číslo 2,  ročník 21, február 2020  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

„Len na mňa nezabudni“
Keď moja sestra odišla z domu, našla som nového priateľa
Alisha Ritchieová


 

Slnko sa mi zabodávalo do očí, keď som hľadela do diaľky na miznúcu sestrinu bielu Hondu. Z očí mi vyhŕkli horúce slzy. Moja veľká sestra je preč – naozaj odišla. Odišla na univerzitu a opustila mňa, svoju dvanásťročnú sestru. Slzy sa mi v tej chvíli premenili na hlboké vzlyky. Koľko času prejde, kým ju zase uvidím? Dni? Týždne? Či dokonca mesiace? Pravdupovediac, jej internát bol od nás vzdialený len asi pol hodiny jazdy autom. No mne to pripadalo rovnaké, ako keby odo mňa odchádzala na milióny míľ ďaleko.

Postavená pred „samotu“
Hoci dnes mám už štyridsať rokov, stále si pamätám, ako veľmi ma po Michellinom odchode na univerzitu trápila beznádej a osamelosť. V jeden týždeň sme spolu s kamarátkami nacvičovali tanečné kroky na najmodernejšiu hudbu a chodili sme na kúpalisko. A už o týždeň nato si všetko zbalila a odsťahovala sa. Moja sestra mala zažiť väčšie a lepšie veci – no bezo mňa. Len na mňa nezabudni, myslela som si.
S Michelle sme prežili veľa zábavy a dobrodružstva. Chodievali sme do lesa a Michelle mi popritom, ako nám pod nohami šuchotalo lístie a praskali konáriky, rozprávala strašidelné príbehy. V noci mi robievala špeciálne nočné jedlo: toasty s maslom a škoricou. S ňou som sa vždy cítila v bezpečí a mala som pocit, že k niekomu patrím. Bola tu, keď som potrebovala pomôcť s domácou úlohou alebo s nejakým dôležitým projektom do školy. No najviac mi chýbali naše rozhovory, jej múdre rady a to, ako sme sa na všetkom smiali.
Jednoducho a stručne povedané, chýbala mi. Mnoho nocí som preplakala. Vlastne som si išla až oči vyplakať. Moje mladé ja so sklonom k dramatickému prežívaniu sa už nemohlo cítiť osamelejšie. Len na mňa nezabudni. Tejto myšlienky som sa nemohla zbaviť.

Rozšírenie svojho okruhu
Prvé mesiace po Michellinom odchode boli ťažké. No keď uplynul istý čas, stalo sa čosi naozaj zvláštne. Zmenila som sa. Tým, že som bola viac odkázaná na seba, pochopila som, že sama to nezvládnem. A pritom sa udiala tá najdôležitejšia zmena. Naučila som sa hlbšie závisieť od Boha, a to už ako žiačka na druhom stupni základnej školy. Vždy som chodievala do kostola a vedela som, že milujem Ježiša. No vtedy som nastúpila na cestu praktickej a každodennej závislosti od Pána, ktorý sa stal mojím novým najdôvernejším spoločníkom.
Keďže som už nemala sestru, ktorá by sa mi venovala, začala som sa vážnejšie zhovárať s Bohom. Začala som pravidelnejšie čítať svoje zaprášené Písmo a dovoľovala som pritom, aby mi toto slovo prenikalo myseľ i srdce. Môj duchovný život začal prekvitať. Spočiatku som prežívala pocit opustenosti, no Pán mi ukázal, že nie som sama. On bol so mnou po celý čas. V ťažkých chvíľach mi pomohli aj rodičia a niektorí dobrí priatelia z kostola a zo školy. Azda najosobitnejšou milosťou zo všetkých bolo nadšenie pre písanie, ktorým ma Boh požehnal. Medzi mnou a Michelle sa vtedy rozprúdila bohatá a vzácna korešpondencia. A táto vášeň pre písanie mi zostala podnes.
Refrén v mojej mysli „len na mňa nezabudni“ pomaly slabol a tíchol, až jedného dňa celkom prestal vplývať na môj život. Bola som istejšia aj bez Michelle a učila som sa dôverovať Bohu ako priateľovi. Prišla som totiž na to, že Pán tu chce byť pre mňa v každej chvíli období môjho života.

Uvítanie v Božom dome
Zvlášť v jednom okamihu som potrebovala utešujúce náručie priateľa. Bol pekný slnečný deň a moja spolužiačka Elizabeth práve rozdávala pozvánky na svoju narodeninovú oslavu. Čakala som, že príde aj k mojej lavici a podá mi jednu z tých ružových obáločiek. Žiaľ, žiadnu som nedostala. Uvedomila som si, že na túto oslavu nie som pozvaná. Po tejto udalosti sa mi už ten deň nezdal taký slnečný.
Túžila som vtedy len po jednom: podeliť sa so svojím zranením a trápením s Michelle. Po večeri však bol už čas ísť do kostola. A tak som sa v tichu modlila počas jazdy autom s rodičmi. Keďže som sa nemohla zhovárať so svojou sestrou, vyliala som svoje srdce Pánovi. Vyznala som mu, aká som sklamaná, a vyronila som aj pár sĺz. No po modlitbe som prežívala väčší pokoj.
Vstúpili sme do kostola a posadili sme sa v tlmene osvetlenej lodi kostola neďaleko od oltára. Na moje prekvapenie náš pán farár rozprával o tom, že Boh nás všetkých víta pri svojom stole. Toto pozvanie dostáva každý z nás a nikoho pritom nevynecháva.
Pozorne som počúvala a bez akýchkoľvek pochybností som vedela, že je to Pánovo posolstvo pre mňa. Bolo to, akoby ma Boh najvrúcnejšie a najnežnejšie objímal. Tieto slová ma uistili o tom, aký svätý a mocný je Boh a že mu záleží na mojich pocitoch. Zanechalo to vo mne hlboký dojem. Hoci som už dospelá, dodnes si pamätám, že vo chvíľach, keď mám zlomené srdce alebo niekoho či niečo stratím, môžem počítať s tým, že je so mnou Pán.

Nikdy nie som sama, nikdy nie som zabudnutá
Po mnohých stránkach Michelle a jej odchodu na univerzitu vďačím za prehĺbenie svojho vzťahu s Pánom. Vtedy, keď som sa pozerala, ako odchádza, nevedela som, že na mňa nikdy nechcela zabudnúť ani ma opustiť. A som vďačná, že to neurobil ani môj nebeský Otec.
Stále si vo svojom vnútri nosím ponaučenia z toho obdobia. Ako kresťanka som nikdy nemala prežívať svoj život na vlastnú päsť, ale žiť vo vzťahu s trojjediným Bohom, ktorý je sám krásnym spoločenstvom Otca, Syna a Ducha Svätého.
Bez ohľadu na to, či mám nablízku svoju sestru alebo svojich priateľov, či niekoho iného, Pán je so mnou a vždy aj bude. Celkom naisto viem, že on bol – a stále je – so mnou počas každej sekundy tejto cesty. On ma nikdy nenechá samu napospas ťažkostiam.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Damian Stayne

Obnov svoje znamenia

 

Robert Barron

Živé paradoxy

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt