číslo 5,  ročník 21, jún 2020  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Náreky
Marián Kováčik


 

Keď som si zostavoval plán, o ktorých knihách Písma by som chcel viac písať, hneď po Piesni piesní mi prišla na um Kniha Náreky. Asi preto, že hľadanie, radosť a povznášajúca mystika Veľpiesne tak silno kontrastuje s mojím životom. Strácanie, apatia, slabosť, povrchnosť, roztekanosť (krásne české slovo, ktoré dosť nedokonalo prekladáme ako nesústredenosť či roztržitosť) ma každý deň upozorňujú, že môj život s Bohom je jeho jedinečným darom, na ktorom nemám (takmer) nijakú zásluhu. Ak sa každé ráno znova a znova staviam pred svojho Boha, je to len z jeho veľkej milosti. A preto sa moja duša na jednej strane raduje z prítomnosti Boha v mojom živote, na druhej zas narieka, lebo nie som schopný prijať a žiť všetko, čím ma Boh obdarúva. Preto Náreky.

Osobná skúsenosť
Pred desiatimi rokmi sme s manželkou boli vo Svätej zemi. Mnoho si z toho uponáhľaného zájazdu s prívlastkom pútnický nepamätám, ale pár vecí mi utkvelo v srdci. Jednou z nich bol Múr nárekov. Presnejšie ortodoxný Žid, ktorý tam nariekal. Plakal. A keď som ho počúval, plakal som s ním. On plakal na tým, že Židia nemajú chrám, ja nad tým, že plače, lebo nemá nádej ani útechu. Dovtedy som Knihu Náreky vnímal ako text plný obrazov, ktoré mi neboli veľmi blízke. Odvtedy mi pri jej čítaní prichádza na myseľ obraz toho nariekajúceho Žida. Náreky začali hovoriť k môjmu srdcu, lebo nebolo pre nich útechy.
Tieto myšlienky vyvolávajú ešte jednu spomienku, z mojej mladosti. Na Veľký piatok po obradoch sa konala poklona pri Božom hrobe, počas ktorej zbor spieval Lamentácie. Boli to vybrané texty z Knihy Náreky. Dve myšlienky mi z nich utkveli v pamäti. Najprv hrozný protiklad, hrozný pád tých, čo sa zdali byť mocnými: „Tí, čo si hovievali na purpure, objímali hnoj“ (4, 5b) A potom v záverečnej časti vyjadrenie niečoho, čo som vnímal ako hroznú nespravodlivosť, no tiež ako ponižujúci trest: „Vlastnú vodu za peniaze sme pili, vlastné drevo za plácu dostávali“ (porov. 5, 4). Spočiatku som celkom nechápal, prečo sa práve na Veľký piatok spievajú Lamentácie. Až neskôr mi došlo, že nie sú len nárekom vyvoleného ľudu v nejakej chvíli ich dejín, ale môžeme ich vnímať aj nárek všetkých ľudí, trpiacich pod jarmom, ktoré nám bolo naložené v dôsledku hriechu – dedičného i osobného.
Aj teraz, keď toto píšem, tak mi v hlave znejú melódie týchto spevov. Od detstva sme boli – naša generácia – sprevádzaní Jeremiášovými nárekmi.

Súvislosti
Poznáš 137. žalm? „Na brehu babylonských riek...“ Od Židov v zajatí žiadali piesne. No oni sa bránia: „Akože môžeme spievať pieseň Pánovu v cudzej krajine?“ (v. 4). Žiadali od nich veselosť. No ako sa veseliť, keď niet obety, chrámu, kňazov? Stojí za to vypočuť si zbor Židov z Verdiho opery Nabucco, vyjadrujúci túžbu po vlasti, po chráme.
No treba poznať aj druhú stranu mince. Nevernosť. Vlastnosť, ktorá bola vlastná vyvolenému národu. Preto Písmo obsahuje aj takéto výroky prorokov: „Nikdy nezabudnem na ich skutky“ (Am 8, 7); „Veru, do smrti sa vám neodpustí táto neprávosť!“ (Iz 22, 14).
Kniha Náreky nemá jednoznačného autora. Takmer určite ním nie je Jeremiáš. No keď ju čítam, vnímam, akoby to bolo skupinové dielo. Nie v zmysle, že si sadli nejakí ľudia a niečo napísali, ale že je to nárek národa, možno Pánových chudobných, anavim, ktorí boli vždy verní Bohu, no po zničení Jeruzalema a chrámu, po odvlečení elity národa do zajatia im neostalo nič iné, len nariekať.
Kniha má päť častí, nazývaných elégie. Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka (2015) elégia je „smútočná báseň vyjadrujúca bôľ zo straty blízkej osoby, z odlúčenia, žiale lásky“.
Čo všetko stratil vyvolený národ?

Straty
„Cesty Siona smútia, že niet pútnikov na sviatky“ (1, 4a).
„Dietky mu ženie do zajatia pred sebou utláčateľ“ (1, 5c).
„Jeho nepriateľ vystrel ruku na všetky jeho skvosty“ (1, 10a).
„Pán zavrhol všetkých vodcov v mojom strede“ (1, 15a).
„Kňazi a moji starci zahynuli v meste, pretože si hľadali jedlo, aby si udržali život“ (1, 19bc).
„V svojom hneve zlámal pevnosti Júdovej dcéry“ (2, 2b).
„Odvrhol Pán svoj oltár, svätyňu si znesvätil“ (2, 7a).
„Deti si prosili chlieb, a nebolo, kto by im ho lámal“ (4, 4b).
„Ruky jemnocitných žien piekli si vlastné dietky“ (4, 10a).
„Dedičstvo naše prešlo k cudzím, naše domy k nenašským“ (5, 2).

Tieto verše sú len náhodným výberom mnohých nešťastí, ktoré postihli národ a ktoré sú v tejto knihe zachytené. Sú vnímané ako následky hriechov, ako tresty, ktoré majú slúžiť k náprave. Hrôza musela byť veľká.
Osobitne k môjmu srdcu hovorí tretia elégia, písaná v prvej osobe jednotného čísla. Akoby tu nariekal očitý svedok všetkého, čo sa udialo. Pritom to musel byť človek plný viery. Práve v tejto časti sú verše, ktoré sa často citujú: „Láskavosť Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa, obnovuje sa každým ránom; veľká je tvoja vernosť. ‚Pán je môj údel, vraví moja duša, nuž v neho dúfam‘“ (3, 22 – 24). Aká dôvera v tých najťažších chvíľach!

Nádej
Pred niekoľkými rokmi som sa vybral na týždeň do kláštora benediktínov v Sampore. Potreboval som vypnúť. Keď som tam prišiel, pýtal som sa v modlitbe Pána, ktorú časť Písma mám čítať. Odpoveď bola jednoznačná: Náreky. Tak som každý deň prečítal celú knihu a usiloval sa počúvať, čo mi Boh hovorí. Napokon mi z celej knihy utkvel v srdci jediný verš: „Keď som ťa volal, bol si blízko, vravel si: ‚Neboj sa!‘“ (3, 57). A tak Kniha Náreky ostala v mojom srdci nielen ako modlitba pre najťažšie chvíle, ale aj ako kniha, ktorá mi dodala dôveru, že Boh mi je blízko. Často sa k tomuto veršu vraciam. Hovorí mi o Božej vernosti, že ma nikdy nedovolí skúšať nad moje sily. A že hoci som mnoho ráz zlyhal, znovu ma povzbudzuje: „Neboj sa!“

Kniha Náreky sa dá prečítať za pol hodiny. Aj skôr. Možno si ju tento mesiac zoberme viackrát do rúk a čítajme ju aj ako svoju osobnú modlitbu, ako výraz ľútosti a pokánia nad hriechmi a hrôzami našich dní.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Damian Stayne

Obnov svoje znamenia

 

Robert Barron

Živé paradoxy

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt