číslo 5,  ročník 21, jún 2020  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Manželská cesta k svätosti
Bežný, a predsa mimoriadny život blahoslavených manželov
Woodeene Koenigová-Brickerová a Kathryn Elliottová


 

Svätý pápež Ján Pavol II. 21. októbra 2001 blahorečil jeden manželský pár, ktorý žil v Ríme len pred pár desaťročiami – v prvej polovici 20. storočia, v čase svetovej neistoty a vojen. Katolícka cirkev tak vôbec po prvý raz v dejinách blahorečila naraz dvoch manželov, ktorí prežívali úplne bežný rodinný život. Týmito blahoslavenými boli Luigi a Maria Beltrameovci Quattrocchiovci.
Aby sa ešte väčšmi zdôraznilo ich spoločné manželské orodovanie, bolo prijaté jedno zázračné uzdravenie, vykonané na ich spoločný príhovor. V rovnaký deň majú aj sviatok – na zvláštnu žiadosť Jána Pavla II. je tým dňom deň ich sobáša.
Zástupu, ktorý sa zišiel na ich blahorečenie, Ján Pavol II. povedal, že Luigi a Maria napriek ťažkým rokom, v ktorých žili, „udržali si zažatú lampu viery – lumen Christi – a odovzdali túto vieru aj svojim štyrom deťom“. Tri z nich boli prítomné aj na tomto blahorečení. Hovoril tiež o svetle, ktoré žiari vo všetkých manželských pároch, ktoré žijú bežný, no pritom mimoriadny život viery a obety.

Zbožní ľudia
Maria Luisa Corsiniová sa narodila 12. júna 1884 vo Florencii. Jej mama bola „energická a panovačná“. Jej otec, dôstojník námorníctva, bol zasa známy svojou prchkou povahou. Maria, ktorá tiež nebola veľmi ostýchavá a hanblivá, raz svojmu otcovi povedala: „Vieš, ocko, ja by som si na rozdiel od mamy nikdy nevzala niekoho s takou prchkou povahou, akú máš ty.“
Mariina rodina bola solventná, a tak sa jej dostalo dobrého vzdelania: v oblasti literatúry, jazykov i katolíckej viery. Po tom, čo na Univerzite La Sapienza, ktorá patrí medzi najlepšie univerzity v Ríme, získala titul z ekonómie, začala na tejto univerzite sama učiť. Napísala tiež niekoľko kníh o výchove a rodinnom živote. Vždy bola zbožná a svoje náboženské presvedčenie preukazovala činnosťou vo farnosti i v rámci hnutia Katolícka akcia.
Luigi Beltrame sa narodil 12. januára 1880 na Sicílii v meste Catania. Jeho strýko Luigi Quattrocchi nemohol mať deti, a tak sa Luigiho rodičov opýtal, či by tohto svojho menovca mohol vychovávať ako svojho vlastného syna. Súhlasili; preto si Luigi z úcty k svojmu strýkovi neskôr k svojmu rodnému menu nechal pridať ešte aj priezvisko Quattrocchi. Podobne ako Marii, aj Luigimu sa dostalo dobrého vzdelania. Na Univerzite La Sapienza získal titul z práva a po skončení štúdia pracoval ako právnik pre taliansku vládu. No na rozdiel od Marie v mladosti nebol veľmi zbožný.
Luigi a Maria sa stretli vďaka vzájomnému priateľstvu svojich rodín. No nech už bolo ich prvé stretnutie akékoľvek, k dôležitému obratu prišlo po tom, čo Luigi veľmi ochorel. Maria, ktorá sa oňho musela veľmi báť, mu napísala list a priložila k nemu obrázok Pompejskej Panny Márie. Po čase sa zblížili a do roka Luigi požiadal Mariu o ruku. Napokon sa 25. novembra 1905 vzali v rímskej Bazilike Santa Maria Maggiore.

Zdesenie – a voľba
Hoci Luigi kvôli svojej práci veľa cestoval, predsa sa im všetky deti narodili pomerne rýchlo a krátko po sebe. No pri štvrtom tehotenstve si Maria vypočula desivú diagnózu: placenta praevia. Ide o komplikáciu, ktorá môže byť smrteľne nebezpečná pre dieťa i pre matku. Maria bola len vo štvrtom mesiaci a už krvácala. Lekár jej odporučil odpočinok na lôžku – a potrat. Napriek naliehaniu lekára manželský pár potrat odmietol a rozhodol sa dôverovať Bohu.
Bolo to desivé a srdcervúce rozhodnutie. Marii totiž povedali, že je len päťpercentná šanca, že to prežije. Možnosť, že Luigi zostane vdovcom s tromi deťmi, nad nimi visela ako Damoklov meč. Keď sa raz s tým zveroval jednému kňazovi, jedno z detí ho videlo plakať. Maria i jej dcéra Enrichetta to napokon prežili. Všetci boli prekvapení, ba až šokovaní. Luigi a Maria však ďakovali Bohu. Maria bola zbožná aj predtým, no po tomto zázraku sa rozhorela oddanosť a vrúcnosť k Ježišovi aj v Luigim.

Zbožní, no nie fanaticky
Títo manželia si zaumienili vychovať deti, ktoré by milovali Boha a mali by sa radi i navzájom. S použitím prostriedkov, ktoré mali k dispozícii, postarali sa o to, aby si ich deti užili rôzne dobrodružstvá, šport, prázdniny, dovolenky a iné rodinné aktivity. No rovnakej pozornosti sa dostávalo aj duchovnému životu. Každý deň chodievali na svätú omšu, na prvé piatky si robievali svätú hodinku k úcte Božskému Srdcu, robievali si tiež nočné bdenia a chodievali na duchovné obnovy do kláštora pri Bazilike svätého Pavla za hradbami. No hoci Quattrocchiovci konávali všetky tieto nábožné skutky, neboli vôbec nudní či príliš vážni. Práve naopak. Ich spoločné večere boli široko-ďaleko známe svojou hlučnosťou.
Maria vo svojej knihe, ktorej dala názov Röntgen manželstva (1952), napísala: „Výchova detí je ,umenie umení‘ a prináša so sebou vážne ťažkosti. Jedna vec je však istá: ako dve telá, ktoré sú jedno, sa obaja usilujeme o to, čo je pre ne najlepšie, a sme pripravení vyhnúť sa všetkému, čo by im mohlo uškodiť. To si vyžadovalo aj isté osobné obety.“
Luigi napríklad prestal fajčiť. Obaja sa usilovali zredukovať svoje nezhody a prediskutovať ich radšej v súkromí, aby ich deti nevideli hádať sa. Enrichetta spomína: „Je jasné, že niekedy určite museli mať na niečo odlišný názor, no my, deti, sme to nikdy nepostrehli. Svoje problémy si vyriešili rozhovorom medzi štyrmi očami, a keď sa zhodli, atmosféra v rodine bola opäť pokojná.“
Maria a Luigi si vždy dávali záležať na tom, aby svoje deti zverovali Bohu. Keď niektoré z detí zápasilo s nejakým problémom, rodičia ho najskôr sami povzbudzovali a predovšetkým mu radili, aby sa svojimi modlitbami „obracalo na nebo“. Maria a Luigi chceli, aby si deti uvedomovali aj duchovné veci: alebo, ako to nazývali oni, život, „ktorý prebieha nad ich strechou“. A podľa všetkého sa im to aj podarilo. Tri najstaršie deti vstúpili do rôznych reholí. Syn Cesare, ktorý sa stal trapistickým mníchom, to vyjadril takto: „V našej domácnosti bola atmosféra vždy nadprirodzená, pokojná a radostná, no nie prehnane nábožná.“

Viera vyjadrená činmi
Aj Maria, aj Luigi boli presvedčení, že evanjelium sa káže rovnako slovami ako aj skutkami. Luigi raz napísal: „Práve svojou čestnosťou a kresťanským duchom, ktorý preniká naše správanie vo vzťahu k ľuďom… dávame najavo svoje náboženské presvedčenie.“
Luigi patril medzi prvých Talianov, ktorí sa v roku 1916 zapojili do skautského hnutia. V roku 1918 sa stal prvým prezidentom Všeobecného snemu skautov. Pomohol tiež založiť skautskú skupinu pre chudobných Rimanov, ku ktorej sa pridali aj jeho synovia.
Aj v podnikaní a obchodovaní sa Luigi riadil kresťanským duchom. Bol to schopný, bezúhonný a čnostný muž, ktorý nikdy nehovoril o svojich profesijných úspechoch. Taktiež vytrvalo odmietal vyššie pozície, v ktorých by sa jeho povinnosti mohli dostať do rozporu s jeho povinnosťami voči Bohu či rodine.
Maria mala stále plno práce. Zúčastňovala sa na generálnych zasadnutiach Talianskej asociácie žien, ako dobrovoľníčka – zdravotná sestra pracovala pre Červený kríž a zapájala sa do mnohých aktivít vo farnosti. Spoločne tiež pripravovali mladých ľudí na vstup do manželstva a počas druhej svetovej vojny svoj byt premenili na skrýšu pre Židov a iných utečencov.

Nie bez bojov
No napriek tomu, že Quattrocchiovci viedli svätý život, neboli to žiadne „sväté obrázky“. Mariu, ktorej rodičia mali ťažké povahy, ľudia tiež niekedy opisovali ako „agresívnu“. Luigi, ktorý mal miernejšiu povahu, sa zasa občas mohol javiť „nervózny“. Hoci vždy chceli jeden pre druhého to najlepšie, nie vždy sa zhodli. Maria napríklad nesúhlasila s tým, že po tom, čo deti vyrástli, Luigi opäť začal fajčiť. Ďalšie ťažkosti neskôr vyplynuli z Máriinho sľubu „voliť si to, čo je najdokonalejšie“. V dôsledku tejto zásady sa totiž počas neskoršieho obdobia manželstva na dlhý čas zriekla manželského spolužitia – od čoho dnes Cirkev manželov rázne odrádza.
Ďalšia oblasť, v ktorej sa prejavila aj ich ľudská stránka, boli povolania ich detí. Keď im dcéra Stefania oznámila, že jej brat vstúpil do rehole, Luigiho tak zarmútilo, že už viac nebude môcť byť s nimi, že z toho až ochorel.
Luigi zomrel na infarkt v roku 1951. Mal vtedy 71 rokov. Na pohrebe prišiel za Luigiho synmi jeden jeho starý priateľ, ktorý bol ateista, a povedal im: „Váš otec ma nikdy neobťažoval nejakými svojimi kázňami. No chcem vám povedať, že skrze jeho život som objavil Boha a zistil som, že milujem evanjelium. Modlite sa za mňa.“
Po Luigiho smrti sa Maria začala ešte väčšmi venovať písaniu a dobrovoľníctvu. Svoju vieru vždy spájala s konaním: slúžila chorým vo vlakoch, ktoré vozili chorých a postihnutých do Lúrd. Písala knihy o manželstve a články pre katolícke časopisy. Zapojila sa aj do talianskeho hnutia s názvom „Hnutie za lepší svet“. Zomrela v roku 1965 v prítomnosti Enrichetty, dcéry, pre ktorú riskovala svoj život.

Vzor „spoločného kráčania“
Svätý pápež Ján Pavol II. povedal, že Quattrocchiovci „žili manželskú lásku a službu životu vo svetle evanjelia a s veľkou ľudskosťou“. Ich príbeh pripomína mnohé podobné príbehy, ktoré sa odohrávajú vôkol nás. Príbeh všetkých ťažko pracujúcich rodičov, ktorí sa po dlhej pracovnej zmene vracajú k svojim deťom, aby ich uložili do postele; príbeh všetkých ustarostených rodičov a starých rodičov, ktorí sa modlia za svoje dospelé deti; a príbeh všetkých rodín, ktorých prácu a odpočinok završuje služba v prospech svojej farnosti a ľudí v núdzi – títo všetci sú našimi Quatrocchiovcami. Títo možno ešte nie sú Cirkvou vyhlásení za „blahoslavených“, no určite sú blažení a blažení a šťastní sú aj všetci tí, ktorí vidia žiaru svetla týchto rodín.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Damian Stayne

Obnov svoje znamenia

 

Robert Barron

Živé paradoxy

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt