číslo 10,  ročník 20, advent 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Slučka sa roztrhla a my sme na slobode...
spracoval Bohuš Živčák


 

Pred pár rokmi zazvonil na dvere kláštora kňaz. Priviedol rehoľnú sestru s tým, že už nevie, ako jej viac pomôcť oslobodiť sa od jej ťažkého bremena. Sestra bola veľmi vystrašená (veď už to, keď vás niekto druhý privezie na modlitbu oslobodenia, ktorá má byť vašou poslednou šancou, nie je veľmi povzbudzujúce...). Z jej pohybov i výrazu tváre kričal smútok, bolesť a beznádej.
Začali sme sa spolu rozprávať, no roztrasený hlas sestry prezrádzal obavy aj úzkosť. Pochopil som, že k modlitbe sa na tomto prvom stretnutí asi ani nedostaneme. Bola ako vtáča zahnané do kúta klietky, na ktoré niekto neustále kričí, a ktoré preto zabudlo, kým je i to, že má krídla a že bolo stvorené spievať a lietať.
Nevedel som ako začať, a tak som len hovoril o tom, ako som prežil túto modlitbu ja a ako vnímam proces oslobodzovania vo svojom vlastnom živote.
Sestra na konci zdvihla oči a ja som si všimol, že sa z nich medzitým vytratil strach. Rozlúčili sme sa s tým, že ak sa bude cítiť pripravená, môže sa ozvať...

***

Ak sa Boh dotýka miest, ktoré bolia a sú temné v srdci, tak kvôli tomu, aby ich uzdravil nežným dotykom lásky a prežiaril lúčom milosti. A také miesta boli dlho v mojom srdci a bránili môjmu srdcu „jasať v Pánovi“ a prežívať s ním vzťah naplno a s dôverou.
Vnímala som, že existuje nejaká modlitba príhovoru, ale vždy som si hovorila, že je pre iných, a nie pre mňa. Hlavne som mala strach, že budem musieť niekomu hovoriť o sebe, že niekto bude o mne vedieť „všetko“; a to som nechcela. Boh je úžasný v tom, že pozná každú komnatu nášho srdca a vie nájsť vždy ten správny kľúč a čas, aby ju otvoril a prežiaril svojou uzdravujúcou láskou.
Niekoľkokrát som si prečítala knihu od Neala Lozana Vyslobodení a vždy som mala čoraz väčšiu túžbu sama zažiť to „dobrodružstvo vyslobodenia“. Keď som potom dostala možnosť prežiť túto modlitbu, bola som taká vystrašená, že som nebola schopná prekročiť určitú „hranicu“ vo svojom vnútri. Vedela som, že nechcem a ani nedokážem rozprávať, pretože som mala strach a nechcela som sa vracať do miest, ktoré boli zranené a pripomínali mi moje slabosti, zlyhania a vinu. To všetko bolo silnejšie ako Božia láska a sloboda.
Boh to však rešpektoval a hneď pri prvom stretnutí mi dal veľmi zreteľne najavo, že aj keď o zraneniach, ktoré ma zväzovali a oberali o radosť a slobodu, ešte nie som pripravená rozprávať, on o „všetkom“ vie a nemusím mať strach. To sa veľmi nežne a zároveň zreteľne dotklo môjho srdca – až tak, že od tej chvíle som napriek strachu túžila odkryť všetky miesta, ktoré som si „rezervovala“ len pre seba, a pozvať do nich Boha. Zrazu som „mala chuť“ rozprávať o sebe a dovoliť niekomu, aby sa za mňa modlil :-).

***

Zavolala o týždeň, že je pripravená, a potom prišla aj s poznámkami z Nealovej knihy. Modlitba bola ťažká (teda hlavne pre ňu), ale pomaly sme napredovali. Jej chápavé srdce začínalo rozumieť taktike nepriateľa jej života a jej odhodlanosť postaviť sa mu čelom neustále rástla. Po modlitbe som vnímal, že vo svojom srdci cíti veľkú úľavu, no zároveň som tušil, že ešte nie sme na konci, že sme sa nedostali do oblastí, v ktorých je najviac spútaná. Neal nás vždy učil rešpektovať človeka a nevŕtať sa vo vnútri, lebo „hlbočina je človek a jeho srdce priepasť...“ (Ž 64, 7). Rozlúčili sme sa s vedomím, že dvere má stále otvorené a že je to proces, ktorý vedie sám Boh, a tak sa niet kam ponáhľať a ani sa čoho obávať.

***

Potrebovala som čas a on mi ho dal. Medzitým som bola znova na modlitbe a zase sme sa posunuli ďalej, ale ešte stále to nebol „návrat domov“, ešte stále som „necítila“ náruč Otca, v ktorej si človek môže vychutnávať slobodu Božieho dieťaťa – tú uzdravujúca moc prijatia. Prešiel určitý čas a ja som sa opäť vrátila ku knihe Vyslobodení a znova som ju celú prečítala. Niekedy v tom čase nastal zlom.

***

Mesiac po prvej modlitbe sa sestra ozvala znova s prosbou, či môže znovu prísť. Niekde vo vnútri som cítil, že teraz už to bude naozaj a že pôjde do tuhého...
Zvyčajne si veľmi nepamätám detaily modlitieb, no z tejto si pamätám takmer všetko. Keď sme sa modlili za najťažšie momenty jej života, jej tvár sa začala rozjasňovať a hlava dvíhať. Možno si to ani sama neuvedomovala, no bola to viditeľná zmena, ktorá sprevádzala pohyb jej srdca.


***

Odvážila som sa ísť do hĺbky, pomenovať to všetko, čo ma zväzovalo, klamstvá, ktorým som uverila, pocity viny a všetko to, čo s tým súviselo. Bol to bolestný a namáhavý proces a trval niekoľko týždňov, no vždy zanechal v srdci stopu radosti; v hĺbke srdca som sa na modlitbu príhovoru tešila. V ten deň, keď som prišla na modlitbu, túžba po slobode vyhrala nad strachom. Modlitba bola ako jedno „veľké objatie Boha“. Neviem ho opísať slovami, zostalo hlboko v srdci a zmenilo môj život.
Vedela som, že môžem stať pred Pánom taká, aká som... zranená, ubolená, sklamaná... a aj tak sa môj pohľad stretne vždy s jeho pohľadom lásky. To nebolo o pocitoch, bolo to o prijatí, o tom, ako Boh rozlamuje putá neslobody a ty sa môžeš slobodne nadýchnuť, pretože on je Kráľom a ty mu patríš.

***

Stál som s bázňou pred týmto Božím dotykom, lebo naozaj som bol v podstate len pozorovateľom úžasnej práce Božieho Ducha pri otváraní brán väzenia. Bolo to čosi, ako keď „anjel udrel Petra do boku, zobudil ho a povedal: ,Vstaň rýchlo‘“ (Sk 12, 7 – 11)... a previedol ho cez všetky brány až za mesto...
Nestáva sa mi často, že by som v sebe nabral odvahu vysloviť slová poznania (ono ich u mňa až zase toľko nie je, ak mám byť úprimný, a chyba nie je na Božej strane :-) ), avšak po modlitbe som mal v sebe veľmi silný pocit, že sa stalo čosi podstatné v celej bytosti sestry, a teda aj v tej oblasti fyzickej, telesnej. Vnímal som, že ju Boh naozaj uzdravil nielen duchovne, ale aj fyzicky.
Celé desaťročia vnútorných múk, sebaobviňovania a pocitu hanby, ktoré nepriateľ zasieval spolu so strachom, že takto to bude až do smrti, spôsobili, že zdravotný stav ženy v najlepších rokoch pripomínal skôr stav stareny na sklonku života. Nebolo to len zdanie, lebo sestra hneď na prvom stretnutí spomínala nespočetné operácie, nevysvetliteľné stavy a reakcie jej tela, ktoré lekári nevedeli rozlúštiť... To všetko bolo „zapečatené“ klamstvom, ktorému uverila – že si to všetko zaslúži a že jej celý rehoľný život nebude stačiť, aby odtrpela pocit viny a hanby za svoju mladosť.
Paradoxom však bolo to, že nič z toho nebola jej vina a pocit hanby bol falošný – bol výmyslom nepriateľa, ktorý jej nedovolil naplno prežívať radosť zasvätenia, žiť slobodu a vychutnávať si prítomný okamih, pretože „bremeno minulosti“ ju ťažilo smútkom, beznádejou a utrpením.
Zrazu však toto vtáča zdvihlo hlavu, vystrelo krídla a vzlietlo. Rozospievalo sa a z ustráchanej bytosti sa stala Božia dcéra, vedomá si svojej slobody a hodnoty v Božom srdci.
Premena „kôpky strachu a beznádeje“ na Janu z Arku bola veľmi dobrodružná a plná svetla Zmŕtvychvstalého. Ďakujem, že som mohol byť pri tom.


***

Pravdupovediac som neverila, že je možné zažiť uzdravenie vďaka modlitbe príhovoru... len som po ňom v hĺbke srdca túžila. Boh však túžil prvý a ešte oveľa viac ako ja. A tak sa naše túžby stretli :-) a on bol ten, ktorý mi poslal do cesty ľudí, ochotných „čítať medzi riadkami môjho života“ a zacítiť vánok túžby po slobode a natoľko odvážnych, že sa nebáli vstúpiť do „dobrodružstva vyslobodenia“. Boli ochotní počúvať Boha a nechať sa ním viesť pri modlitbe. Som za nich Bohu nesmierne vďačná. Tak ako som vďačná Bohu za to, že mi dal čas a príležitosť nechať svoje zlomené a rozbité srdce v jeho dlaniach, aby som sa nebála dotknúť miest, ktoré boli poznačené bolesťou a roztrhané slabosťou.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Damian Stayne

Obnov svoje znamenia

 

Robert Barron

Živé paradoxy

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt