číslo 2,  ročník 21, február 2020  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Stretnúť sa v i-svete
Snaha žiť prítomnosť napriek rozptýleniam
Mark Hart


 

Keď ide človek v súčasnosti niekam von, môže zažiť zvláštny druh osamelosti. Letiská a železničné stanice sú plné ľudí, ktorí sa buď potichu pohojdávajú so slúchadlami, alebo niečo píšu na notebookoch. Podobný trend sa občas prejavuje aj u nás doma. Členovia rodiny sa ľahko od ostatných odizolujú svojimi elektronickými prístrojmi – a niekedy to robia aj celkom odôvodnene.
No kľúčom k dobrým vzťahom v rodine je prítomnosť. Prítomnosť je však aj kľúčom k nášmu vzťahu s Bohom. V našom svete presýtenom technikou teda stojíme zoči-voči veľkej otázke: ako dokážeme zostať skutočne prítomní jedni pre druhých a pre Pána?

Pokušenie rozptyľovať sa
Čaro našich zariadení je mocné, a to nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Po celom dni sme unavení. Chceme robiť čosi, pri čom by sme nemuseli premýšľať. Ísť na sociálne siete, zapnúť tablet alebo mobil je úžasný spôsob, akým sa môžeme odreagovať a rozptýliť. No počas tej minúty, keď to robíme, jednoducho nevenujeme pozornosť svojmu životu; nevenujeme pozornosť ľuďom okolo seba.
Keď som začal pravidelne cestovať naprieč rôznymi časovými zónami, prichádzal som domov celkom vyčerpaný. Myslel som si, že som dobrý otec, lebo som doma. Bol som telesne prítomný a myslel som si, že som teda automaticky prítomný aj emocionálne. No stále som si kontroloval svoj telefón, hnaný potrebou odpovedať na každú správu alebo e-mail. V očiach svojich detí som čítal, že začali veriť jednej modernej lži – že ľudia na druhej strane telefónu sú dôležitejší než ony. Potreboval som si zmeniť priority a nanovo si zorganizovať deň i život.

Prítomný jeden pre druhého
Keď teraz prídem domov, dbám na to, aby som mal telefón v tichom režime. Chcem, aby moje deti videli, že ho odkladám do zásuvky, a cítili, že sa o nich zaujímam. Každý rozhovor je príležitosťou dať im svoje „ja“, venovať sa ich telesným a duchovným potrebám. Naučil som sa, že pozornosť je dar, ktorý si navzájom dávame. Keď sa teda rozprávam so svojou najstaršou dcérou a ona sa pozerá do svojho telefónu, mám chuť na ňu vyšteknúť: „Odlož ten mobil!“ No namiesto toho som sa postupom času naučil láskavo jej pripomenúť, že úctu a lásku si navzájom prejavujeme skrze pozornosť a očný kontakt.
V našej rodine sme sa dohodli nepoužívať mobily počas spoločného stolovania alebo spoločne tráveného času. Ja aj moja manželka radi vnímame stoly a gauče v našej domácnosti ako domáce oltáre, na ktorých si navzájom obetujeme život, čas a pozornosť. To robil aj Ježiš, keď medzi nami prebýval. Smial sa s nami; udržiaval s nami očný kontakt. Keď svojej manželke, deťom alebo človeku, ktorý je predo mnou, prejavujem záujem a obdarúvam ho svojou prítomnosťou, konám „vtelene“. Som pre nich Kristom.
Počas jednej večere tri z našich štyroch detí popri jedení špagiet bojovali o svoj „vysielací čas“. Uprostred toho chaosu sme si však s manželkou všimli, že naša najmladšia dcéra nič nehovorí. Keď som sa jej opýtal, aký mala deň, začali jej po tvári tiecť slzy. Povedala nám, že je „veľmi smutná“, pretože počas prestávky sa ku nej veľmi zle správali jej kamarátky. Odrazu hluk pri stole utíchol. Ostatné deti sa k nej obrátili a objali ju. Modlili sme sa s ňou a svojím povzbudzovaním sme opäť pomaly budovali jej naštrbenú sebadôveru. Potom staršia dcéra navrhla, aby sme si spoločne namiesto pozerania televízie alebo umývania riadu zahrali scrabble. Toto je len jeden malý príklad toho, prečo je čas stolovania posvätný. Je to čas, keď môžeme v druhom stretnúť Krista a keď ho druhí môžu stretnúť v nás.

Prítomný Bohu
No my sa musíme učiť nielen to, ako byť prítomní pre človeka, ktorý je pred nami. Musíme sa učiť byť počas celého nášho dňa pozorní aj voči Bohu. Toto je pre mňa ešte stále náročná úloha. Mohol by som zabíjať čas medzi stretnutiami, pri čakaní na vlak alebo pri sedení v kaviarni. Namiesto toho, žeby som sa obrátil k Bohu alebo sa obzrel okolo seba, aby som zistil, čo sa deje, som v pokušení vstúpiť do svojej „neprítomnosti“, čiže siahnuť po mobile alebo notebooku.
Avšak vždy, keď mám pár chvíľ len sám pre seba, napríklad, keď idem sám v aute alebo čakám v nejakom rade, snažím sa pripomenúť si, aby som sa modlil a pýtal sa Boha na to, ako sa pozerá na môj život. V týchto chvíľach sa mi Boh často prihovára nahlas a jasne. Keď mu dám svoj čas, môžem vnímať jeho prítomnosť; on mi vtedy zasa môže zjavovať, čo môžem počuť. Akoby zakaždým, keď zhasne moja obrazovka, ožije moja duša.

Používať zariadenia na dobro
Nepochopte ma však zle; nemyslím si, že displeje sú zlé. Naše zariadenia nám môžu pomáhať aj spojiť sa s Bohom a s druhými ľuďmi. Všetko záleží od toho, ako ich používame. Dovoľte mi uviesť pár príkladov. Na svojom telefóne si zvyknem nastaviť niekoľko budíkov počas dňa, ktoré mi majú pripomenúť, že sa mám zastaviť a pomodliť sa. Keď mi začne zvoniť takýto budík, odložím bokom prácu, ktorú robím, a modlím sa: svoju rannú modlitbu, liturgické čítania dňa, modlitbu Anjel Pána, desiatok ruženca alebo akúkoľvek inú modlitbu či pobožnosť.
Vďaka technike zostávam spojený aj s potrebami a modlitbovými úmyslami druhých. Ráno sa pozriem na svoje vlákno na twitteri, aby som zistil, kde vo svete sa nachádzajú moji priatelia a čo prežívajú ich rodiny. Ich potreby pridám k svojím každodenným prosbám, za ktoré sa prihováram počas modlitby. Keď im potom niekedy píšem, volám alebo sa s nimi stretnem, môžem na to nadviazať. „Počuj, modlil som sa tvojho otca. Ako sa má?“ Možno sa síce nezastavím a nevyvesím na múr sociálnej siete správu: „Modlím sa za vás.“ No znamená to oveľa viac, keď sa o tom zmienim v inom kontexte. Je to odrazu osobnejšie.

„Ukáž mi tú aplikáciu“
Bez ohľadu na to, akí sme starí, je na každom z nás, aby sme boli osobní vo svojich vzťahoch s rodinou, s rovesníkmi, s inými generáciami a s naším Pánom. Ak sme v minulosti dovolili digitálnym spojeniam nahlodávať našu osobnú prítomnosť, rozhodnime sa teraz byť radšej tými, ktorí budú stavať mosty nad touto digitálnou priepasťou.
Vezmime si napríklad jeden manželský pár šesťdesiatnikov, ktorý v našej farnosti pracuje v skupinkách pre mladých. Títo dvaja manželia nevedia nič o tých najlepších mobilných aplikáciách. No namiesto toho, aby sa cítili odcudzene, zakaždým, keď niektorý tínedžer vytiahne svoj telefón, prídu za ním a povedia mu: „Ukáž mi túto aplikáciu! Ako to funguje? Vieš, ja nie som taký technicky zručný.“ Nielenže tým ukazujú pokoru a záujem, ale ukazujú tak aj túžbu vstúpiť do sveta tínedžerov tak, ako Kristus vstúpil do nášho sveta. Zaiste, musia pritom vyjsť zo svojich zabehnutých koľají. No ak máme naplniť svoju úlohu rodičov, starých rodičov a katechétov, musíme (občas) prehodiť výhybku. Dávame tak dar, ktorý pretrvá až do večnosti.

 



 

 

 

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

Adam Szustak OP

ešte5minút

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt