číslo 3,  ročník 21, pôst 2020  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Rozumná viera
Marián Kováčik


 

Žijem v klasickej slovenskej farnosti, kde veľkú väčšinu v kostole – najmä počas týždňa – tvoria ženy a na ponuky katechéz či stretnutí nad Písmom reaguje minimálne množstvo mužov. Možno je to aj preto, že mnohé ženy majú niečo, čo by som nazval intuitívna viera – poznali pravdu o Bohu akosi bez nutnosti logických dôkazov. Väčšina mužov však potrebuje k pravde aj niečo ako rozumový dôkaz. Nestačí im tvrdenie, že to či ono je pravda, ale viac potrebujú aj rozumové zdôvodnenie. Obe cesty sú dobré a správne. Platí pri tom princíp, ktorý je pre katolícku vieru podstatný: aj jedna, aj druhá cesta je dobrá, správna. Tí, ktorí uverili intuíciou, majú tú istú vieru ako tí, ktorí sa k viere dostali cestou rozumu. A práve o tomto princípe je kniha, ktorú vám chcem v tomto texte predstaviť.

Autor
Americký biskup Robert Barron nie je na Slovensku veľmi známy. Hoci sme už vydali jednu jeho knihu (Slovo plné ohňa) a redemptoristi dosť propagujú (aj na svojej stránke www.redemptoristi.sk majú niektoré jeho videá), do povedomia čitateľov a divákov sa zrejme veľmi nedostal. Prečo píšem divákov? Biskup Barron je jedným z najvýraznejších katolíckych predstaviteľov na internete, najmä facebooku (1,7 milióna odberateľov), youtube (228 000 prihlásených), twitteri (154 000 odberateľov – to sú čísla z konca decembra 2019). Natočil vyše 400 videí (videlo ich vyše 40 miliónov ľudí), kde ohlasuje a vysvetľuje katolícku vieru a katolícke postoje k najrôznejším aktuálnym otázkam náboženského aj spoločenského života.
Okrem toho biskup Barron spolupracuje s televíziou, pre ktorú natočil desaťdielny seriál Catholicism. Od roku 2010 má v jednej komerčnej americkej televízii každý týždeň reláciu Word on Fire. Tento názov je zároveň názvom organizácie, ktorú založil v roku 2000 a ktorá sa venuje podpore novej evanjelizácie.
Dosť na jedného človeka, však? Nuž a tento človek, ktorý je – samozrejme – aj skvelým kazateľom (o tom sa môžete presvedčiť prečítaním spomínanej knihy Slovo plné ohňa) ešte píše aj knihy.

Kniha
Živé paradoxy s podnadpisom Protiklady, ktoré sa nevylučujú je zbierka esejí, uverejnených v rôznom čase v rôznych amerických periodikách. Slovník cudzích slov (2005) slovo esej definuje takto: útvar, v ktorom sa duchaplne a na vysokej (umeleckej) štylistickej úrovni vyjadruje k otázkam kultúry, filozofie, k aktuálnym spoločenským problémom. Presne toto biskup Barron robí.
Kniha je rozdelená do piatich častí, ktorých názvy – Hriech a milosrdenstvo, Rozum a viera, Hmota a duch, Sloboda a disciplína, Utrpenie a radosť – sú dostatočnou ilustráciou názvu knihy. V niektorých myšlienkových smeroch (najmä ateistických) sú tieto slová v ostrom, nezlučiteľnom protiklade, V kresťanstve, a zvlášť v Katolíckej cirkvi, sa však nevylučujú, ale navzájom dopĺňajú. Jeden druhému akoby vdychoval život, čo sa môže zdať dosť odvážne tvrdenie, ale skutočne je to tak. Napríklad rozumu, rozumové uvažovanie – ak je dôsledne logické a nezaujaté – vedie k viere v Boha. A zas viera – ak nie je fanatická či slepá – vedie k nutnosti vnímať pravdy viery v súlade s rozumovým poznaním.
Robert Barron má veľký talent spájať to, čo sa nám môže zdať úplne nespojiteľné či navzájom bez akéhokoľvek súvisu. Jedna jeho esej má názov Tu sme už boli: manželstvá osôb rovnakého pohlavia a izba sĺz. Len pre vysvetlenie: izba sĺz je miestnosť pri Sixtínskej kaplnke, kde sa novozvolený pápež po prijatí voľby prezlieka do bielej reverendy. A mnohí pápeži tam zrejme plakali pri uvedomovaní si kríža, ktorý im bol naložený na plecia... Viac o eseji neprezradím.
Mne osobne najviac dali texty z časti Rozum a viera. Aj na jej základe som napísal úvod tohto článku. Úsilie autora postaviť vieru na rozumovom základe je zvlášť dôležité v našej dobe, kde sa všetko podkladá vedeckým výskumom. A je až zaskakujúce, keď autor dokazuje, že veda so svojimi pravidlami by nemohla nič skúmať, keby nebolo viery v to, že predmet skúmania je poznateľný. Teda že funguje podľa určitých pravidiel a zákonitostí. A odkiaľ sa vzali tie zákonitosti?...

Návnada :-)
Keďže mojou túžbou je čitateľa tohto článku navnadiť, aby si knihu kúpil a čítal, na záver uvádzam krátky úryvok z eseje Krajina zvaná Nemocnica a zbožstvenie pasívnych duševných schopností.

V krajine zvanej Nemocnica je napríklad úplne prerušený a prevrátený rytmus dňa a noci. Človek v nej si len hmlisto uvedomuje pohyb slnka po oblohe a ľudia vstupujú do vašej izby pravidelne o druhej v noci aj o druhej popoludní. Uvedomil som si, že sa návštev pravidelne pýtam nielen na to, koľko je hodín, ale aj na to, či je ráno alebo večer. V krajine zvanej Nemocnica sa tiež jednoducho vytráca hranica medzi súkromným a verejným. Moja mama mi raz po návrate z dlhého pobytu v tejto krajine povedala: „Pri vstupe do nemocnice vložíš svoju hanblivosť do malého vrecka a necháš ju pri dverách. Pri návrate domov si ju opäť vezmeš.“ Sestry, sanitári, študenti medicíny, lekári, laboranti – všetci títo majú povolenie prezrieť si akúkoľvek časť vášho tela a to v podstate kedykoľvek, keď sa im zachce. Najskôr som bol z toho šokovaný a znechutený, no po pár dňoch som sa s tým viac-menej zmieril: „Chcel by sa pozrieť ešte niekto?“ Krajina zvaná Nemocnica má aj svoj vlastný charakteristický jazyk, ktorý je do značnej miery ovplyvnený číslami: hodnotou krvného tlaku, teplotou, obsahom hemoglobínu v krvi a tak ďalej. Vlastne bolo celkom zábavné, ako rýchlo som začal so sestrami a lekármi žartovať v tomto ich tajom¬nom žargóne...
Keď som tak ležal na chrbte v tejto krajine, stále mi mimovoľne prichádzala na um fráza: „zbožstvenie pasívnych schopností človeka“. Je to výraz pochádzajúci z veľkého duchovného diela 20. storočia Božské prostredie: esej o vnútornom živote, ktoré napísal francúzsky jezuita Pierre Teilhard de Chardin. V tomto texte Teilhard robí slávne rozdelenie medzi zbožstvením aktívnych a pasívnych schopností človeka. To prvé je vznešený duchovný počin, v rámci ktorého človek zasväcuje všetky svoje diela a úspechy Božím zámerom. Teilhard ako presvedčený jezuita túžil konať všetko, čo robil (a robil toho veľa), ad maiorem Dei gloriam (na väčšiu slávu Boha). Vnímal však, že týmto postojom sa nemožno priblížiť k duchovnej sile zbožstvenia pasívnych zložiek života. Pod tým chápal odovzdanie utrpenia Bohu, odo¬vzdanie vecí, ktoré nám robia iní a ktoré my sami nemáme pod kontrolou, Pánovi. Dostaneme chorobu; nečakane nám umrie niekto, koho máme radi; prídeme o prácu; pracovné miesto, po ktorom sme túžili, dostane niekto iný; nespravodlivo nás niekto skritizuje; nečakane sa ocitáme v údolí tieňa smrti. Tieto zážitky niektorých ľudí privádzajú do zúfalstva, no duchovne ostražitý človek by ich mal vnímať ako mimoriadne účinný prostriedok na zjednotenie sa s Bohom. Kresťan by v takýchto situáciách mal pohotovo pochopiť, že takýmto spôsobom má účasť na Kristovom kríži. Je zaujímavé, že aj ústrednou ikonou kresťanskej viery nie je nejaký veľký počin alebo nejaká aktivita, ale skôr strašná vec vykonaná jednej Osobe. Tým chcem povedať, že Bohu obetované utrpenie dáva Pánovi možnosť vykonať svoje zámery s nesmiernou mocou.

Kým táto kniha išla do tlače, čítal som jej preklad tri razy. A po každom čítaní som vedel, že moja viera v Boha je pevnejšia, že má pevnejšie základy. Dúfam, že podobný zážitok budú mať aj jej mnohí čitatelia.

Kniha má 360 strán formátu A5, brožovaná, cena 15,20 €, u nás 15 % zľava.

 



 

 

 

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

Adam Szustak OP

ešte5minút

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt