číslo 10,  ročník 20, advent 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Slučka sa roztrhla a my sme na slobode...
spracoval Bohuš Živčák


 

Pred pár rokmi zazvonil na dvere kláštora kňaz. Priviedol rehoľnú sestru s tým, že už nevie, ako jej viac pomôcť oslobodiť sa od jej ťažkého bremena. Sestra bola veľmi vystrašená (veď už to, keď vás niekto druhý privezie na modlitbu oslobodenia, ktorá má byť vašou poslednou šancou, nie je veľmi povzbudzujúce...). Z jej pohybov i výrazu tváre kričal smútok, bolesť a beznádej.
Začali sme sa spolu rozprávať, no roztrasený hlas sestry prezrádzal obavy aj úzkosť. Pochopil som, že k modlitbe sa na tomto prvom stretnutí asi ani nedostaneme. Bola ako vtáča zahnané do kúta klietky, na ktoré niekto neustále kričí, a ktoré preto zabudlo, kým je i to, že má krídla a že bolo stvorené spievať a lietať.
Nevedel som ako začať, a tak som len hovoril o tom, ako som prežil túto modlitbu ja a ako vnímam proces oslobodzovania vo svojom vlastnom živote.
Sestra na konci zdvihla oči a ja som si všimol, že sa z nich medzitým vytratil strach. Rozlúčili sme sa s tým, že ak sa bude cítiť pripravená, môže sa ozvať...

***

Ak sa Boh dotýka miest, ktoré bolia a sú temné v srdci, tak kvôli tomu, aby ich uzdravil nežným dotykom lásky a prežiaril lúčom milosti. A také miesta boli dlho v mojom srdci a bránili môjmu srdcu „jasať v Pánovi“ a prežívať s ním vzťah naplno a s dôverou.
Vnímala som, že existuje nejaká modlitba príhovoru, ale vždy som si hovorila, že je pre iných, a nie pre mňa. Hlavne som mala strach, že budem musieť niekomu hovoriť o sebe, že niekto bude o mne vedieť „všetko“; a to som nechcela. Boh je úžasný v tom, že pozná každú komnatu nášho srdca a vie nájsť vždy ten správny kľúč a čas, aby ju otvoril a prežiaril svojou uzdravujúcou láskou.
Niekoľkokrát som si prečítala knihu od Neala Lozana Vyslobodení a vždy som mala čoraz väčšiu túžbu sama zažiť to „dobrodružstvo vyslobodenia“. Keď som potom dostala možnosť prežiť túto modlitbu, bola som taká vystrašená, že som nebola schopná prekročiť určitú „hranicu“ vo svojom vnútri. Vedela som, že nechcem a ani nedokážem rozprávať, pretože som mala strach a nechcela som sa vracať do miest, ktoré boli zranené a pripomínali mi moje slabosti, zlyhania a vinu. To všetko bolo silnejšie ako Božia láska a sloboda.
Boh to však rešpektoval a hneď pri prvom stretnutí mi dal veľmi zreteľne najavo, že aj keď o zraneniach, ktoré ma zväzovali a oberali o radosť a slobodu, ešte nie som pripravená rozprávať, on o „všetkom“ vie a nemusím mať strach. To sa veľmi nežne a zároveň zreteľne dotklo môjho srdca – až tak, že od tej chvíle som napriek strachu túžila odkryť všetky miesta, ktoré som si „rezervovala“ len pre seba, a pozvať do nich Boha. Zrazu som „mala chuť“ rozprávať o sebe a dovoliť niekomu, aby sa za mňa modlil :-).

***

Zavolala o týždeň, že je pripravená, a potom prišla aj s poznámkami z Nealovej knihy. Modlitba bola ťažká (teda hlavne pre ňu), ale pomaly sme napredovali. Jej chápavé srdce začínalo rozumieť taktike nepriateľa jej života a jej odhodlanosť postaviť sa mu čelom neustále rástla. Po modlitbe som vnímal, že vo svojom srdci cíti veľkú úľavu, no zároveň som tušil, že ešte nie sme na konci, že sme sa nedostali do oblastí, v ktorých je najviac spútaná. Neal nás vždy učil rešpektovať človeka a nevŕtať sa vo vnútri, lebo „hlbočina je človek a jeho srdce priepasť...“ (Ž 64, 7). Rozlúčili sme sa s vedomím, že dvere má stále otvorené a že je to proces, ktorý vedie sám Boh, a tak sa niet kam ponáhľať a ani sa čoho obávať.

Celý článok bude prístupný od 16.12.2019

 



 

 

 

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

Adam Szustak OP

ešte5minút

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt