číslo 1,  ročník 21, január 2020  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Členovia jednej rodiny
Čo Cirkev učí o kresťanskej jednote?


 

Mnohým ľuďom sa zdá, akoby ekumenizmus – úsilie o zjednotenie rozdelených kresťanov – bol akýmsi bonusom navyše. Akoby táto snaha nepútala našu pozornosť tak veľmi, ako ju upútava napríklad záujem Cirkvi o chudobných alebo nenarodených. Možno sa nám ani veľmi nechce hlbšie ponoriť do tejto témy, pretože sa bojíme, že by sme si azda prestali vážiť svoje katolícke dedičstvo. Alebo nám možno táto téma pripadá príliš komplikovaná a nevieme, čo si máme o nej myslieť.
Takéto obavy sú pochopiteľné, no predsa to, „aby sme boli jedno“ (porov. Jn 17, 22), zostáva dôležitou prioritou Cirkvi. Každý z nás je povolaný robiť pre obnovenie jednoty kresťanov všetko, čo môže. Pozrime sa teda na to, čo o tejto téme učí Katolícka cirkev, aby sme tak mohli toto povolanie plnšie prijať a konkrétnejšie naň odpovedať.

Čo prinieslo 55 rokov
Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu v dekréte o ekumenizme uviedli, že „obnoviť jednotu medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov posvätného Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu“ (Unitatis redintegratio 1, ďalej UR). Tento dokument zdôraznil, že ekumenizmus je milosť od Boha, božské povolanie Pána, dané celej Cirkvi. Cirkev tak po prvý raz jasne pozvala všetkých svojich členov, aby odpovedali na túto milosť. Nemôžeme ju teda brať ako čosi vyhradené len pre kňazov a biskupov alebo pre ľudí, ktorí sa na to cítia osobitne povolaní. Všetci pápeži od skončenia koncilu, teda od roku 1965, sa týmto povolaním zaoberali a vo svojej náuke i svojím príkladom ho ďalej prehlbovali.
Napríklad svätý pápež Pavol VI. urobil veľký krok tým, že pri uzatváraní koncilu zrušil exkomunikačnú bulu z roku 1054 vzťahujúcu sa na Pravoslávnu cirkev. Tým, že to urobil ako posledný úkon koncilu, chcel dať najavo, že Katolícka cirkev je pevne odhodlaná uzdravovať a naprávať rozdelenia. Pravoslávni kresťania boli bratmi a sestrami, ktorých bolo treba objať, nie heretikmi, ktorých bolo treba odsúdiť. Pavol VI. sa tiež postaral o nadviazanie dialógu s ďalšími cirkvami a denomináciami – s anglikánmi, metodistami, evanjelikmi, turíčnymi kresťanmi a mnohými inými.
Svätý pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike o kresťanskej jednote Ut unum sint zopakoval učenie Druhého vatikánskeho koncilu o tom, že ekumenizmus je nevyhnutný, ak chceme vidieť „nové Turíce“, po ktorých túžil svätý Ján XXIII. Ján Pavol II. napísal, že Ján XXIII. to „chápal veľmi jasne a pri zvolaní koncilu odmietol oddeliť aggiornamento od ekumenickej otvorenosti“ (Ut unum sint 17, ďalej UUS).
Benedikt XVI. dal hneď na začiatku svojho pontifikátu jasne najavo, že on je tiež odhodlaný napomáhať zjednotenie kresťanov. Keď sa v Kolíne nad Rýnom prihováral zhromaždeniu, v ktorom boli vedúci cirkevní predstavitelia katolíkov, protestantov a pravoslávnych veriacich, zopakoval, že je pevne odhodlaný „spraviť z obnovenia plnej a viditeľnej kresťanskej jednoty prioritu svojho pontifikátu“. Potom povedal: „Naše rozdelenia sú v rozpore s Ježišovou vôľou a nenapĺňajú očakávania národov… Musíme pracovať s novou energiou a zanietením na tom, aby sme priniesli spoločné svedectvo“ (Ekumenické stretnutie, 19. augusta 2005).
Pápež František v súčasnosti pokračuje po ceste vytýčenej svojimi predchodcami. Viackrát sa už modlil za to, aby „všetci kresťania boli verní Pánovmu učeniu a úsilím v modlitbe a bratskou láskou obnovovali cirkevné spoločenstvo a spolupracovali na riešení výziev, s ktorými sa ľudstvo pasuje“ (Videopozdrav, január 2017). František tiež povedal, že dielo ekumenizmu je vecou „všetkých kresťanov“, nielen biskupov a teológov. Každý z nás je povolaný modliť sa za jednotu a pracovať na jej obnovení.

Jednota v mnohosti
Je jasné, že Cirkev volá celý Boží ľud pracovať na obnove jednoty kresťanov. No aký postoj máme zaujať k obave, že príliš veľké zdôrazňovanie ekumenizmu môže oslabiť vernosť vlastnej Cirkvi?
Pomerne krátko po skončení koncilu vydala Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov dokument obsahujúci usmernenia na prežívanie nášho povolania ku kresťanskej jednote. V ňom čítame, že „plnosť zjavených právd, sviatostí a služby, ktoré nám Kristus dal pre budovanie jeho Cirkvi… sa nachádza v rámci katolíckeho spoločenstva Cirkvi“ (Direktórium na vykonávanie princípov a noriem v ekumenizme 17). Cirkev však zároveň uznáva, že jednota neznamená uniformitu. Ako povedal pápež Benedikt XVI., jednota kresťanov „neznamená uniformitu vo všetkých vyjadreniach teológie a spirituality, v liturgických formách či v disciplíne. Jednota v mnohosti a mnohosť v jednote“ to je náš cieľ (Ekumenické stretnutie v Kolíne nad Rýnom, 2005).
Môže to znieť komplikovane. Máme síce radi, keď je všetko čierne alebo biele, no pravda je taká, že toto naozaj je komplikované. Pravdy viery sú jednoduché a pevné, no cesta k jednote v týchto pravdách je dlhá a náročná. Pomôcť nám môže príklad z vlastných rodín. Každý člen našej rodiny sa líši od tých ostatných – a často sa od ostatných líši veľmi. No zdravá rodina rešpektuje rozdiely všetkých svojich členov, aj keď sa zároveň teší zo všetkého, čo ich navzájom spája. Takto musíme hľadieť aj na naše úsilie o dosiahnutie jednoty.
Cirkev starostlivo rozlišuje medzi dielom ekumenizmu a rovnako dôležitým dielom prijímania nových členov do Katolíckej cirkvi. Jedno aj druhé je dielom Ducha Svätého, no nejde o totožné veci. „Príprava jednotlivcov, ktorí si želajú byť prijatí do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, sa svojou povahou líši od ekumenickej činnosti“ (Direktórium... 99). Ak sa pri svojom úsilí o zjednotenie kresťanov snažíme priviesť ľudí do Katolíckej cirkvi, riskujeme, že namiesto nápravy existujúcich rozdelení len vybudujeme ďalšie múry. Ekumenické stretnutia nič nemarí tak, ako snaha „získať“ niekoho na „svoju stranu“. Cirkev učí, že počas spoločnej práce na tomto diele a modlitby zaň s inými kresťanmi spoločne aj rastieme. Uznávame dary, ktoré každý z nás prináša, a naše vzťahy sa prehlbujú. A užšie putá znamenajú hlbšiu jednotu.

Členovia jednej rodiny
Ako teda vyzerá kresťanská jednota? Predovšetkým stojí na pevnom základe, ktorým je spoločný krst. Ako učí Druhý vatikánsky koncil, „Katolícka cirkev objíma s bratskou úctou a láskou“ všetkých tých, „ktorí veria v Krista a boli riadne pokrstení“, a tak „sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou“ (UR 3).
Toto spoločenstvo je síce „nedokonalé“ v tom zmysle, že nie je úplné, no predsa je to spoločenstvo reálne a živé. Uznávame, že stále pretrvávajú určité podstatné rozdiely, „vo vieroučnej a zavše i disciplinárnej oblasti“, a že sa „plnému cirkevnému spoločenstvu stavajú do cesty mnohé a dakedy závažné prekážky… Napriek tomu sú členovia v krste ospravedlnení skrze vieru a tým privtelení ku Kristovi, a preto právom majú česť nazývať sa kresťanmi a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi“ (UR 3).
Každý kresťan bez ohľadu na to, k akému kresťanskému vyznaniu sa hlási, je už súčasťou našej rodiny. Všetci sme pokrstení v mene Otca, Syna a Ducha Svätého. Všetci sme boli obmytí od dedičného hriechu. Všetci sme chrámami Ducha Svätého. Náš nebeský Otec si nás všetkých rovnako váži a rovnako nás miluje. Takže medzi nami už je „hlboké spoločenstvo“ (UUS 42). Cirkev nás teda žiada, aby sme budovali na tomto základe a usilovali sa tak dosiahnuť plné spoločenstvo, ktoré ešte nemáme. Boh sám nás skrze krst spojil ako bratov a sestry. Pracujme teda na uzdravovaní a naprávaní zostávajúceho rozdelenia!

Poklad spoločných darov
Jedným z kľúčových princípov ekumenizmu je princíp úcty a rešpektu voči iným tradíciám viery. Otcovia koncilu aj o tomto napísali múdre slová: „Je potrebné, aby katolíci s radosťou uznávali a vážili si ozajstné kresťanské hodnoty, ktoré sa nachádzajú u našich oddelených bratov“ (UR 4). Toto znova poukazuje na to, ako veľa je toho, čo nás spája.
Medzi tieto kresťanské hodnoty či dary patrí napríklad láska k Písmu, dôraz na evanjelizáciu, hlboký zmysel pre spoločenstvo a silný dôraz na prežívanie povolania viesť spravodlivý a morálne bezúhonný život. Cirkev chce, aby sme uznávali tieto „Kristove bohatstvá a cnostné skutky v živote iných, ktorí vydávajú svedectvo o Kristovi“ (UR 4).
Niekedy členovia iných kresťanských vyznaní sú tak heroicky verní týmto bohatstvám, že svojou zbožnosťou prevyšujú mnohých katolíkov. Vari nemajú za sebou napríklad evanjelickí veriaci dlhé dejiny povzbudzovania veriacich k čítaniu a štúdiu Božieho slova? Neučia mnohí protestanti veľmi veľa o ohlasovaní evanjelia? Neprinášajú naši pravoslávni bratia a sestry pri svojich liturgických sláveniach svedectvo nábožnej úcty k Pánovi? Samozrejme, že áno – a v tom sa od nich môžeme mnohému učiť!

Osobná odhodlanosť v úsilí o jednotu
Boh miluje jednotu. Túži vidieť svoje deti naprávať rozdelenie, pretože tak naše svetlo zažiari vo svete jasnejšie. Je veľa toho, čo máme spoločné a z čoho sa môžeme spoločne tešiť. Je veľa toho, čo môžeme spoločne robiť. A čo je najdôležitejšie, v našich rozličných tradíciách je veľa toho, čo si môžeme vážiť a uchovávať aj počas práce na tom, aby sme sa stali jedným telom v Kristovi. Milosť, milosrdenstvo, vernosť, odhodlanosť, pokora, nádej, viera a láska – tieto a mnohé iné dary sú prítomné vo všetkých kresťanských tradíciách.
Čo teda od nás Cirkev žiada? Nič menej než „osobné odhodlanie presadzovať prehlbujúce sa spoločenstvo medzi kresťanmi“ (Direktórium... 55). Bratia a sestry, toto je učenie našej Cirkvi. V ďalšom článku si rozoberieme spôsoby, akými na tom môžeme pracovať.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Damian Stayne

Obnov svoje znamenia

 

Robert Barron

Živé paradoxy

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt