číslo 5,  ročník 21, jún 2020  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Čo tak pozrieť sa na Desatoro z iného uhla?
Marián Kováčik


 

Od detstva väčšinu z nás sprevádza Desatoro. Niektorí sa ho dodnes modlia ako súčasť rannej modlitby, v podstate ho všetci vieme naspamäť. Vieme, že sú to príkazy, ktoré treba dodržiavať, zachovávať, ináč „spáchame hriech“. No nedá sa na ne pozerať aj ináč?

Vrch prísľubov
Pred pár týždňami sme vytlačili druhé vydanie knihy poľského dominikána Adama Szustaka Vrch prísľubov. V novom šate (obálka veľa robí), opravili sme pár chýb v preklade a nejaké preklepy. No hlavný dôvod, pre ktorý sme sa rozhodli knihu znovu vydať, je v jej obsahu. Pohľad brata Adama je totiž veľmi prekvapivý. Hovorí asi toto: „Prikázanie je len jedno – to prvé. Boh v ňom hovorí Mojžišovi a jeho prostredníctvom aj nám asi toto: ‚Mojžiš, stali sme sa priateľmi. Pozri sa, čo všetko som pre teba urobil. Prosím ťa, nedovoľ, aby sa niečo medzi nás – doslova medzi moju a tvoju tvár – dostalo. Ja som tvoj Boh. Zotrvaj pri mne a sľubujem ti, že budeš vždy radostne sláviť sviatočný deň, že budeš vnímať a prežívať moc a vznešenosť môjho mena. Že niesť bremeno vzťahov bude pre teba oveľa ľahšie. Že ti ani na um nepríde zabíjať, cudzoložiť, klamať... Chápeš, Mojžiš? Ak medzi mňa a teba nepustíš nikoho a nič, tak budeš mať báječný život.‘“
Autor takýto pohľad stavia na jazyku. V hebrejčine (ale aj v slovenčine) sú totiž prikázania akoby v budúcom čase, ktorým sa zároveň dá vyjadriť aj príkaz. Ak sa na ne pozeráme z hľadiska budúceho času, tak ich môžeme vnímať nie ako príkazy, ale ako prísľuby: „Ja som Pán, tvoj Boh. Sľubujem ti, že budeš sláviť, ctiť... že nebudeš vraždiť...“
Ak prijmeme tento pohľad, naše vnímanie prikázaní sa úplne zmení. Zameriame sa na podstatu – na osobný vzťah s Bohom a ostatné sa bude diať takmer automaticky.

Dá sa previniť modlitbou?
Ako príklad by som chcel uviesť krátky text z kapitoly o druhom prikázaní, ktoré poznáme v znení: „Nevezmeš Božie meno nadarmo.“ Naozaj je Boh háklivý na to, že v rozrušení či hneve vyslovíme meno Ježiš?
„... môžeme vidieť, že Biblia hovorí o volaní, ktoré je nepravdivé, ktorého cieľom je na nič súca prázdnota – a predsa predmetom volania je Božie meno, čiže najvzácnejšia skutočnosť, akú si len vieme predstaviť.
O čo tu teda ide? Môžem teda volať Pána Boha takým spôsobom, že ho de facto vôbec nevolám – toto volanie môže byť čiastočne alebo úplne falošné, také, ktoré len predstiera, že je volaním. Môžem na Pána Boha volať, a ani trochu nemať túžbu, aby to skutočne malo nejaký dôsledok. Najjednoduchších príkladom takéhoto konania sú všetky naše modlitby, ktoré odriekame bezmyšlienkovite, v rýchlosti, z povinnosti či zo zvyku. Sú len vyslovovaním slov alebo často dokonca len vydávaním samotných zvukov, ale v skutočnosti nie sú vedome adresované Pánu Bohu. Vzývame teda Boha nadarmo vtedy, keď sa modlíme slovami naoko smerujúcimi k nemu, no reálne vôbec nemáme v úmysle vytvoriť s ním skutočný vzťah.
Z tohto pohľadu sa toto prikázanie prestáva týkať len tých momentov, v ktorých vyslovujeme Božie meno neúctivo či bez rozmýšľania. Treba naň myslieť pri každej našej modlitbe, pri každom stretnutí s Bohom, pri prijímaní Eucharistie, pri všetkých formách nábožnosti, netreba naň zabúdať dokonca ani pri každej myšlienke, ktorú mu adresujeme. Je to prikázanie, ktoré sa pokúša chrániť zmysluplnosť vzťahu s Bohom, nechce dovoliť, aby tento vzťah skostnatel, stal sa len suchou formou pozbavenou života a lásky. Keby sme ho brali seriózne, pri spovedi by sme nemali hovoriť o tom, že sa nám v zlosti podarilo skríknuť: ‚Ježišu Kriste,‘ ale mali by sme hovoriť: ‚Modlím sa, ale v skutočnosti sa nemodlím, som modlitbovým klamárom.‘ Pretože toto prikázanie sa snaží upozorniť na klamstvo, ktorým sa môže stať naše nič neznamenajúce táranie, ktoré nemá veľa spoločného s budovaním vzťahu lásky a priateľstva. Úplne geniálne je to zaznamenané v prvej kapitole Knihy proroka Izaiáša, kde Boh opisuje nábožnosť Židov tých čias: sviatky, obety, kadidlá, modlitby a všetky iné formy uctievania vykonávaného v chráme. Jahve, vidiac to všetko, čoraz viac sa búri a prosí, aby s tým prestali, aby sa vyvolený národ nemodlil, neprinášal obety, nerozšliapavali nádvoria chrámu. Nakoniec Boh začína kričať, ako nenávidí nábožnosť, že ju priam nedokáže zniesť. Keď vidí to všetko, čo sa v chráme deje, a zároveň si uvedomuje, že tam chýba srdce modliacich sa, dostáva sa až k tomu, že sa v ňom v takej situácii prebúdza nutkanie vracať. Keď si pomyslím na svoju modlitbu, na to, ako často je len prázdnym rapotaním, že ju vôbec nevypĺňam láskou a skutočnou starosťou o to, aby som bol blízko pri Bohu, a keď si pomyslím, že jemu sa chce pri pohľade na to vracať, až mi behá po chrbte mráz. Samozrejme, nejde o to, že Pán Boh nechce prijať našu slabosť a skrúšenosť, ale o to, že on všade hľadá lásku, pretože preňho je to jediná podstatná vec, a veľmi ochotne prijme dokonca tú najbiednejšiu a najnepatrnejšiu modlitbu, ak by bola vedená našou láskou k nemu“ (str. 22 – 24).

Prikázania ako súčasť Písma
Ešte jednu myšlienku by som chcel zdôrazniť v súvislosti s knihou Vrch prísľubov. Autor veľmi jasne poukazuje na to, že prikázania nie sú len nejakým Božím výmyslom ad hoc, v nejakom dejinnom okamihu. Naopak, prikázania sú prítomné v celých dejinách ľudstva. Keď budeme čítať o prikázaní Nezabiješ či Nescudzoložíš, dokonca aj Nepokradneš, autor nás zavedie na úsvit ľudských dejín, do raja, k stvoreniu. Pri prikázaní o slávení soboty sa nečakane ocitneme v príbehu kráľa Dávida, ktorý uteká pred svojím synom Absolónom. S Abrahámom sa stretneme pri prikázaní o zachovávaní lásky k rodičom, doslova pôjde o nesenie bremena, ktoré je niekedy veľmi ťažké, a dozvieme sa, ako to Abrahám riešil.
Prikázania teda nie sú len v 20. kapitole Knihy Exodus, ale nájdeme ich v celom Písme. Kniha nám tak odkrýva akoby ďalšiu vrstvu Písma, ďalšiu možnosť, ako ho čítať – ako knihu, ktorá ukazuje, že hriech nastáva vždy, ak medzi seba a Božiu tvár pustíme niečo, čo tam nemá byť, či už je to nejaký človek alebo veci, ktoré sa nám stávajú modlami. Že sme požehnaní vždy, keď sa uchránime pred pokušením dať prednosť niečomu inému pred Bohom, ktorý nás miluje.

Zmena spytovania svedomia
Keď sme pripravovali knihu do tlače (ešte pri prvom vydaní), čítal som ju tri razy. A čoraz viac ma usvedčovala z mnohorakého formalizmu v mojom živote kresťana. Zrazu sa v mojej príprave na sviatosť zmierenia objavili nové otázky: „Nepustil som niečo medzi Božiu a svoju tvár? Nejakú modlu v podobe človeka či veci? Bola moja modlitba stretnutím s Tým, ktorý ma miluje? Dokázal som v nedeľu a sviatok žasnúť nad Božou láskou ku mne, vidieť ľudí okolo seba ako zázrak Božieho stvorenia? Nesiem bremeno ľudí, s ktorými žijem, ticho a s láskou, alebo im dávam pocítiť, že sú mi na ťarchu?...“
Som presvedčený, že spoveď každého, kto túto knihu prečíta, navždy dostane nový rozmer. Rozmer vzťahu, rozmer nie zachovávania prikázaní, ale prežívania prísľubov.

Kniha má 96 strán formátu A5, lepenú väzbu a maloobchodnú cenu 5,90€. Pri objednávke v našej redakcii ponúkame 15 % zľavu.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Damian Stayne

Obnov svoje znamenia

 

Robert Barron

Živé paradoxy

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt