číslo 9,  ročník 20, november 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Boží architekt
Antoni Gaudí vykonávaním svojho remesla spolupracoval s Bohom
Sherry Weddellová


 

* 25. júna 1852, Reus, Katalánsko, Španielsko
† 10. júna 1926, Barcelona, Španielsko
Zvláštny dar: Remeselná zručnosť

„Chcete vedieť, kde som našiel svoju inšpiráciu? Vo vzpriamenom strome; on vyháňa konáre a tie zasa vetvy a tie zasa listy. A každá jedna časť rastie harmonicky, nádherne, pretože ju stvoril Boh, Umelec.“
– Antoni Gaudí

Dňa 7. júna 1926 architekt Antoni Gaudí odišiel zo svojej dielne pri barcelonskom chráme Sagrada Familia a vydal sa do neďalekého Kostola svätého Filipa Neriho, kam sa každý deň chodieval pomodliť. Keď však prechádzal cez koľaje na Gran Via de les Corts Catalanes, zrazila ho električka. Okoloidúci v tomto zranenom mužovi nespoznali slávneho architekta – nemal totiž pri sebe žiadne doklady a bol tak biedne oblečený, neupravený a vychudnutý, že ho všetci považovali za bezdomovca. Policajti ho teda vzali do nemocnice pre sociálne prípady. Tam aj zostal; mal polámané rebrá i vnútorné krvácanie.
Jeho priatelia ho na druhý deň našli, no bolo už neskoro. Veľmi dlho si prial umrieť chudobný, a tak odmietol prevoz na lepšie miesto. „Sem patrím,“ povedal. O dva dni neskôr zomrel. Jeho posledné slová boli: „Amen, môj Bože, môj Bože.“
Bazilika Sagrada Familia, teda Bazilika Svätej rodiny je dnes zapísaná do dedičstva UNESCO a je jedným z najnavštevovanejších miest v Španielsku. Hoci sa stavia od roku 1882 a nebude dostavaná skôr ako v roku 2026, predsa sa už využíva ako chrám: dennodenne sa v nej slávia sväté omše a ľudia do nej môžu prichádzať a modliť sa. Zároveň je však svedectvom kreatívnej geniality Antoniho Gaudího, ktorý na tomto projekte pracoval viac než štyridsať rokov. Do dedičstva UNESCO je však zaradených aj ďalších šesť budov, na ktorých pracoval.

Štúdium knihy prírody
V detstve Gaudí zápasil s reumatickou horúčkou, sprevádzanou bolesťami kĺbov. Preto trávil veľmi veľa času rehabilitáciou v prírode. Pohrúžený do sveta prírody sa dôverne zoznámil s krivkami a tvarmi, ktoré tu našiel – pavúčími sieťami, slimačími ulitami, kmeňmi stromov s ich rozvetvujúcimi sa konármi, stonkami kvetov, púčikmi a listami. Príroda je „jedna veľká a neustále otvorená kniha, ktorú by sme sa mali nútiť čítať“, povedal.
Gaudího dar umeleckej zručnosti mal hlboké korene; pochádzal totiž z rodiny s veľkou tradíciou v remeselných a umeleckých prácach. Neskôr prišiel na to, že aj v ich rodinnej dielni sa často tvoria veci napodobňujúce prírodu. Jeho otec, starý otec aj prastarý otec boli kovoobrábači. Ohýbali rúrky a vytvárali oblé tvary na kotloch. Zariadenie ich dielne urobilo na Gaudího veľký dojem. Ako starší muž často hovorieval, že spomienka na všetky tie kotlíky a všelijako poohýbané rúrky ovplyvnila jeho „zvyk myslieť v troch rozmeroch“ – a to až do takej miery, že počas života takmer vôbec nepotreboval používať nejaké nákresy alebo modely.

Blázon alebo génius?
Ako jedenásťročný začal chodiť do školy, ktorú viedli rehoľníci. Nebol nejaký skvelý študent, hoci vedel dobre kresliť a mal veľké nadanie na matematiku a geometriu. Ako šestnásťročný sa presťahoval do Barcelony, ktorá bola od jeho rodiska vzdialená asi sto kilometrov. Tam ďalej študoval a neskôr sa prihlásil na Krajskú školu architektúry. No i tam bol len priemerným študentom – keďže mal pocit, že v akademickom svete sa cení viac disciplína než kreativita, často chodieval poza školu.
Na druhej strane trávil veľmi veľa času v knižnici, kde hltal jednu knihu za druhou. Niektorí profesori odhalili jeho nadanie a požiadali ho, aby pracoval na ich projektoch. Keď však prišiel čas, keď mal Gaudí dostať titul, vedenie fakulty sa nevedelo zhodnúť na tom, či mu ho udeliť, alebo nie. Napokon ho len tak-tak dostal. Keď mu potom v roku 1878 dekan fakulty odovzdával diplom, pred všetkými prítomnými povedal: „Neviem, či sme udelili titul bláznovi alebo géniovi; to ukáže len čas.“

Verejné uznanie a osobné ťažkosti
Gaudí si veľmi rýchlo urobil meno a začal dostávať zákazky na domy a iné budovy. Jeho štýl sa často radí do kategórie art nouveau, no v skutočnosti všetky bežné kategórie presahuje. Jeho genialita spočíva v tom, ako dokázal do kameňa vtlačiť tvary nachádzajúce sa v prírode a ako potom svoje dielo dokázal farebne dozdobiť. Prebral napríklad starobylú mozaikovú techniku nazývanú trencadís: kúskami rozbitého porcelánu a polámaných obkladačiek tak oživil krivky balkónov a striech. Ako výzdobu používal typické salamandre a draky a tiež iné prvky, charakteristické pre jeho tvorbu. Jeho láska ku geometrii sa uňho snúbila s hlbokým vnímaním tvarov sveta prírody – napríklad tvar korún stromov alebo ľudskej lebky. Vďaka tomu okrem iného dokázal vynájsť prostriedky na spevnenie múrov.
Stavba Baziliky Svätej rodiny bola ešte len na samom začiatku, keď sa jej pôvodný architekt vzdal. Gaudí súhlasil, že sa chopí tohto projektu, hoci mal sám v tom čase rozrobené ešte aj iné veci. Mal vtedy len tridsaťjeden rokov, bol bohatý, veľmi dbal o svoj zovňajšok, miloval operu a mimoriadne si veril. Jeho život sa však trochu zmenil po tom, čo mu stroskotali dva vážne vzťahy. Prvú ženu, o ktorú mal záujem, požiadal o ruku, no ona ho odmietla, pretože už bola zasnúbená s niekým iným. Druhá prijala jeho ponuku na sobáš a zasnúbila sa s ním, no neskôr zasnúbenie zrušila, pretože zatúžila vstúpiť do kláštora. Medzitým Antonimu umrela mama aj všetci súrodenci, a tak k nemu prišiel bývať otec a aj jeho synovec, ktorý osirel.

Stále vyššie
Hoci bol Antoni katolík, nebol veľmi zbožný. Pomaly, no neprestajne sa však blížil k hlbšiemu obráteniu. Každý deň sa modlil a čítal Sväté písmo a dennodenne chodieval na svätú omšu. Rozhodol sa, že zostane slobodný, a nechával sa duchovne viesť viacerými kňazmi. Gaudí sa tiež postil; ba niekedy až prehnane. Celkom sa vzdal alkoholu a prestal jesť aj mäso. Predsa sa mu však nepodarilo vyhrať celoživotný zápas nad svojou prchkosťou a bol až prehnane priamy. „Jednoducho musím hovoriť veci presne tak, ako sú, bez obalu a príkras,“ povedal. „A to ľuďom, samozrejme, lezie na nervy.“
Krátko po smrti svojho otca i synovca sa presťahoval do svojej pracovne pri Bazilike Sagrada Familia. Posledných desať rokov svojho života zasvätil len svojej práci. Keď Gaudí zomrel, bola dokončená len asi štvrtina zo všetkých prác, ktoré bolo treba na tomto chráme urobiť; no vznešené stĺpy, pripomínajúce stromy, a okná, cez ktoré svetlo preniká tak, ako cez klenbu vytvorenú konármi, zachytávajú ducha jeho práce. „Slnečné svetlo je najlepší maliar,“ povedal. Hoci človek môže Gaudího umenie oceniť aj bez toho, aby prihliadal na jeho vieru, on sám tieto dve veci považoval za nerozlučiteľné – povedal totiž, že svojou prácou spolupracuje s Bohom.

Uctenie krásy
V roku 2000 Svätá stolica bez väčších odkladov schválila žiadosť o otvorenie Gaudího procesu blahorečenia – jeho život umelca, muža viery a laika totiž upútal pozornosť pápeža Jána Pavla II. V roku 2010 prišiel pápež Benedikt XVI. do Barcelony, tento chrám posvätil a udelil mu titul „bazilika“. Pápež vo svojej homílii vzdal Gaudímu česť, keď povedal, že on uzavrel priepasť medzi krásou pozemských vecí a „Bohom ako Krásou“. A to sa Gaudímu podarilo, povedal pápež, „nie slovami, ale kameňmi, líniami, rovinami a bodmi“.
„Nemožno poprieť, že to bol výnimočný muž,“ hovorí o ňom istý súčasný architekt. „Skutočne kreatívny génius... Patril k rodu ľudských bytostí z iného času, pre ktorých vedomie vyššieho poriadku stálo nad materiálnymi vecami.“

 



 

 

 

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

Adam Szustak OP

ešte5minút

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt