číslo 10,  ročník 20, advent 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Zbavený bremena – prečo som pro-life
Uzdravenie spôsobené narodením dieťatka
Michael Rivera


 

Moja dcéra má dnes tridsaťšesť rokov, no ešte v roku 1998 ako pätnásťročná otehotnela. Mňa i moju ženu to nepríjemne prekvapilo. Stále sme pracovali a potrat bol legálny; a stál len 250 dolárov. Bola to malá cena za to, akým náročným rokom sme sa takto mohli vyhnúť – aspoň sme si to mysleli.
Predtým som o potrate veľmi nepremýšľal. Nevedel som, čo mám v takejto situácii urobiť. Nikto ma nikdy neučil, že sa mám postaviť za život: ani moja rodina, ani priatelia, ani kolegovia, dokonca ani ostatní farníci z mojej katolíckej farnosti. No aj keby sa o to pokúsili, asi by som ich nepočúval.
Priviezol som teda svoju dcéru na potrat. No na svoj údiv som mal v tej chvíli pocit, akoby niekto siahol do môjho vnútra a vytrhol mi srdce. Od toho okamihu sa náš život úplne zmenil. Moja dcéra začala prežívať depresiu trvajúcu dlhé mesiace a napokon začala brať aj lieky. Vždy, keď som niekoho počul alebo videl hovoriť o potrate, automaticky som sa otočil a odišiel som preč. Mal som pocit, že vedia, čo som spravil.

Čas vrátiť sa domov
Vedel som, že som zhrešil. No hoci som deň čo deň prosil Boha o odpustenie, nemohol som uveriť tomu, že mi naozaj odpustí. A hoci som počas nasledujúcich dvanástich rokov chodieval každý týždeň na svätú omšu, ba dokonca som rozdával aj sväté prijímanie, nedokázal som sa prinútiť ísť na svätú spoveď.
Jedného dňa som zhodou okolností prišiel na svätú omšu o čosi skôr. Stál som v chodbičke kostola, keď som odrazu na regáli s knihami uvidel brožúrku s názvom Fiktívna spoveď. Bol to príbeh vydatej ženy, matky troch dcér, ktorá bola pred mnohými rokmi na potrate. Svoj príbeh rozprávala kňazovi po viac než desiatich rokoch. Hoci som sám nebol na potrate, cítil som jej bolesť. Bolesť, vyvolaná potratom môjho vnúčaťa, sa v mojom vnútri premenila na veľkú ťarchu viny a hanby.
Keď som dočítal a odložil túto brožúrku, uvidel som ďalšiu knižočku s názvom Ako sa dobre vyspovedať. Náhoda? Nemyslím si. Takto mi Boh hovoril: „Michael, je čas vrátiť sa domov.“

Nie je tu, aby súdil
Bol som na spovedi tak dávno, že som si ani nevedel spomenúť na slová ľútosti. No nemal som sa na čo iné vyhovárať; kňaz sedel v spovednici a v rade nestál nik. Zhlboka som sa nadýchol a vstúpil som dnu s úmyslom prosiť o odpustenie najmä za to, že som svoju dcéru priviedol na potrat. Jasne si pamätám, čo mi na to tento kňaz povedal: „Boh tu nie je pre to, aby súdil, ale aby vám odpustil.“ Pripomenul mi, ako veľmi ma Boh miluje a udelil mi rozhrešenie.
Keď som vyšiel zo spovednice, cítil som, ako ma priam obmýva pokoj a preniká úľava. Pomodlil som sa modlitbu, ktorú som dostal za pokánie, a vyšiel som z kostola. Rovno predo kostolom bol stánok, v ktorom sa dalo prihlásiť na Pochod za život, ktorý sa každoročne koná na západnom pobreží Spojených štátov amerických. Neveriacky som nad tým asi minútu rozmýšľal a potom som nesmelo pristúpil, aby som sa zapísal.
O niekoľko mesiacov nám naša dcéra povedala, že sa ide vydávať. O rok neskôr nám so svojím manželom kúpila knihu o tom, aké je to byť starými rodičmi. Tak nám chcela oznámiť, že čaká dieťa. Vedel som, že by som mal byť z toho nadšený, no dokázal som pritom myslieť len na to dieťatko, ktoré sme pred rokmi dali potratiť. Naozaj je možné, že by mi Boh odpustil moje sebectvo?

Nová vlna uzdravenia
Keď mojej dcére nadišiel čas pôrodu, jej manžel práve pracoval kdesi mimo mesta. Moja manželka zatiaľ doma strážila iné vnúča, a tak som našu dcéru zaviezol do nemocnice ja a potom som tam spolu s ňou čakal.
Po pôrode ma zavolali do izby a sestrička sa mojej dcéry opýtala, či chce prestrihnúť pupočnú šnúru. Ona bola veľmi vyčerpaná, a tak povedala: „Nie… Chceš to urobiť ty, ocko?“ Prekvapený som sa uprene zahľadel na svoju dcéru, no ona len prikývla a povedala: „To je v poriadku.“ Keď som prestrihol pupočnú šnúru a držal som svojho vnúčika, cítil som, akoby mnou prešla akási vlna a po prvý raz som pevne veril tomu, že mi bolo naozaj odpustené.
Počas tej tichej chvíle v nemocnici v mojom vnútri zaznel akýsi hlas. Pýtal sa ma: „Čo si pripravený urobiť?“ Premýšľal som nad tým celé týždne. Nakoniec mi napadla odpoveď, a tak som prišiel za svojou dcérou a zaťom a povedal som im: „Ak budete potrebovať opatrovateľku, som vám k dispozícii.“ Súhlasili. Tak sa vlastne skončil môj krátky dvojročný dôchodok.

Zachránený životom
O svojho vnúčika som sa potom od jeho troch mesiacov staral päť dní v týždni – a to som mal šesťdesiat rokov! O dva roky prišiel na svet aj druhý vnúčik a ja som sa začal starať aj oňho. Celodenná starostlivosť je vyčerpávajúca, no priviedla ma bližšie k Bohu. Zakaždým, keď sa pozriem na svojich vnúčikov, myslím na to, ako svojím životom zachránili ten môj, a som za to vďačný.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Damian Stayne

Obnov svoje znamenia

 

Robert Barron

Živé paradoxy

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt