číslo 1,  ročník 21, január 2020  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Pane, daj, aby sme boli jedno
Čo si o rozdeleniach v Cirkvi myslí Boh?


 

Stalo sa ti to už niekedy? Sedel si v lavici v kostole a čakal si na svätú omšu, keď odrazu vošiel „on“ a sadol si do lavice pred teba. „On“ (alebo „ona“) mohol byť ktokoľvek, s kým si mal nejaký problém – hlučný sused, rodič dieťaťa, ktoré pred rokom urobilo čosi zlomyseľné tvojej dcére, alebo len niekto, kto spieva príliš nahlas, či ktosi, kto ťa vytáča svojimi politickými názormi. Nech to už bolo čokoľvek, medzi tebou a tým človekom bola istá priepasť a ty si sa v jeho prítomnosti necítil dobre.
Potom však prišiel znak pokoja. Čo si urobil? Zámerne si sa tomu človekovi vyhol? Polovičato si mu potriasol rukou alebo si dokonca naňho len chladne zazrel? Alebo si skúsil rozdiely medzi vami odložiť bokom, srdečne si mu podal ruku a úprimne si mu pritom povedal: „Pokoj s tebou“?
Táto situácia je jednoduchým príkladom, na ktorom sa dajú pochopiť rozdelenia medzi katolíkmi, protestantmi a pravoslávnymi kresťanmi. Celé stáročia je medzi nami určitá priepasť, no Cirkev nás znovu a znovu pozýva, aby sme sa k sebe navzájom obrátili a úprimne sa navzájom obdarovali pokojom v Kristovi. Tento mesiac sa chceme pozrieť na výzvu a snahu o zjednotenie kresťanov, ktorú poznáme aj pod názvom „ekumenizmus“. Chceme sa pozrieť na to, ako veľmi Boh túži po tom, aby všetci veriaci prekonali vzájomné rozdiely a stali sa tak „jedným“ – tak, ako je jedno on so svojím Synom Ježišom (pozri Jn 17, 22).

Bolesť z rozdelenia
Rodičia sa rozčúlia, keď sa deti medzi sebou škriepia, zvlášť, keď spory medzi nimi pretrvávajú alebo sú vážne. Cítia žiaľ nad rozdelenou rodinou. Skús teda pochopiť, ako veľmi musí zarmucovať Boha Otca pohľad na jeho rozdelené deti, ktoré nie sú schopné spolupracovať a navzájom sa milovať. Uvažuj nad tým, ako mu láme srdce pohľad na toľké rozdelenia v Božom ľude, ktorý by mal byť jednou, svätou, katolíckou a apoštolskou Cirkvou, ktorú zrodil na Turíce.
Prečo Boha zarmucujú naše rozdelenia? Pretože on sám žije v jednote, ktorá siaha až k samej podstate toho, kým je. Vždy, keď sa modlíme: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého,“ ohlasujeme, že náš Boh je spoločenstvo božských osôb. Boh miluje jednotu, pretože on sám je jednota. On žije v spoločenstve lásky a, podobne ako každý otec, aj on rád vidí, že jeho deti sa navzájom milujú a žijú medzi sebou v jednote. Aj preto nám dal dar rodiny. A preto nás tiež povoláva, aby sme svoju vieru prežívali spoločne v Cirkvi, a nielen ako jednotlivci. Jednoducho povedané, Boh miluje jednotu!
No hoci Boh túži vidieť svoj ľud zjednotený, v každej generácii sa šíri jed rozdelenia. Od okamihu, keď sa Adam a Eva začali navzájom obviňovať za prvý hriech, až podnes nám konflikty, nepochopenia a rozdelenia sťažujú budovanie Božieho kráľovstva. Tak ako sa v rajskej záhrade diabol v podobe hada usilovať oddeliť nás od Boha a od seba navzájom, tak sa ten istý diabol – žalobca našich bratov a sestier (pozri Zjv 12, 10) – aj dnes usiluje rozdeliť Božie deti.
Aj prvotná Cirkev zápasila o uchovanie jednoty. Hoci si kultúra, názory a filozofia Židov a pohanov navzájom často odporovali, vďaka svojej viere v Krista dokázali ako bratia a sestry nájsť spoločnú reč. Otroci a páni sa stávali členmi tej istej Kristovej rodiny. Muži aj ženy boli teraz spoludedičmi Krista – s rovnakou dôstojnosťou Božích synov a dcér. Aj bohatí a chudobní sa naučili navzájom milovať.
No túto jednotu často ohrozovali rôzne sily – tak zvnútra, ako aj zvonka Cirkvi. Vlastne viaceré novozákonné listy – Galaťanom, Rimanom a Efezanom – boli napísané preto, aby kresťanom pomohli pochopiť Božiu túžbu po jednote, vďaka čomu by ľahšie dokázali prekonať svoje rozdelenia. Pavol veriacim v Efeze napísal, že Boh „nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 9 – 10). Tak im ukázal, ako veľmi Boh túži po jednote. A ak je jednota pre Boha taká dôležitá, predstav si, ako veľmi musí prahnúť po tom, aby boli jedno všetci veriaci!

Predstav si zjednotenú Cirkev
Vieš si predstaviť, ako by dnes vyzerala zjednotená Cirkev? Predstav si, akým by bola svedectvom pre svet! Namiesto toho, aby sme sa od seba oddeľovali, stali by sme sa – ohlasujúc bok po boku Kristovu radostnú zvesť – vzorom lásky. Namiesto toho, aby sme sa hádali pre rozdiely v našom učení, dokázali by sme svetu ukázať, čo znamená starať sa o seba navzájom tak, ako sa o nás stará Kristus. Alebo si predstav, akým svedectvom by bola naša spoločná služba, pri ktorej by sme – použijúc svoje rozličné dary a schopnosti – podali pomocnú ruku chudobným a odvrhnutým. Vtedy by, v zhode s Ježišovým prísľubom, svet podľa našej vzájomnej lásky spoznal, že sme jeho učeníci (pozri Jn 13, 35).
No Cirkev by bola predovšetkým živým svedectvom sily odpustenia a zmierenia. „Pozrite sa, ako prekonali svoje rozdiely,“ povedali by ľudia. „To, že sa zmierili po stáročiach rozdelenia, je živým dôkazom o jestvovaní Boha, ktorý nás miluje.“ Svet by sa už nepohoršoval na našom rozdelení; náš príklad by totiž pritiahol ľudí zo všetkých prostredí a povzbudil by ich vstúpiť do vzťahu s Pánom.

Otče, daj, nech sú jedno
Ježiš sa počas svojho pozemského života horlivo modlil za jednotu a pracoval na nej. Oslovoval pohanov aj Židov. Prijímal vzdelaných aj nevzdelaných, ženy i mužov, zelótov aj mýtnikov. Trávil čas s bohatými aj chudobnými. Nerobil rozdiely; všetkých pozýval, aby ho nasledovali.
Jednota bola vlastne pre Ježiša až taká dôležitá, že sa za ňu modlil celkom na záver Poslednej večere: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno“ (Jn 17, 20 – 21). Ježišova modlitba nebola len nejakým zbožným prianím. Ani ňou nevyjadroval len svoju vôľu. Nie, táto modlitba z neho vytryskla v dôsledku jeho jednoty s Otcom. Ježiš vedel, že jeho Otec chcel, aby sme všetci mali podiel na jednote Trojice, a túžil, aby sa to stalo. Ježiš chápal Otcovu túžbu po jednote a sám tú istú túžbu prekladá Otcovi v prosbe, ktorá zaznieva dodnes.
Aj my pri svojej modlitbe za jednotu ako v odozve opakujeme Otcovi slová, ktoré pramenia v hĺbke jeho srdca. To znamená, že keď sa takto modlíme, čerpáme zo studne, plnej duchovnej moci. Navyše si môžeme byť istí – keďže táto vec je taká blízka Otcovmu srdcu –, že Boh naše modlitby počúva a už teraz pracuje na ich vypočutí.

Rozdelené srdcia, rozdelená Cirkev
Ľudské dejiny sú plné príbehov o utrpení spôsobenom rozdelením a odcudzením. No Boh nechce, aby sme preto podliehali beznádeji. Väčšina kresťanov predsa chce žiť v jednote. Vidíme roztrieštené denominácie a predsudky jedných voči druhým a vieme, že čosi nie je v poriadku. Možno sami premýšľame: „Prečo sme vlastne takí nejednotní?“
Samozrejme, medzi rôznymi denomináciami sú naozaj rozdiely v učení a praktizovaní viery či liturgie – a prekonať ich nie je ľahké. No musíme sa tiež pozrieť do svojich sŕdc. Všetci dobre poznáme „rozdeľujúce“ myšlienky o iných veriacich z našej farnosti alebo negatívne súdy o iných kresťanských denomináciách. Ale možno nemusíme ani chodiť tak ďaleko: všetci počas svojho života zakusujeme nejaký druh rozdelenia, či už vo svojich rodinách, alebo medzi svojimi priateľmi. Možno živíme podozrievanie voči ľuďom, ktorí nám ublížili. Možno sa dokonca občas prichytíme pri tom, že o iných aj čosi zle hovoríme. Je veľmi ľahké zamerať sa na čosi negatívne – drobnú urážku, prehliadnutie našej služby, nedocenený dobrý skutok – a nechať to prerásť do zatrpknutosti, neodpustenia alebo závisti.
Je to tak – každý z nás zhrešil a prispel k rozdeleniam, ktoré dnes vidíme vo svete a v Cirkvi. No Boh to s nami nevzdáva. Aj dnes nás pozýva nasledovať príklad svojho Syna – horlivo sa modliť za jednotu a vytrvalo na nej pracovať.

Smäd po jednote
Ako teda môžeme začať rúcať tieto múry rozdelenia? Aj v tomto prípade by malo byť našou prvou reakciou pokánie a viera. Vždy, keď sa prichytíme pri premýšľaní nad myšlienkami vyvolávajúcimi rozdelenie, mali by sme sa obrátiť k Pánovi a prosiť ho o odpustenie. Keď to urobíme, pocítime, ako nám Boh do srdca vlieva novú milosť. Je to milosť viery v to, že jednota je možná. Je to milosť opísaná v Ježišovej veľkňazskej modlitbe: „Nech sú… jedno“ (Jn 17, 23). Je to milosť stať sa jednotiacou silou.
Modlime sa teda za zjednotenie a jednotu. Zahrňme tento úmysel do svojej pravidelnej modlitby a úpenlivo prosme Pána, aby zahladil všetky rozdelenia a Cirkev opäť spojil v jedno. Čím väčšmi bude úsilie o dosiahnutie jednoty zahrnuté v našej modlitbe, tým väčšmi budeme po jednote tiež žízniť – tak, ako po nej žíznil sám Ježiš.

 



 

 

 

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

Adam Szustak OP

ešte5minút

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt