číslo 1,  ročník 21, január 2020  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Frustrovaný, no kontemplatívny človek
Ako zápas svätého Gregora Nazianzského pomohol Cirkvi
Michael Kueber


 

Štvrté storočie po Kristovi bolo obdobím, keď sa diskutovalo o najhlbších otázkach kresťanstva: Bol Ježiš pravý Boh a pravý človek? Alebo bol pravý Boh a čiastočne človek? Alebo to bolo naopak? Majú Otec a Syn jedno bytie alebo sú to dve podobné bytia? Tajomstvo Najsvätejšej Trojice bolo pre ľudí rovnakým tajomstvom, akým je dnes pre nás, a len tí najučenejší filozofi dokázali starovekému svetu dať nádej na ucelené vysvetlenie Otca, Syna a Ducha Svätého.
Jedným z mužov, ktorí sa zasvätili tomuto úsiliu, bol aj svätý Gregor Nazianzský. Narodil sa okolo roku 329 kresťanským rodičom z rímskej provincie Kapadócia, ktorá sa nachádza v dnešnom Turecku. Podobne ako van Gogh, Bach či Mendel, ktorých maľby, hudobné skladby a objavy v genetike zostali počas ich života nepovšimnuté, ani Gregor nemohol vedieť, aký vplyv budú mať jeho diela vo svete. No bol naozaj veľký, pretože práve vďaka nemu sa v Nicejskom vyznaní viery modlíme: „Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa.“
Dnes je Gregor považovaný za svätca kresťanmi na Západe i Východe a Katolícka cirkev ho vyhlásila aj za učiteľa Cirkvi. Počas svojho života Gregor túžil po kontemplácii, no prežil tiež mnohé sklamania a nezdary. A predsa práve cez tieto búrky sa úžasným spôsobom rozvíjal Boží plán s Cirkvou. Tým, že sa Gregor neustále a intenzívne obracal na Boha, zostal na ceste spásy a priviedol na ňu aj mnohých ďalších.

Pozbavený nádeje sa obraciam k tebe
Gregorova matka Nonna zasvätila malého Gregora službe Bohu. No Gregor sa v mladosti viac než svojmu duchovnému životu venoval klasickým štúdiám. Základné štúdium absolvoval vo svojom rodisku v Nazianze. Neskôr po štúdiách v Cézarei odišiel do vtedajšieho centra vzdelanosti, do egyptskej Alexandrie. Ako dvadsaťročný sa rozhodol preplaviť Stredozemné more a navštíviť svetoznámu aténsku školu, v ktorej sa vyučovala pokročilá rétorika. No počas cesty narušila smerovanie lode prudká búrka – a tak sa zároveň zmenilo aj Gregorovo životné smerovanie.
Gregorovi spoločníci, ktorí sa spolu s ním zmietali v obrovských vlnách, volali na pomoc svojich pohanských bohov. Gregor volal k svojmu Bohu a úpenlivo ho prosil, aby ho ušetril od smrti, pretože ešte nebol pokrstený. „Pozbavený všetkej nádeje tu na zemi,“ modlil sa, „obraciam sa k tebe, môj Život, môj Dych, moje Svetlo, moja Sila, moja Spása.“ Gregor Bohu sľúbil: „Ak ma zachrániš, budem žiť pre teba.“ Krátko po tom k nim priplávala obchodná loď; jej posádke sa podarilo stabilizovať Gregorovu loď a tak ju zachrániť pred potopením.
To bol začiatok Gregorovho prehlbujúceho sa obrátenia. Následne začal – s novou horlivosťou v modlitbe – študovať v Aténach. Onedlho prišiel do tejto školy aj ďalší kresťan a navyše jeho rodák z Kapadócie: Bazil z Cézarey. S Gregorovou pomocou sa len tak-tak vyhol šikanovaniu spolužiakov. Bazil sa za krátky čas ku Gregorovi prisťahoval a spolu chodili na prednášky, učili sa a vytvorili si dôverné priateľstvo, v ktorom nebolo ani závisti, ani súťaživosti.

Syn, ktorého potrebovali doma
Niekedy po roku 350 Gregor odišiel z Atén a vrátil sa do svojej dediny. Tam s ťažkosťami hľadal rovnováhu medzi potrebami starnúcich rodičov a ustavičným hladom po tichej kontemplácii. Dočasne sa presťahoval do mesta Pontus, kde Bazilova rodina premenila svoj niekdajší majetok na kláštor. Gregor sa radoval z tejto možnosti „opustiť svet“ s jeho trápeniami:

„Mohol som svoju myseľ úplne napĺňať Kristom. Mohol som žiť oddelene od druhých a pozdvihovať svojho ducha len k Bohu… No premáhala ma láska k mojim drahým rodičom a táto tiaž ma priťahovala naspäť k zemi“ (O svojich vlastných záležitostiach, 263 – 268).

Okrem zhoršujúceho sa zdravotného stavu jeho rodičov bola tou „tiažou“, o ktorej hovorí Gregor, aj otcova pastoračná služba. Gregor Starší, v súlade s vtedajšími zvyklosťami, dlhý čas pôsobil ako biskup Nazianzu. Podnietený obyvateľmi mesta otec naliehal na mladého Gregora a prosil ho, aby sa stal kňazom. Aj sám totiž videl, že jeho syn je zbožným a hodným kandidátom na kňazstvo. Gregor sa toho necítil hodný, no videl, že je očividne potrebný. A tak s veľkým váhaním súhlasil. Za kňaza ho vysvätili v roku 361 na sviatok Narodenia Pána.

Pripravujúci sa modlitbou
Gregor chcel pomôcť otcovi, no potreboval si tiež utriediť myšlienky o kňazstve. A tak sa opäť vrátil do Pontu a na niekoľko mesiacov sa utiahol do ústrania. Tam zvažoval výhody a nevýhody činného života a porovnával ho s kontemplatívnym životom, po ktorom túžil. Gregor vedel, že ak sa občas neutiahne do samoty a modlitby, môže „vyhorieť“ a upadnúť do skľúčenosti. No bez možností napĺňať potreby ľudí skrze svoju službu by zasa jeho „cesta k láske“ bola veľmi úzka.
Tento čas Gregora posilnil. Najbližšiu Veľkú noc bol opäť v Nazianze a bol pripravený pracovať. Už z jeho prvých kázní bolo vidno, že jednou z jeho najväčších duchovných starostí bude správne vyučovanie o Najsvätejšej Trojici:

„Tí, ktorí sú poverení osvecovaním druhých, sú vystavení veľmi veľkému nebezpečenstvu… Veď treba zachovať aj jednotu Boha, no pritom aj vyznávať trojicu osôb, každú so svojím vlastným charakterom… Aké náročné je rozoberať také dôležité otázky, zvlášť pred veľkým publikom zloženým z ľudí rôzneho veku a stavu“ (Na obranu svojho úteku).

Vtiahnutý do konfliktu
Gregor mal pravdu – išlo o veľa. Hoci uplynulo už takmer štyridsať rokov od Nicejského koncilu, na ktorom sa vyjasnilo, že Otec a Syn majú jednu podstatu (existuje len jeden Boh), medzi ľuďmi sa o tom predsa len stále diskutovalo. Ariáni sa stavali proti Kristovmu božstvu. Ďalšie krídlo hovorilo, že Boh „presahuje ľudské chápanie“. Väčšina ľudí si však uvedomovala, že dokým sa všetci jednomyseľne nezhodnú na takej dôležitej veci, akou bola Trojica, nebude možné dosiahnuť ani stabilitu v ríši, ani pokoj v Cirkvi.
Ďalších dvadsať rokov sa Gregor usiloval svojimi kázňami a spismi rozšíriť Nicejské vyznanie viery. Do jednoty Otca a Syna – v istom zmysle prorocky – zahrnul aj Ducha Svätého. No pre svoje kázne sa dostal do polemík s viacerými miestnymi cirkvami, ba aj do sporov s politickými predstaviteľmi. Gregor na tieto situácie často zareagoval útekom do samoty. Keď bol sám, mohol svoje sklamanie a frustráciu predkladať Bohu a vytvoriť precízne napísané diela, ktoré sa venovali konkrétnym zložitým otázkam – listy, ktoré majú pre študentov teológie dodnes veľkú hodnotu.
Pravdepodobne aj preto, že toľko času venoval vyjasňovaniu najdôležitejších teologických otázok svojej doby, bol vymenovaný za miestneho biskupa. Postupom času – napriek svojej snahe zostať v úzadí – ho mnohí začali vnímať ako vedúcu postavu boja za „nicejskú vec“. Jeho čas strávený v ústraní nebol zbytočný, pretože Nicejské vyznanie viery malo byť ešte raz vážne preverené.

Katastrofa v Konštantínopole
Na jeseň roku 379 istá vznešená žena z politických kruhov Gregora požiadala, aby sa stal duchovným vodcom skupiny kresťanov, ktorí prijali Nicejské vyznanie viery. Gregor súhlasil a prišiel do Konštantínopolu, aby ich ďalej učil, no došlo k násilnostiam. Jedného dňa skupina ariánskych mníchov vtrhla do kaplnky, v ktorej práve kázal Gregor, a zasypala jeho i jeho poslucháčov kameňmi.
Diskusia o Nicejskom vyznaní viery začínala opäť čoraz viac rozdeľovať ľudí, a tak cisár v roku 381 zvolal biskupov zo všetkých krajín, aby o tejto veci rozhodli s konečnou platnosťou. Jeden z biskupov, svätý Gregor Nyssenský, brat svätého Bazila, zažartoval, že otázkam o Trojici sa nevie vyhnúť nik. Človek môže začať rozprávať o peniazoch, o kvalite jedla, o osobnej hygiene, ale napokon určite skončí pri tom, že odsúdi tých, čo si myslia, že Syn buď bol, alebo nebol splodený.
V tejto napätej atmosfére bol za predsedajúceho Konštantínopolského koncilu (ako bol neskôr nazvaný) vybraný už starnúci a chorľavý Gregor. On sám to vnímal ako katastrofu – už od chvíle, keď ho ozbrojená stráž priviedla do rokovacej siene. Gregor dúfal, že bude čosi ako dirigent orchestra, ktorý zjednotí rôzne krídla, no k žiadnej zhode nedochádzalo.
Sklamaný a presvedčený, že to on je príčinou tejto nezhody, rezignoval a odišiel domov do Nazianzu, aby tam v tichom ústraní strávil posledné roky svojho života upravovaním svojich spisov. No ešte predtým, ako odišiel z Konštantínopola, oduševnene sa prihovoril podporovateľom Nicejského vyznania viery: vyslovil svoju poslednú prosbu za vieru.
Gregor svojich poslucháčov povzbudil, aby Nicejské vyznanie viery šírili naďalej, no aby tak robili s pokorou a miernosťou, pretože žiadne dobro nemožno dosiahnuť zlými prostriedkami. Vyslovil tiež proroctvo, že Boh ich obdaruje úspechom a opäť tak urobí čosi nepravdepodobné – ako vtedy, keď spôsobil, že úcta ku Kristovi zapustila korene v pohanskej ríši. „Traja zhromaždení v mene Pána sú s Bohom viac než desaťtisíce tých, ktorí Trojicu odmietajú,“ povedal im s pevnou istotou, ktorá – vzhľadom na okolnosti – presahovala rozum.

Úspech zahalený do sklamania
Keď Gregor urobil všetko, čo mohol, odišiel z Konštantínopola a prenechal osud Cirkvi vedeniu Ducha Svätého. Koncil napokon prekvapivo prijal nicejské učenie o Trojici a jeho učenie o Najsvätejšej Trojici dodnes vyznávajú takmer všetci kresťania. Gregor svoj život pravdepodobne považoval za neúspech a zlyhanie – a ak to máme objektívne zhodnotiť, tak bol naozaj plný ťažkostí a sklamaní. No bol verný sľubu, že bude žiť pre Boha, a jeho vytrvalosť prináša Cirkvi mimoriadne ovocie už celé stáročia.

 



 

 

 

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

Adam Szustak OP

ešte5minút

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt