž budeme približovať k Bohu s pokorným srdcom a vedomím, že modlitba je v prvom rade o ňom, nie o nás.
Odovzdanosť. „Buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“ (Mt 6, 10). Tomuto postoju pri modlitbe sa Ježiš určite priučil od svojej mamy. Veď ona pri zvestovaní vyslovila v modlitbe veľmi podobné slová: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Obaja sa často utiekali k modlitbe, v ktorej hľadali silu odovzdať sa do Božej vôle: od Máriinej modlitby pri zvestovaní cez Ježišovu poslušnosť na kríži až po Máriinu tichú odovzdanosť pod krížom. Tým, že svojich učeníkov Ježiš učí modliť sa týmito slovami, pozýva aj nás odovzdať sa do Božej vôle.
Spoľahnutie sa. „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“ (Mt 6, 11). Spomínaš si, ako často sa Ježiš obracal na Boha modlitbou? Každý deň prežíval s postojom pokornej dôvery v Otca; a teraz aj nás učí prinášať svoje malé i veľké potreby Otcovi. No namiesto toho, aby od nás čakal, že túto pokornú dôveru dosiahneme sami, dáva nám každý deň svoje presväté telo a krv, ktoré sú naším každodenným pokrmom. Tak si môžeme byť istí, že ten, ktorý sa nám dáva v Eucharistii, nás bude posilňovať svojou milosťou aj počas celého dňa.
Pokánie a milosrdenstvo. „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12). Ježiš dobre poznal ľudskú krehkosť a slabosť. On síce nikdy žiaden hriech nespáchal, no bol pokúšaný podobne ako my. Vedel, ako často upadáme do hriechu a potrebujeme odpustenie. Vedel tiež, že obetuje svoj život, aby nás zmieril so svojím Otcom. A tak nás naučil prosiť Boha o toto milosrdenstvo, ktoré ho bude toľko stáť. No naučil nás aj odpúšťať druhým, keď nás zrania, tak, ako Otec odpúšťa nám.
Dôvera. „Zbav nás Zlého“ (Mt 6, 11). Keď diabol pokúšal Božieho Syna na púšti, Ježiš dôveroval Bohu a v to, že ho môže ochrániť jeho slovo (pozri Mt 4, 1 – 11). Aj my môžeme dôverovať Bohu a veriť mu, že nás ochráni od zla. Každý deň, bez ohľadu na to, aké búrky prežívame, môžeme zvolať: „Pane, zachráň ma,“ tak ako Peter, ktorý sa začal topiť, keď sa zľakol vĺn a silného vetra (pozri Mt 14, 30). Ježiš nás pobáda spoliehať sa na to, že Otec nás ochráni a dá nám silu zoči-voči všetkým pokušeniam sveta, tela a diabla.

Osvojiť si Ježišovo srdce
Podobne ako pri hre na hudobný nástroj aj pri modlitbe ide o čosi viac, než len naučiť sa potrebnú techniku. Modlitba nie je len o tom, čo hovoríme alebo čo robíme – je to postoj nášho srdca. Každým okamihom, ktorý trávime s Ježišom, si trochu viac osvojujeme jeho srdce a náš vzťah s ním a s Otcom sa prehlbuje. Učíme sa prichádzať k Bohu s rovnakými postojmi, s akými k nemu prichádzal Ježiš. A keď si osvojíme tieto postoje, akákoľvek modlitba sa môže stať osobným stretnutím s naším Bohom.
Naša tichá modlitba pred Ježišom v Eucharistii sa môže stať okamihom vyliatia lásky. Naše pokľaknutie pred krížom sa môže stať prejavom vrúcneho pokánia a ľútosti nad našimi hriechmi a chvíľou, keď sa staneme zhovievavejšími voči druhým. Naše odpovede pri svätej omši sa zasa môžu stať obetou lásky nášmu Otcovi. Všetkými týmito spôsobmi – a tiež mnohými ďalšími – sa môžeme odvažovať modliť tak, ako nás naučil modliť sa náš Majster a Učiteľ, Ježiš.

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt