číslo 3,  ročník 21, pôst 2020  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Hľadajúca, ktorá sa stala svätou
Cesta Edity Steinovej k zmluve a ku krížu
Anne Costaová


 

Keby si mohol vstúpiť do stroja času a prezrieť si celý život Edity Steinovej, uvidel by si v priebehu času mnohé verzie jej osobnosti. V roku 1893 by si uvidel uplakané dvojročné dievčatko na pohrebe svojho otca. O dva roky neskôr by si videl odvážne štvorročné dievča, hrajúce sa so sesternicami doma v kôlni. V nasledujúcich rokoch by si videl citlivé dieťa pohrúžené do židovskej viery a potom pochybujúcu tínedžerku, ktorá zanecháva judaizmus a je rozhodnutá spoliehať sa len sama na seba. Keby si sa presunul do roku 1911, stretol by si Editu na univerzite a videl by si ju oduševnene sa zhovárať s ostatnými kolegami študujúcimi filozofiu. O štyri roky neskôr by si ju videl starať sa o pacientov, zranených na fronte počas prvej svetovej vojny, ktorej sa – naplnená vlastenectvom – zúčastnila ako mladá ošetrovateľka. Keby si skočil do roku 1933, uvidel by si už pokojnejšiu Editu prijímať karmelitánsky habit v čase, keď v jej rodnom Nemecku získaval moc totalitný nacistický režim.
Edita počas života prehlbovala svoju dôveru a vyrovnanosť prameniacu z viery v Ježiša Krista. Vo svete sa vtedy šírili myšlienky nenávisti a prenasledovania, no ona zostala zakorenená v slovách nádeje a vytrvala v konaní skutkov lásky. Kristus bol skutočne prítomný všade tam, kde táto jeho svedkyňa dôvery ticho prednášala svoju kázeň.

Kristova žiačka
Edita Steinová oddávna milovala štúdium. Ešte ako veľmi malá prosila o dovolenie nastúpiť na základnú školu a keď ho dostala, už zakrátko dobehla aj starších žiakov. Hoci sa ako štrnásťročná prestala modliť, predsa hlboko túžila nájsť zmysel života – až tak, že ju jej neustále hľadanie privádzalo do úplného zúfalstva, ba až do rozpoloženia, ktoré by sme dnes charakterizovali ako stav hraničiaci s klinickou depresiou.
Edita však napriek týmto návalom melanchólie bola medzi svojimi priateľmi aj kolegami na katedre filozofie Vroclavskej univerzity veľmi obľúbená a vážená. A práve vďaka týmto hlbokým a vrúcnym priateľstvám postupne začala uvažovať aj nad kresťanstvom.
V lete 1921 strávila nejaký čas u svojej priateľky a filozofky Hedwigy Conradovej Martiusovej. Hedviga, bývalá ateistka, konvertovala na evanjelickú vieru a bola príťažlivým príkladom opravdivo prežívaného kresťanstva. Jedného dňa, keď Hedviga nebola doma, Edita sa ocitla sama v jej knižnici. Vybrala si životopis svätej Terézie Avilskej. Ku knihe pristúpila stojím typickým spôsobom – prečítala ju na jedno posedenie a potom vyhlásila: „Toto je pravda.“ Edita sa s Teréziou dokázala stotožniť na tej najhlbšej úrovni. Obe vrúcne túžili po sebapoznaní, zvlášť prostredníctvom skúmania vnútorného života. Edita počas svojho doktorandského štúdia skúmala nový filozofický smer, ktorý dostal názov fenomenológia. Táto filozofická škola sa zameriavala na vnútorný život a na spôsob, akým ľudia vnímajú svet okolo seba. Podobne ako Terézia Avilská, aj ona sa ponárala do ríše ľudského srdca a duše a objavovala pritom, že práve tam možno nájsť priestor na stretnutie s Bohom. Editu teda napokon do svojho vnútra vtiahla božská dráma. Konečne našla to, čo hľadala.
Zakrátko si zadovážila výtlačok Katechizmu a dohodla si stretnutie s miestnym kňazom. Do roka sa stala katolíčkou. Jej konverzia však bolela a znepokojovala jej matku, ktorá bola zbožnou židovkou; aj Editu občas rozrušovalo rozlišovanie medzi požiadavkami jej svedomia a požiadavkami úcty voči matke. No podobne ako Židia, o ktorých čítame v Novom zákone, aj ona riskovala stratu svojej rodiny a svojho mena, aby sa stala Kristovou učeníčkou. Aby sa mohla stať opravdivou svedkyňou, prijímala ťažkosti s tým spojené.

Boží nástroj
Po svojom obrátení Edita používala svoj výnimočný intelekt na formovanie svojich študentiek. Prijala miesto v škole v nemeckom Speyeri, ktorú viedli sestry dominikánky. Študentkám sa pod jej vedením veľmi darilo. Edita akoby chcela vynahradiť všetok stratený čas Ježišovi, a tak trávila noci v tichej adorácii pred Najsvätejšou sviatosťou. Počas dňa pracovala v triede a neprejavovala žiadne známky únavy. „Všetko závisí od toho,“ vysvetľovala, „či máte malý kútik, v ktorom sa môžete deň čo deň zhovárať s Bohom tak, akoby neexistovalo nič iné.“
Edita sa ďalej venovala akademickej práci, no tú teraz vyvažovala túžba slúžiť väčšmi Bohu než osobnej pýche alebo ambíciám. V roku 1932 Edita z tejto školy odišla, aby rozvinula teóriu katolíckeho vzdelávania v akademickom inštitúte v Münsteri. Z katolíckych kruhov taktiež začala dostávať čoraz viac žiadostí o prednášky. Najčastejšie mala hovoriť o úlohe ženy v modernom svete.
Edita bola „vo svete, no nebola zo sveta“. Sama povedala, že sa vo svete cíti ako cudzinka. V tom čase Tretia ríša začala zatýkať kňazov a rehoľníkov, mariť náboženské vyučovanie a rozbíjať katolícke spoločenstvá mladých. Hoci Edita vtedy konečne dosiahla to, po čom kedysi tak túžila, totiž všeobecné akademické uznanie, zároveň viac než kedykoľvek predtým túžila kráčať v šľapajach svätej Terézie a vstúpiť do karmelitánskeho rádu. Táto túžba v nej silnela čoraz viac a na jej naplnenie nemusela dlho čakať.

Pripravená na prenasledovanie
V roku 1933 Edita sledovala, ako Hitler získava čoraz väčšiu moc. Keď sa na Zelený štvrtok pri svätej omši modlila pre hrozbu, ktorej boli vystavení jej bratia a sestry zo židovského národa, predstavila si Ježišov kríž, ktorý je ako veľké bremeno utrpenia položený na jej ľud. Pochopiteľne, väčšina Židov by sa s týmto obrazom nedokázala stotožniť, no Edita hovorila, že „tí, ktorí to dokážu, musia tento kríž ochotne prijať v mene všetkých“.
Bola odhodlaná brať každé utrpenie tela alebo ducha ako duchovnú obetu, ktorú treba vykonať za židovský národ. Jej sklamania a ťažkosti sa jej takto stávali užitočnými, pretože vďaka nim sa sústredila na Kristovo spásonosné utrpenie a na to, aby bola silná a spolu s ním napĺňala toto svoje poslanie.
Keď sa však po Veľkej noci Edita vrátila do Münsteru, dostala ďalší „klinec“. Podľa nového zákona Židia nemohli zastávať žiadne verejné pozície, takže Edita už viac nemohla učiť. Ju to však neznechutilo. Práve toto prepustenie ju povzbudilo k tomu, aby skontaktovala karmelitánky v Kolíne a ešte v tom roku vstúpila do kláštora a stala sa postulantkou, ktorá síce nešikovne, no s radosťou vykonávala všetky domáce práce, ktoré jej dali na starosť. O päť rokov neskôr, teda ako štyridsaťdvaročná sa stala sestrou Teréziou Benediktou (v preklade z latinčiny „Blahoslavenou“) z Kríža. Toto meno, ktoré si vybrala pri večných sľuboch, bolo vyjadrením jej túžby dôvernejšie sa spojiť s Kristom počas tohto náročného obdobia dejín. Edita povedala, že až teraz konečne prežíva pokoj človeka, ktorý dosiahol svoj cieľ.

Predurčená trpieť
V kolínskom kláštore bola Edita so svojím židovským pôvodom ľahkým terčom pre nacistov. Preto, obávajúc sa o jej spolusestry aj o jej vlastnú bezpečnosť, predstavené ju v roku 1939 presunuli do karmelitánskeho kláštora v holandskom Echte. Tam zostala štyri roky. Pripojila sa k nej aj jej staršia sestra Róza, ktorá sa stala karmelitánskou terciárkou.
Edita začala predvídať svoju blížiacu sa smrť. V júni toho roku napísala testament, v ktorom vyhlásila: „Kiež Pán prijme moju smrť na česť a slávu svojho mena, za židovský národ, za vyslobodenie Nemecka a za pokoj na celom svete.“
Keď ju predstavená požiadala, aby pre sestry spísala rozjímania, Edita ich povzbudila, aby neustále dôverovali a modlili sa: „Čím väčšmi je nejaká doba ponorená do temnoty hriechu a odcudzenia od Boha, tým väčšmi potrebuje duše zjednotené s Bohom. Rozhodujúce okamihy v dejinách sveta v podstate spoločne rozhodujú duše, ktoré nespomínajú žiadne historické knihy“ (slávnosť Zjavenia Pána 1940).
Edita vnímala, že jej modlitby, ako aj modlitby jej spolusestier zohrávajú kľúčovú úlohu v boji medzi dobrom a zlom. V tejto poslednej kapitole svojho života Edita vytvorila posledné dielo, Vedu kríža, v ktorom predstavuje učenie iného karmelitána, svätého Jána z Kríža. Spolu s Jánom v ňom preskúmala tajomstvo, že čím ťažší kríž nesieme, tým väčšie Kristovo víťazstvo sa v ňom skrýva.

Živá obeta
Keď v roku 1942 Edita a Róza dostali príkaz prihlásiť sa na deportáciu, bez odporu to prijali. Ich zatknutie, ku ktorému došlo 2. augusta 1942, bolo však napriek tomu náhle a prekvapivé. Tieto dve sestry mali len päť minút na to, aby si vzali veci predtým, ako ich naložili do vlaku smerujúceho do internačného tábora.
Všetci svedkovia týchto posledných dní opisujú Editu ako pokojnú, odhodlanú a pohrúženú do modlitby. Keď boli matky v tábore od hrôzy celkom bez seba, Edita česávala vlasy ich utrápených detí. Každý, kto videl jej dobročinnú lásku, žasol nad jej dobrotou. Keď ich presúvali do Osvienčimu, Edita pochopila, že idú na smrť. No nebála sa, pretože Boh jej dal milosť odovzdať svoj život Ježišovi ako obetu za židovský národ.
Svätý pápež Ján Pavol II. vyhlásil Editu Steinovú v roku 1987 za blahoslavenú a v roku 1998 za svätú. Pri blahorečení ju s úctou nazval „dcérou Izraela“, ktorá „ako katolíčka počas nacistického prenasledovania zostala verná ukrižovanému Ježišovi Kristovi a ako židovka zostala v láskyplnej vernosti oddaná svojmu ľudu“. Jej posolstvo filozofky, hľadačky pravdy, učiteľky teológie, Abrahámovej dcéry, karmelitánky a mučeníčky sa dotýka mnohých ľudí, ktorí vo vnútri Cirkvi aj mimo nej žialia nad temnotou vo svete. Pre nich všetkých je znamením pokoja, sily a pokory duše, zjednotenej s Kristom.
Editin život zostáva opravdivým svedectvom pre všetkých, ktorí prijímajú Ježiša, dôverujú mu ako pevnému základu svojho života a z lásky k nemu a pre dobro druhých mu obetujú svoje kríže.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Damian Stayne

Obnov svoje znamenia

 

Robert Barron

Živé paradoxy

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt