číslo 4,  ročník 21, Veľká noc 2020  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

„Prišiel čas veselého spevu!“ (Pies 2, 12b)
Marián Kováčik


 

Úloha písať niečo ku knihe Pieseň piesní ma napĺňa bázňou. A zrejme by som sa na to nikdy nepodujal, keby sa mi už roky nespájala s Veľkou nocou, s Paschou – prechodom nášho milovaného Ježiša. Cez utrpenie a smrť prešiel do života. „Veď už je po zime, dážď prestal, pominul“ (Pies 2, 11).
Na jednej z katechéz ktoré sme v januári a februári mali v našej farnosti, som položil účastníkom otázku, čo budú robiť v nebi. Odpovede boli rôzne – oslavovať Boha, radovať sa... Všetky boli správne, ale všetky boli nedostatočné. Tak som ich v snahe priviesť na tú najlepšiu odpoveď viedol ku Knihe zjavenia, konkrétne k týmto veršom: „Radujme sa a plesajme, vzdávajme mu slávu, lebo nadišla Baránkova svadba a jeho nevesta sa pripravila... Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!“ (19, 7. 9). Odpoveď bola značne lepšia – budeme účastníci svadby. Fajn, ale v akej úlohe? Myslím, že odpoveď mnohých zaskočila (nielen mužov) – budeme tam v úlohe nevesty. My, Cirkev, sme Kristova nevesta. Nevieme si to predstaviť. Ale práve preto je veľmi dobré a dôležité čítať Pieseň piesní, uvažovať o nej a skúmať, k čomu nás to vlastne Boh volá. Lebo tá kniha hovorí o vzťahu Milujúceho k milovanej – k Izraelu, k Cirkvi, k jednotlivej duši. A tiež skúmať, aký je náš Ženích, ktorý túži byť s nami jedno.

Svedectvo rabína i sv. Terézie z Lisieux
Existujú rôzne interpretácie tejto biblickej knihy. Profánna a naturalistická interpretácia tvrdí, že je to zbierka svetská, priam erotická. Doslovná interpretácia vidí ako námet Veľpiesne lásku medzi mužom a ženou bez akejkoľvek profánnosti. Ospevuje ľudskú lásku ako najkrajší dar Stvoriteľa, vložený do ľudského srdca. Veľpieseň vyzdvihuje ľudskú lásku takú, akú ju chcel Boh na počiatku – vrúcnu a nevinnú zároveň. Takú, k akej musí vždy smerovať dvojica verná Bohu.
Tradičná interpretácia však hovorí, že posvätným, priamym a prvým predmetom spevu autora je Božia láska, tá, ktorá bola prvá. Jeden zo synov vyvoleného národa, André Chouraqui, dosvedčuje, že ani on dnes nečíta Pieseň piesní inak ako celý rad jeho predkov i jeho najhorlivejší súčasníci: „Narodil som sa v židovskej rodine vernej tradícii Izraela. Od svojho narodenia som počul spievať Pieseň piesní na starobylý nápev, ktorý bol potom inšpiráciou pre gregoriánske spevy. Ako dieťa som bol každý piatok preniknutý horlivosťou, ktorá napĺňala mašu krásnu synagógu Ain-Témouchent pri večerných obradoch vo chvíli, keď vyústili do recitovania Veľpiesne. Tým sa začínala liturgia sabatu. Muži, ženy i deti spievali tento text alebo ho počúvali ako v extáze. Išlo o posvätný, transcendentný spev. Nikdy nikomu ani na um nezišlo, že by sa tu zobrazovalo čosi obscénne, prízemné či telesné... Všetci spievali túto pieseň s láskou a ani nepomysleli na cenzúru či vynechávanie niektorých textov... Nikdy v živote som nepočul z úst tých, ktorí žijú v intimite Veľpiesne, jednu jedinú šťavnatú narážku týkajúcu sa jej obsahu. Je priezračná a v jej priezračnosti sme ju prijímali do čistých sŕdc. Prijímali sme ju v kontexte Biblie, v kontexte lásky Adonaja k svojmu stvoreniu, k národu, ku každému z jeho tvorov. Boli sme až príliš angažovaní vo veľkom a silnom prúde hebrejského myslenia, aby sme vo Veľpiesni videli čosi iné ako pieseň absolútnej lásky na najvyšších vrcholkoch Zjavenia. Je to zvláštne, ale je to tak. Počas viac ako dvoch tisícročí Žida videli v Sulamitke len jeden symbol – symbol Izraela. V kráľovi videli obraz Boha. V láske, ktorá ich zjednocuje, videli zjavenie tajomstva Božej lásky.“
O svätej Terézii z Lisieux vieme, že Pieseň piesní chcela vysvetľovať už a ako dvadsaťročná magistra noviciek – v jej veku, novickám a v tých časoch! „Keby som mala čas, rada by som komentovala Pieseň piesní. V tejto knihe som objavila také hlboké veci o spojení duše s jej milým!“

Bozk, víno, vôňa, olej...
Úprimne Chouraquimu závidím, že ako Žid vyrastal v atmosfére, kde Pieseň piesní bola každý týždeň „na stole“, kde ju mohli počúvať a prežúvať ako pokrm duše. Čítal som niekoľko komentárov k tejto biblickej knihe, no ako ťažko sa prebojúvam vo svojom vnútri k jej chápaniu s čistým srdcom.
V knihe, ktorú sme pred rokmi vydali (Tri filozofie života) jej autor Peter Kreeft na základe Piesne piesní dáva láske 26 prívlastkov: Láska je pieseň, láka je dialóg, láska je živá, láska má moc, lásky vyžaduje prácu, láska a utrpenie idú spolu v ruka v ruke, láska je pravdivá, jednoduchá, osobná... láska prekvapuje, láska sa nebojí, láska je silná ako smrť. Rád som tú knihu čítaval, ale pri jeho komentároch som vždy vnímal, že je to pohľad múdreho filozofa. Veľmi dobrý a analytický, obohacujúci, no predsa zároveň ochudobňujúci – chýbala mi v ňom vášeň.
A potom sa mi dostala do rúk kniha Blaisa Arminjona s jednoduchým názvom: Veľpieseň. Uchvátila ma. Je to jedna z mála kníh, ktoré nikdy neodkladám do knihovničky, mám ju vždy poruke. Niekedy na ňu mesiace nesiahnem, ale viem, že ju mám. Je plná citátov – rabínov, cirkevných otcov, svätcov... Žasnem, ako Boží ľudia radi túto knihu kedysi čítali a komentovali. Dnes sa nám vytratila aj z liturgie, z homílií. Škoda. Akosi vnútorne vnímam, že vysvetľovať Kristovo tajomstvo – jeho vtelenie, narodenie, život v skrytosti, verejný život, utrpenie a smrť – bez tejto knihy znamená vynechávať niečo, čo vlastne zdôvodňuje celé Ježišovo dielo. Kristovo paschálne tajomstvo je prejavom vášnivej lásky Boha k človeku. A ako ju lepšie spoznať, prežívať (nepíšem, že pochopiť, lebo to sa na zemi nedá) ako tým, že v symboloch a obrazoch sa budem učiť vnímať svoje postavenie milovanej a vášnivú lásku Milovaného?
V podnadpise tejto časti som spomenul pár symbolov. Trošičku napíšem len o prvom, vyjadrenom hneď v prvom verši: „Zľúbaj ma bozkami svojich úst“ (1, 2).
Paul Claudel podotkol: „Pieseň piesní sa začína bozkom.“ „Takto sa začína symfónia,“ konštatuje Chouraqui. A svätý Bernard povedal: „Milý rozhovor, keď sa začína bozkom.“
Prečo však toto násobenie slov? Vari sa dá zľúbať aj niečím iným ako bozkami? A vari sa dá bozkávať aj ináč ako ústami? Aby bolo viditeľné akési približovanie sa – najprv on, Milý, potom jeho bozk, potom jeho ústa. Pri obrátení podľa svätého Bernarda môžeme pobozkať nohy nášho Pána. Keď sa mu neskôr staneme priateľom, môžeme mu pobozkať ruky ako Priateľovi. Keď je pre nás už Ženíchom, môžeme od neho dostať bozk. Nedávame mu ho my sami. Duša naň môže len čakať a dostať ho od Ženícha. Tu sa vynára obraz prijímania Eucharistie...
Trojica slov v ďalších veršoch veľmi nečakane predstavuje Milého. Nehovorí o jeho postave, výzore, ale o jeho nespočetných prejavoch lásky, ktorými milovanú zahŕňa: jej prejavy sú sladšie ako víno, jeho vôňa (v slovenskom preklade rozliate olejky) je znamenitá, jeho meno je ako rozliaty olej. Čo to všetko znamená? Kto mi to vysvetlí?

Veľkonočné tajomstvo
Pieseň piesní sa mi roky spája s Veľkou nocou. Presnejšie s Veľkonočným trojdním. S Paschálnym trojdním, s dňami Pánovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, ktoré slávime od svätej omše Pánovej večer na Zelený štvrtok cez obrady Veľkého piatku, s vrcholom slávenia počas Veľkonočnej vigílie, až po vešpery Nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Je to trojdnie Pánovho prechodu zo smrti do života (odtiaľ názov pascha – prechod). Je to zároveň oslava aj nášho prechodu zo smrti do života, ktorý sa uskutočnil v krste a uskutočňuje sa každý deň nášho života, keď odporujeme hriechu (zomierame zlu) a žijeme nový život v moci Ducha Svätého.
Trochu zložito som to napísal, ale to, čo teológia vyjadruje ťažkopádne, láska vyjadruje obrazmi, ktoré pôsobia viac na srdce, než na rozum. „Hor’ sa, priateľka moja, holubica moja, krásava moja, a poď! Veď už je po zime, dážď prestal, pominul“ (Pies 2, 10 – 11). Kristus prešiel celú „zimu“ života na zemi a daroval nám nový život: „Na zemi sa zjavili kvety, prišiel čas veselého spevu, hrkútanie hrdličky počuť v našom kraji, figovník vydáva svoje plody, vinič roznáša vôňu v rozkvete“ (2, 12 – 13). Získal ho pre nás svojou smrťou. A hovorí: „Daj zrieť mi svoju tvár, daj počuť mi svoj hlas; veď sladký je tvoj hlas a prekrásna je tvoja tvár“ (2, 14).
Rozumieš, milovaná nevesta svojho Ženícha? Ježiš ťa vidí ako vykúpenú, ako zachránenú, ako prekrásnu, tvoj hlas je mu sladký. On túži vidieť ťa, počuť ťa, lebo vie, že už je po zime. Nielen pre neho, ale aj pre teba!
Čo urobíš?
Radosť moja, Kristus vstal z mŕtvych! Daj mu zrieť svoju tvár, daj mu počuť svoj hlas!

V texte sú použité úryvky z knihy Veľpieseň Blaisa Arminjona, vydalo ju vydavateľstvo Dobrá kniha Trnava v roku 2004, je vypredaná.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Damian Stayne

Obnov svoje znamenia

 

Robert Barron

Živé paradoxy

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt