číslo 3,  ročník 21, pôst 2020  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Príbeh stopárky
Boh stále hľadá a nachádza stratených
Joy McCuenová


 

Bola temná noc a vonku zúrila búrka. Nie, toto nie je začiatok lacného hororového príbehu. No je to začiatok jedného príbehu, ktorý sa stal v noci počas búrky. V spomínanú noc na pobrežie New Jersey dul zo severovýchodu prekvapivo silný a nebezpečný vietor. S manželom sme išli autom v oslepujúcom daždi po ceste, ktorú občas osvetlili blesky sprevádzané dunivým hrmením. Nebola to ideálna noc na výlet a my sme sa plní obáv snažili dostať domov.

Osamelá stopárka
Odrazu sme si vedľa cesty v hustej tme všimli nejakú stopárku. Ja ani môj manžel nezvykneme brávať po ceste stopárov, no v tom okamihu sme obaja vnímali, že na naše srdcia klope Duch Svätý a žiada nás, aby sme zastavili a zistili, či je táto očividne vysilená mladá žena v poriadku. „Zastav, zlatko!“ vykríkla som. Môj manžel už vtedy brzdil.
Do nášho auta nastúpilo do nitky premočené dievča. Zamumlala tiché „ďakujem“ a klesla na sedačku. Všimli sme si, že na tvári sa jej kvapky dažďa miešajú so slzami.
„Si v poriadku?“ opýtala som sa.
„Áno.“
„Kam máš namierené?“ spýtal sa môj manžel. Ona na to zamrmlala adresu, ktorú sme mali po ceste. Zložila hlavu a jej strapaté a mokré plavé vlasy jej zakryli väčšinu tváre. Ruky sa jej triasli a trochu smrkala. Snažila som sa nadviazať s ňou očný kontakt, no ona neustále hľadela do zeme.
„Volám sa Joy a môj manžel je Kent,“ povedala som veselo. „Ako sa voláš ty?“ Neodpovedala. „Mohli by sme ti povedať, prečo sme v túto strašnú noc zastavili, aby sme ťa vzali?“ opýtala som sa jej.
„Jasné,“ zašepkala.

Niekto, za koho by sme sa mohli modliť
Spolu s manželom sme jej porozprávali o Ježišovej láske k nám. Hovorili sme jej, že zomrel za nás, osobne. Tiež sme jej povedali, že by sme jej mohli pomôcť prekonať problémy, ktoré prežíva; a že pre Boha nie je nič príliš ťažké. Cesta na miesto, kam chcela ísť, nám ubehla rýchlo. Ona bola počas toho, ako sme jej rozprávali o svojej viere, ticho. Nechcela nám povedať svoje meno ani nám vyrozprávať svoj príbeh. A tak sme jej dali naše mená a čísla telefónov a povedali sme jej, že nám môže kedykoľvek zavolať – vo dne i v noci. Keď sme prišli do cieľa, mladé dievča rýchlo otvorilo dvere a zmizlo v tmavej noci. To bolo všetko.
Prečo sme prežili toto stretnutie? Bola táto naša snaha márna? Prečo sme obaja vnímali, že Boh chce, aby sme ju vzali do auta? Odpovede na tieto otázky sme nepoznali. No verili sme, že túto osamelú stopárku má Boh vo svojich rukách. Z týždňov sa stali mesiace a my sme sa za túto stopárku bez mena modlili vždy, keď nám ju Boh pripomenul.

Zvyšok príbehu
O dva roky neskôr sme s Kentom navštívili priateľov, ktorí viedli dom pre ľudí liečiacich sa z rôznych závislostí. Ako sme sa tak s týmito našimi priateľmi zhovárali v spoločenskej izbe toho domu, všimla som si, že na mňa uprene hľadí nejaká mladá žena. Keď som sa však na ňu pozrela, odvrátila zrak. Potom som si všimla, že sa na mňa díva opäť.
„To ste vy?“ vyhŕkla. „Vy ste ten pár, ktorý ma vzal autom pred dvoma rokmi?“ Ani ja ani môj manžel sme neodpovedali, pretože nám to ešte stále nedošlo.
„Samozrejme, že áno,“ odvetil Kent, ktorý sa z počiatočného šoku prebral prvý. „Nespoznali sme ťa – vyzeráš tak inak.“
„Aj som iná. Po každej stránke,“ povedala Jessica a konečne nám vyrozprávala svoj príbeh. V tú noc, keď bola tá strašná búrka, sa pohádala so svojím priateľom. Odišla z jeho domu a vydala sa domov – po ceste z ostrova, ktorá bola z oboch strán obklopená masami vody. Ako tak kráčala po ceste, búrka silnela a ona sa začínala báť, že ju silný nápor vetra odfúkne do mora. Začala teda volať na Boha: „Ak ti na mne záleží, pošleš mi niekoho, kto ma vezme.“ V tej chvíli sme pri nej na ceste zastali my.
Potom nám Jessica dorozprávala aj zvyšok svojho príbehu. Mala problémy s alkoholom a užívaním drog. Keď v tú noc prišla domov, kľakla si k posteli a odovzdala svoj život Ježišovi. V tej chvíli pocítila nesmierny pokoj a slobodu. Chcela nás skontaktovať; hľadala vo vrecku naše telefónne číslo, no nemohla ho nájsť.
Od toho dňa až podnes je triezva a čistá. Bez toho, žeby sme o tom vedeli, našla tento dom našich priateľov a rok tam žila. Potom si našla vlastné bývanie. Naši priatelia jej pomohli doplniť si vzdelanie a nájsť si prácu na plný úväzok. Dva roky prosila Boha, aby opäť spojil naše cesty, pretože nám chcela povedať, čo pre ňu Pán urobil. A vtedy sme sa konečne stretli – my aj ona sme v rovnakej chvíli prišli navštíviť týchto našich spoločných priateľov.

Nikdy to nie je strata času
Počas Jessicinho rozprávania sme sa všetci smiali, objímali, plakali a tešili sa spolu s ňou. Našli sme odpovede na všetky svoje otázky o tej temnej búrlivej noci. Bola to pre nás lekcia, že sa treba neustále prihovárať za ľudí a nikdy pritom nestrácať nádej. Taktiež nám to pripomenulo, že rozprávať o svojej viere druhým nie je nikdy strata času.
Nie všetky podobné príbehy majú takýto uspokojivý koniec. Mnohokrát sa delíme o svoju vieru a musíme pritom jednoducho veriť Bohu, ktorý hovorí, že jeho slovo sa „nevráti naprázdno, ale vykoná všetko, čo chce“ (porov. Iz 55, 11). Dostať takéto potvrdenie a povzbudenie je ozajstná milosť. Vďaka tomu rastie naša viera v Otca, ktorý hľadá svoje deti, a tiež nás to podnecuje ísť ďalej a deliť sa o svoju vieru aj s ďalšími. Buďme teda pripravení načúvať vedeniu Ducha Svätého a bez prekážok rozprávať o svojej viere „vhod i nevhod“ (2 Tim 4, 2).

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Damian Stayne

Obnov svoje znamenia

 

Robert Barron

Živé paradoxy

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt